Welcome - Články

2. Flashback

Sun, 08 Jan 2012 06:58:19 +0100

Všetko dobré do nového roku, želám! :) Aký ste mali Silvester? A Vianoce? Dúfam, že ste sviatkovali naplno. Viem, že toto nie je kapitola k Príbehu, ale snáď si to niekto skúsi prečítať. Ešte stále s touto poviedkou tak trochu experimentujem, takže to tak aj vyzerá.

Inak, v odkazoch som opravila link na môj blog na Tumblr, neviem prečo som tam mala zlú adresu, ale už to funguje. Niežeby sa niekto pýtal. :D

Pesničky v kapitole sú z filmu Blue Valentine. Videl ho niekto? Alebo lepšie povedané- poznáte niekto Ryana Goslinga? :D Mám novú závislosť a bolo by fajn, keby sa našiel niekto s kým by som ju mohla zdielať. :D

Je to až priveľmi úžasné. Táto myšlienka mi preletela hlavou hneď potom ako som sa usadila a on sa posadil do prúteného kresla vedľa mňa. V ten večer ma matka zobrala so sebou do divadla. Bola to obvyklá firemná akcia určená na utuženie vzťahov, ktorej sa zúčastňovali aj rodinní príslušníci. A v tejto časti som vstupovala na scénu ja. Bola to dokonalá príležitosť, aby som s ním chvíľu mohla byť a zároveň som bola absolútne nenápadná.

Po predstavení sme sa všetci počkali pred divadlom a následne nastala diskusia o tom, kam si pôjdeme sadnúť. Nečakala som, že sa tiež zapojí aj William, pretože nasledujúci deň mal skoro ráno cestovať domov za rodičmi. V Londýne mal kvôli práci prenajatý byt, ale na víkendy cestoval vždy domov. Bol piatok, to znamenalo, že sa bude ponáhľať domov, pretože ráno bude musieť skoro vstávať, aby stihol autobus. O to viac ma prekvapilo, keď na otázku, či si nepôjdeme sadnúť do jedného podniku, čo bol pár krokov od divadla, odpovedal energickým prikývnutím. Prekvapene som zdvihla obočie a odvrátila pohľad. To bol rozhodne zaujímavý zvrat. Očakávala som, že sa ospravedlní a zamieri okamžite domov, ale on namiesto toho vyzeral dychtivý potom, aby večer ešte neskončil.

Počas toho, ako ostatní diskutovali, sa nám stretli pohľady. V ten večer to bolo po prvýkrát, mala som takmer pocit, akoby si po celý ten čas ani len neuvedomoval moju prítomnosť. Samozrejme, to by som nebola ja, aby som okamžite neodvrátila pohľad.

Počas toho ako sme sa presúvali ku podniku sme s Williamom kráčali pred ostatnými. Niežeby sme sa spolu rozprávali, ale išli sme bok po boku a ja som v duchu tancovala od šťastia, aj keď to bolo úplne detinské.

Po vstupe do kaviarne sme sa rozhliadli okolo seba a zamierili ku stolu uprostred miestnosti, ktorý mal pri sebe najviac kresiel. Všetci sa postupne usádzali a ja som nemohla uveriť tomu, aké šťastie opäť mám, pretože na mňa vyšlo miesto vedľa neho. Chcel si vyzliecť sako, ktoré mal na sebe, ale reči ostatných o tom, že tam možno nezakotvíme ho zastavili. A tak sme tam obaja v tichosti sedeli a počúvali náruživú debatu o tom, či zmeníme podnik. Po jednohlasnom súhlase sa pohodlne v kresle oprel a rozhliadol sa okolo seba. Nápojový lístok v našej skupinke koloval a po zbežnom pohľade som sa rozhodla, že si objednám čokoládu. Sladké je vraj dobré na nervy, no nie?

Spokojne som položila lístok pred seba a hneď na to sa po ňom načiahol. Nenápadne som po ňom pokukovala (aspoň som dúfala v to, že som nenápadná) a pozorovala ho, ako sa s ním hral. Mal krásne ruky s dlhými tenkými prstami a čistými upravenými nechtami.

Neušiel mi fakt, že bol nervózny. Otáčal nápojovým lístkom, poklepkával ním o stôl a taktiež som si všimla ako klepká nohou. V tom si však uvedomila, že mu zízam na ruky a rýchlo som odvrátila pohľad.

Po pár minútach sa pri nás pristavila čašníčka a zapisovala všetky objednávky.

"A pre vás?" pozrela po mne.

"Horúcu čokoládu, prosím," usmiala som sa na ňu.

"Horúcu čokoládu nemáme," odvetila okamžite.

"Aha," povedala som zarazene a prehrabla som si vlasy. "Tak potom café latté, prosím vás," bez slova prikývla a obrátila sa na Williama.

"Dvakrát," poznamenal potichu a ja som v duchu zase predvádzala svoj šibnutý tanec ako nejaká hlúpa, pobláznená pubertiačka, ktorou som aj v podstate bola. A to len preto, že si objednal to isté, čo ja. Uvedomila som si ale, že si ešte stále nedal dole sako.

"No tak, urob mi tú radosť. Chcem vidieť tú úžasnú košeľu, čo máš pod ním," keď sa objavil vo dverách sály, mala som pocit, že sa mi nedostáva kyslíka. Po prvýkrát som ho videla oblečeného v obleku, ostatne som ho poznala len pár mesiacov. A William patril k mužom, ktorí by si mali na oblek zaobstarať zbrojný pas, pretože by sa dal považovať za zbraň hromadného ničenia.

Po prvýkrát za svoj krátky život som sa cítila ako nejaká princezná v rozprávke. Hlúpe, ja viem. Ale všetko bolo také dokonalé, také perfektné, že som ani inak nemohla. Akurát som sa nahla k matke a hovorila som jej, aby mala oči na stopkách a upozornila ma, keď dorazí William a on sa zrazu zjavil vo dverách a rozhliadal sa okolo seba. Zvyšok vety mi zamrel na perách a ja som sa nezmohla na nič iné ako zalapanie po dychu. Pastelovo zelená košeľa pod sakom mu rozžarovala tvár a pridávala mu tiež na príťažlivosti. Akoby niečo také potreboval.

Za pár sekúnd zbadal moju matku a zamieril k nám. Mama mu prstom ukázala na zvyšok našej skupinky, ktorá sedela na druhej strane sály a on sa tam hneď vybral. Počas toho ako nás míňal na sekundu položil ruky na matkine ramená na znak pozdravu a pokračoval ďalej v chôdzi. Ani si ma nevšimol, ale to mi neprekážalo, pretože som si ho aspoň mohla nerušene prezerať.

Ak bol v saku neodolateľný, v košeli musel byť zničujúci. Práve preto som umierala zvedavosťou a v duchu na neho naliehala, aby to hlúpe sako zhodil.

A o pár sekúnd, akoby počul moje prosby, sa postavil a skutočne si to sako vyzliekol a prehodil si ho cez kreslo. Tanec v mojej hlave sa zmenil vo fanynkovské pišťanie a poskakovanie.

Do debaty sa počas večera nezapájal, iba z času na čas niečo poznamenal, keď mu bola položená otázka. Väčšinu času sa nervózne pohrával s lístkom a hľadel potichu pred seba. Vyzeral, akoby mu dochádzali nervy a nemohol sa dočkať toho, kedy bude môcť ísť domov. Preto mi nasledujúce udalosti vyrazili dych. Podnik o desiatej večer zatvárali a my sme museli vyrovnať účet. Presunuli sme sa von a v tom sa s nami jedna matkina kolegyňa začala lúčiť, že už je neskoro, a preto už radšej pôjde. Očakávala som, že sa k nej William pridá, pretože bývali v tej istej štvrtiny, ale on sa po nej ani len nepozrel, keď odchádzala. Zostala som tam ja, William, moja matka, jedna jej kamarátka a recepčná s manželom, ktorí už tiež chceli ísť domov.

"Nepôjdeme ešte niekam? Na bagetu, napríklad?" opýtala sa Lucy, maminina veľmi dobrá priateľka.

"To je skvelý nápad," povedal William a celý sa rozžiaril.

Zabudla som na svoje pravidlo nezízať a šokovane sa na neho otočila. "Ako, prosím?!"

"Mohli by sme ísť do bagetérie, čo je na námestí a cestou odprevadiť Kate a Franka,"

Netrvalo dlho a naša skupinka sa zmenšila. Na námestí sme pred bagetériou stáli ja, mama, Lucy a William.

"Ako pôjdeme domov?" opýtala sa Lucy a odhryzla si zo svojho sandwichu. "Pešo, alebo autobusom?"

"Som rozhodne za to, aby sme šli pešo," naliehal William a vyrazil mi tým dych. Bolo takmer pol dvánastej večer a on mal o šiestej ráno vstávať. Už to, že tam s nami ešte stál bol zázrak.

"A čo ty, Andy?" Lucy sa obrátila na matku. "Si za autobus, alebo dlhšiu večernú prechádzku?"

"Je mi to absolútne jedno," mamina mávla rukou.

"Tak je to uzavreté, prejdeme sa," William do toho skočil, aby sme nestihli niečo namietnuť a vykročil smerom k štvrti, kde sme všetci bývali.

...:::o:::...

Čakali by ste, že po takomto sne sa prebudím dramatickejším spôsobom. Prudko sa posadím a budem zadychčane hľadieť pred seba a následne sa rozplačem. Ale to už viac nerobím. Mám na mysli tú druhú časť.

Pozvoľna som otvorila oči a hľadela do tmy, ktorá vypĺňala moju izbu. Jediný zvyk, ktorý sa v miestnosti ozýval bol tikot hodín, ktoré stáli na poličke. Nelapala som po dychu, ale tep môjho srdca bol o trochu rýchlejší. Stačilo jedno stretnutie s ním a tie stupídne sny sa vrátili. Niežeby niekedy úplne prestali, ale ich frekvencia sa postupne znižovala. S čím som bola, samozrejme, spokojná. Bolo by odo mňa hlúpe, aby som po nich túžila. Nebola to realita, len predstavy môjho podvedomia. Ale napriek tomu som sa po prebudení cítila rovnako sklamaná. Som tupá. O tom niet pochýb. Tentoraz som však za to nemohla. To stretnutie s ním všetko oživilo a otvorilo staré rany. Dokázalo mi, ako veľmi som sa mýlila, keď som si myslela, že som sa cez to dostala. Čas síce otupil bolestné hrany, to však neznamenalo, že tá vec tu už viac nebola. Nemohla som to nazývať inak ako tou vecou, pretože toto už láska nebola. Bolo to niečo medzi posadnutosťou a masochizmom.

Ani on sa nezmenil. Bol omnoho krajší, než som si ho pamätala. Jeho dokonalosť mi opäť vyrazila dych. Ako mohol niekto taký pekný existovať? Edward Cullen, Fitzwilliam Darcy, či Sirius Black sa s ním nedali ani porovnať. Niekedy som si pripadala ako pomätená pubertiačka, ale to, že okolie na neho reagovalo rovnakým spôsobom ma upokojovalo. Ale len trochu, stále som sa za svoje hormóny hanbila.

Navyše ma zastihol nepripravenú. Takto som si naše opätovné stretnutie nepredstavovala. Už len fakt, že som si takú schôdzku posledné mesiace každý deň v hlave plánovala dokazovalo, ako veľmi som z toho bola vyliečená.

Podľa mojich predstáv som mala byť dokonale chladná, keď na seba opäť narazíme. A v sobotu som bola predstaviteľkou všetkého možného, len nie chladnosti. Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som ho zbadala. Myslela som si, že sa mi to zase len zdá. Bežne sa mi stávalo, že som si myslela, že ho vidím, len aby sa o pár sekúnd ukázalo, že je to úplne cudzí človek. Preto mi chvíľu trvalo, než som si uvedomila, že je to skutočne on. Mojou prvotnou reakciou bola eufória. Taká obrovská, až ma to vydesilo. Ale hneď potom som si uvedomila, že nemám právo cítiť to, čo cítim. Odišiel. Vedel, čo cítim, mal možnosť niečo urobiť, ale nestalo sa tak. Proste odišiel. Po celý čas som mu bola na smiech. Bol zázrak, že som si na to v jeho prítomnosti dokázala vôbec spomenúť. Ale stalo sa. Po počiatočnom zahanbení som si uvedomila, že sa nesmie dozvedieť, že z mojej strany sa nič nezmenilo a tak som nasadila masku ľahostajnosti, i keď ľahostajnosť bolo to posledné, čo som pociťovala, keď som pred ním stála.

Prevrátila som sa na brucho a udrela päsťou do vankúša. Nemá zmysel to celé opäť analyzovať. Čo sa stalo, stalo sa. Už nikdy ho neuvidím, táto celá epizóda bola len náhoda, ktorá sa viac nebude opakovať.

Sakramentská náhoda.

Pomyslela som si, keď som zavrela oči.

...:::o:::...

Vždy som obdivovala zákon schválnosti. Fungoval totiž ako hodinky, nikdy nezlyhal. Odjakživa som zastávala názor, že ranné vstávanie je pre človeka výzva. Obzvlášť pre mňa. A táto výzva sa zväčšovala úmerne s úbytkom hodín, ktoré ste prespali.

Ja som tej noci nespala takmer vôbec. Po celý čas som sa nepokojne prehadzovala, snažiac sa nájsť vhodnú pozíciu. Poznáte ten pocit- neustále sa ošívate a ste zo seba nervózni, pretože nech si akokoľvek ľahnete, nie je to, to pravé orechové. Presne takýto večer som mala za sebou.

Napoly spiac som nemotorne vyštartovala po budíku. Zvuk sa stával každou sekundou hlasnejší a mne čo chvíľa hrozilo nervové zrútenie. Dôverne som ohmatkala celú plochu nočného stolíka, až som napokon predsa len našla to, čo som hľadala. So zavretými očami som spoznala obrysy veci, ktorá ma práve vytrhla z pokojného, bezsenného spánku a vypla ju.

Ten slastný pocit ticha ma takmer od úľavy rozplakal. Obrátila som sa chrbtom ku zvyšku izby, tvárou ku holej stene. Zavŕtala som sa pod pokrývku a plánovala som oddať sa sladkej nevedomosti. Nebol by to však môj život, keby mi bolo dopriate vytúženého odpočinku. Ani nie o pol minúty sa dvere mojej izby otvorili.

"Suzannah, to nemyslíš vážne!" ozval sa hlas, ktorému chýbalo len pár decibelov a už by sa stal zbraňou hromadného ničenia. Zúfalo som zaúpela a schovala tvár pod vankúš. Niekto však v tej istej sekunde zo mňa strhol prikrývku. "Okamžite z tej postele vstaň, inak zmeškáš autobus!" bola som natoľko prebudená, že som dokázala identifikovať osobu, ktorej ten diabolský zvuk patril.

"Mami, päť minút. Prosím,"

"Žiadnych päť minút, poďme!" je obdivuhodné aký vplyv má spánok na city k našim najbližším. Dokonca aj osobu, ktorá je vám najbližšia môžete začať nenávidieť, ak vám odopiera odpočinok.

"Tak dve," zaskučala som v zápale boja o vankúš.

"Suzannah, autobus ti ide za tridsať minút," spojenie "tridsať minút" malo na mňa lepší účinok než liter kávy. Nechala som, aby mi matka odobrala vankúš a vybrala som sa do kúpeľne. Cesta, ktorá mi obvykle zaberie dvadsať sekúnd mi v to ráno trvala takmer dve minúty. A to nerátam to vrazenie do otvorených dverí.

Pri pohľade do zrkadla som sa nemohla zbaviť úškrnu. Vyzerala som proste neodolateľne. Na ľavom líci som mala odtlačok vankúša, očné viečka som nedokázala udržať otvorené na dlhšie ako zlomok sekundy.

S povzdychom, ktorý vyjadroval môj psychický stav som sa načiahla po zubnej kefke a strčila som ju pod vodu. Zubnú pastu som nanášala na štetinky po pamäti, pretože moje oči už dlhšie nedokázali byť otvorené. Čelom som sa pri čistení zubov oprela o chladný povrch zrkadla, ale ani to som si nestihla poriadne vychutnať.

"Suzannah, žartuješ?!" ozvalo sa od dverí. Namrzene som zahryzla do kefky a vystrela sa. Vypľula som vodu z úst, presne tú, o ktorej som nemala ani poňatia ako sa do nich dostala. Ústa od pasty som si utrela do šedého trička na spanie, no nehovorte to mojej matke, z nejakého nejasného dôvodu za to vždy schytám.

Ani som nepremýšľala, čo si na seba obliekam, hlavne, že som to mala po ruke. Z prúteného kresla v mojej izbe, na ktorom sa povaľovali kúsky môjho šatstva, som stiahla džínsy a zo skrine som vytiahla biele tielko. Chňapla som po bledomodrej košeli, ktorá ležala prehodená cez stoličku, so zapínaním som sa ani neobťažovala.

Schmatla som ruksak a počas toho, ako som sa pokúšala učesať, som schádzala dolu po schodoch do predsiene. Tašky som sa zbavila pri dverách a pokračovala som ďalej do kuchyne, z ktorej sa ku mne šírila vôňa čerstvej kávy.

"Dobré ráno," povedal David, môj nevlastný itec, podávajúc mi šálku kávy. Tvár mal ukrytú za novinami.

"Ďakujem," prevzala som kávu. "aj tebe dobré ráno," oprela som sa o kuchynskú linku, snažiac sa nezatvoriť oči.

"Testy?" spýtal sa David.

"Žiadne," odvetila som.

"Skúšanie?"
"To je len vo hviezdach," popíjala som kávu a pohľad mi zaletel ku kalendáru, ktorý visel na stene predo mnou. Pätnásty október. Stuhla som, keď mi to došlo. Pätnásty október? Cítila som ako mi ihneď zovrelo hruď a ja som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som ten tlak uvoľnila. Dnes to teda budú tri roky. Prvýkrát som s ním bola osamote pred tromi rokmi. A boli to najkrajšie minúty v mojom živote.

Odtrhla som pohľad kalendára a zahľadela sa na podlahu. To je v poriadku. Už mi nechýba. Naučila som sa žiť s jeho neprítomnosťou. Prestalo to dokonca bolieť.

Hrýzla som si do pery a mračila sa. Bola som si vedomá toho, že všetko, čo si v hlave tak usilovne opakujem sú klamstvá, ale pomáhalo mi to.

Dopila som kávu a položila prázdny pohár do drezu.

"Držím palce, pekný deň," usmial sa David na mňa, keď som okolo neho prechádzala.

"Aj tebe, dávaj si pozor," odvetila som a pokračovala v ceste.

...:::o:::...

Mechanicky som kráčala na zástavku a snažila sa ignorovať dotieravé myšlienky, ktoré mi prúdili v hlave. Pätnásty október. Streda. Autobus meškal dlhšie než zvyčajne. Nestíhala som školu a tak mamina musela vytočiť telefónne číslo jej kolegu, ktorý mi bral dych už len samotnou jeho prítomnosťou. Stála som na zástavke niekoľko minút. Zrazu nejaké auto pri mne pristavilo a bliklo na mňa. Bežím do auta. Sadám do vozidla. Zdravím sa a moje srdce bije ako splašené, keď sa na neho pozriem. Čo mal oblečené?
Čo mal oblečené? Snímky v mojej hlave sa zrazu s trhnutím zastavili ako v nejakom lacnom filme. Netuším, čo mal oblečené. Ani len netuším ako vyzeral. Predstavovala som si ho ako na fotkách, ktoré som mala v počítači, ale v tejto konkrétnej spomienke tvár nemal. Už som si nedokázala spomenúť. Tlak v hrudi sa zvýšil a ja som musela začať prudko žmurkať, aby som odohnala smiešne slzy, ktoré sa mi bezdôvodne začali hromadiť v očiach.

Autobus zastavil a dvere sa otvorili. Nastúpila som a automaticky som zamierila na miesto, kde som zvykla stáť počas uplynulých dvoch rokov. Oprela som sa chrbtom o tyč za mnou a pozorovala prázdne miesto predo mnou. Snažila som sa predstaviť jeho postavu, ako tam stojí s taškou prehodenou cez plece, ale nedokázala som to. Jednoducho to nešlo. Akoby tam predtým nikdy nestál. Časť môjho ja vedela, že je to hlúposť, mala som mnoho spomienok na rána, kedy sa pri mne pristavil a zvyšok cesty sme strávili trápnou konverzáciou, ale časť môjho ja mi neustále podsúvala otázku, či sa to naozaj stalo, keď si neviem vybaviť ten pocit, ktorý som mala, keď som ho videla nastupovať do autobusu.

Prudko som odtrhla pohľad od prázdneho miesta okolo mňa a zahľadela sa z okna. Pomaly sme sa blížili k zástavke, kde zvykol nastupovať. I keď som vedela, že tam nebude, nemohla som si pomôcť. Trochu som sa predklonila, aby som videla na ľudí, ktorí chceli nastúpiť. Prebehla som pohľadom po nich, aby som sa uistila v tom, čo som už dávno vedela. Nebol tam. A opäť to bolelo rovnako ako včera a ako to bude bolieť aj zajtra.

Sama sebe som šla na nervy s podobnými myšlienkami, pripadala som si neskutočne patetická a podradná. Ale nedalo sa to ovládať. Mala som v sebe akýsi spínač, ktorý sa sám od seba z času na čas prepol a ja som na neho musela myslieť. Najhoršie na tom bola skutočnosť, že on si na mňa určite nespomenul od chvíle, kedy vytiahol päty z tohto mesta. Zišla som mu z očí a ešte rýchlejšie som zišla z jeho mysle. Akoby som tam niekedy bola.

...:::o:::...

Sedel som v kaviarni, ktorá bola na môj vkus až priveľmi preplnená a vysoká šálka s kávou stála na stole predo mnou. Vedľa mňa sedela Elisa a sústredene hľadela na obrazovku notebooku. Liam už meškal päť minút, čo mu nebolo podobné. Rozmýšľal som, že mu zavolám, ale nakoniec som sa rozhodol, že mu dám ďalších päť minút a potom mu brnknem.

Bol začiatok decembra a Vianoce sa pomaly blížili, čo malo za následok, že nákupné centrum praskalo vo švíkoch. Neznášal som to. Celé Vianoce mi liezli na nervy a nemohol som sa dočkať, aby som ich mal už za sebou.

Elise zrazu spozornela a dychtivo sa predklonila, aby lepšie videla.

"Čo sa deje?" opýtal som sa a prisunul sa k nej.

"Nič dôležité," zamrmlala a snažila sa natočiť notebook tak, aby som nevidel na monitor, ale ja som sa nedal odradiť.

"Čo tam máš, že je to také tajné? Porno?" zasmial som sa a otočil počítač k sebe. Okamžite som stíchol. Bol to Elisin facebook a ja som práve hľadel na fotky Suzannah. Boli to fotky z jej maturitného plesu, ako som si neskôr uvedomil.

"Odkiaľ to máš?" zamrmlal som chrapľavým hlasom. "Ty ju máš v priateľoch?" tá otázka znela útočne a to som nemal v pláne. Nebol som nahnevaný, iba prekvapený.

Elise prikývla, zatiaľ čo sa prehrabovala v kabelke. Po chvíľke odtiaľ vytiahla balíček cigariet.

"Idem si zapáliť, hneď budem späť," zamrmlala a rýchlo sa vyparila a nechala ma osamote s jej počítačom.

Nemohol som odolať. Vystrel som sa a pritiahol si notebook k sebe bližšie. Zahľadel som sa na fotku Suzannah, ktorú som mal pred sebou otvorenú. Vyzerala inak. Mala na sebe priliehavé šaty, ktoré kopírovali jej postavu až priveľmi presne a vlasy jej vo vlnách siahali takmer do polovice chrbta. Preklikol som na ďalšiu fotku a takmer okamžite som sa zamračil. Suzannah okolo pásu objímal nejaký chalan. Vyzerali ako...pár. To mi vyrazilo dych. Akosi som si nedokázal predstaviť, že by si niekoho tak rýchlo našla. V skutočnosti si to moje ego nechcelo pripustiť. Vždy som akosi podvedome predpokladal, že by stačilo, aby som sa vrátil a Suzannah by okamžite pribehla ako poslušný psík.

Ešte viac som sa zamračil a fotku si priblížil. Ten chalan bol pre ňu primladý. Nemôže to s ňou myslieť vážne. Na môj vkus pri nej stál až príliš blízko. A tá ruka na jej boku sa mi tiež nepozdávala.

Kto si myslel, že je? Mal na sebe čierne nohavice a košeľu tej istej farby. Pár vrchných gombíkov mal rozopnutých, aby bola vidieť jeho vypracovaná hruď. Vyzeral ako nejaký gigolo.

Niečo mi však neušlo. Ten chalan bol mojou mladšou kópiou. Vyzeral presne ako ja a to bola uzdravujúca injekcia pre moje zranené ego. Možno si Suzannah niekoho našla, ale podvedome hľadala náhradu za mňa. Tá podoba bola do očí bijúca.

Aj tak mi však pohľad na tých dvoch nebol príjemný. Nehodlal som pátrať po príčinách a zavrel som album. Ukázala sa jej profilová fotka a ja som zadržal dych. Nemohol som uveriť, že na tej fotke je skutočne ona. Bola krásna. Tá fotka bola evidentne momentka, ale to jej na čaru neuberalo. Práve naopak. Bolo to fotené niekde vonku a Suzannah sa na niečom smiala. V tom som si uvedomil, že som ju vlastne nikdy nevidel úprimne sa smiať. Okrem toho jedného dňa, ktorý sme strávili spolu a ja som sa snažil byť vtipný sa väčšinou iba kŕčovito usmievala. Ale ani počas toho dňa sa nesmiala, dokázal som iba to, že sa párkrát zasmiala, ale to bolo všetko.

Fascinovane som hľadel na fotku pred sebou. Vyzerala úplne inak, keď sa nekontrolovala. Bohvie kto to fotil. Možno ten jej mladý fešáčik. Uvedomil som si, že klepem nohou o zem ako nejaký nervák a preto som sa snažil upokojiť.

"Čo ti je? Vyzeráš ako boh pomsty," nado mnou sa ozval Liamov rozosmiaty hlas a ja som so sebou vystrašene trhol. "Čo to tam máš?" pokúsil sa ku mne skloniť, ale ja som notebook okamžite zaklapol.

"Nič," nervózne som zo seba vyhŕkol.

"Nevyzeralo to ako nič," podotkol Liam a posadil sa vedľa mňa. "Kde je Elise?" rozhliadol sa zmätene okolo nás.

"Išla si zapáliť," zavrčal som podráždene. Čo sa toľko vypytuje?

"Páni, čo ti dnes je?" ďalšia otázka.

"Nič, nechaj to tak," odvrkol som a vstal. "Idem po Elise," rozhodne som vykročil z kaviarne von. Bol som rozladený, to bolo jasné, ale nevedel som prečo to tak je. Boli to iba stupídne fotky, nič viac. Je smiešne, aby vo mne vyvolali takúto reakciu. Ani som radšej nechcel pomyslieť, čo to všetko znamená.

1. Chelsea Dagger

Tue, 13 Dec 2011 23:08:48 +0100

Áno, vidíte dobre. :D Tá kapitola tu mala byť oveľa skôr, ale chcela som, aby bola ešte dlhšia. Bohužiaľ nie je. Snáď oceníte aj tú trochu, čo sa nachádza pod perexom. Dnes na mňa doľahla vianočná atmosfére v plnom rozsahu a snažila som sa posťahovať do Erica nejaké vianočné pesničky, ale skončila som pri Mariah Carey- All I Want For Christmas Is You. Kedysi som tú skladbu strašne nenávidela, ale v poslednom čase som si ju dosť obľúbila. Takže dnes som skončila tak, že som pri jej počúvaní vyrevúvala slová a šibnute som poskakovala po byte. Vyzerá, že ten Paralen naozaj zabral, inak by som sa maximálne odšuchtala do postele. :D Mám však problém. Ako idete riešiť vianočné darčeky? Tento rok je môj rozpočet trochu slabší, tak som pre maminu kúpila takú drevenú šperkovničku, kde sa dá navrch dať fotka a na zvyšok chcem použiť servítkovú techniku, ale to je málo. Mamina síce furt razí teóriu, že nezáleží koľko darčekov dostane, hlavne, že sú od srdca, ale ja by som aj tak chcela pre ňu ešte niečo iné. Čo idete dať Vašim maminám Vy? Možno by som sa inšpirovala. :D

The Fratellis- Chelsea Dagger

"Branson, ak nedokážeš chytiť prehadzovačku na tréningu, aká je šanca, že sa ti to podarí počas zápasu?" zahučal James. Vo vzduchu sme boli už pätnásť minút a náš triafač zatiaľ nechytil ani jedinú prihrávku. Zápas s Bystrohlavom bol o necelé dva týždne a my sme sa stále pokúšali zladiť ako tým. Neboli sme takí zlí. Minulý rok sme takmer získali pohár, ale potom nám odišli hneď dvaja hráči. Jeden triafač- Scott Mohagan a odrážačka menom Alexis Petersonová. Obaja boli nesmierne talentovaní, Alexis sa dokonca začala venovať metlobalu profesionálne. A my sme ich stratu pocítili. Nový triafač Branson síce veľmi dobre lietal, ale s prehadzovačkou ešte nenadviazal vzťah. Mal až panický strach pustiť ruky z metly, čo bolo pri metlobale potrebné takmer neustále. James z neho šalel, ja som z neho šalela, celý chrabromilský tým šalel a náš ďalší prírastok situáciu vôbec nezľahčoval. Novou odrážačkou sa stala Chelsea Cooperová- baba s jednou mozgovou bunkou, o ktorej podľa mňa ani netušila, že ju vlastní. O reflexoch ešte asi nepočula a slovo stratégia by v slovníku hľadala asi pol dňa. Ale chodila s Blackom. A Black bol Jamesov najlepší kamarát. Dobrého triafača sme nevedeli nájsť už niekoľko týždňov a James bol zúfalý. Zúfalý James rovná sa tvor, ktorý robí absolútne stupídne rozhodnutia. Výsledkom rovnice je táto bezútešná situácia, z ktorej sa nevieme vyhrabať. Tento zápas bude fiasko. Absolútne fiasko. Normálne som pri dnešných raňajkách uvažovala, či nepožiadam Lily, aby mi spôsobila nejaký úraz. Samozrejme nič natoľko vážne, aby ma to zmrzačilo na celý život, ale niečo také závažné, aby ma to vyradilo z hry. Až taká vážna bola naša situácia. Ale nemohla som v tom nechať Jamesa samého. Čo sa týka metlobalu, bola to vášeň, ktorá nás oboch spájala a ja som to nedokázala len tak vzdať. Toto bol náš posledný rok na škole. Ak nezískame pohár teraz, tak už potom nikdy. A my s Jamesom sme po ňom až priveľmi túžili. To znamenalo, že ak bude potrebné tráviť každý deň na tomto ihrisku niekoľko hodín, tak to bez mihnutia oka urobíme.

"Nie, Chelsea! Tú pálku nemáš preto, aby si s ňou víťazoslávne mávala nad hlavou zakaždým, keď dáme gól!" zareval James. Žila na čele mu divoko pulzovala. Pomaly som k nemu priletela a zastavila vedľa neho. "Panebože, sme v háji," mrmlal si zúfalo popod nos, zatiaľ čo si unavene pretieral oči. Okuliare zvieral v druhej ruke. James očividne nemal strach z toho, že by sa musel pustiť metly. "Jednoducho v háji," zopakoval zdrvene.

"Čo je v háji, kapitán?" spýtala som sa laškovne, snažiac sa vylepšiť mu náladu. James zdvihol pohľad a pozrel na mňa čokoládovohnedými očami, v ktorých sa zračila čistá rezignácia.

"Náš sen o pohári," odvetil a založil si okuliare späť na nos. "Strápnime sa pred celou školou,"

"Tak zlé to ne-" začala som, ale Jamesov pohľad ma umlčal v polke vety. "Okej, máš pravdu. Tak čo? Zdrhneme zo školy a budeme sa venovať bohémskemu životu, Jimmy?" štuchla som ho do boku. "Mohli by sme utiecť do Francúzska. Ty by si sa vydával za pouličného maliara a ja by som bola tvojou múzou, čo povieš?" uškrnula som sa.

"Neviem nakresliť ani rovnú čiaru," namietol.

"Ja odmietam pózovať nahá," kontrovala som. Videla som ako mu trhalo kútikmi úst, zatiaľ čo sa snažil zachovať vážnu tvár. Nakoniec to však vzdal a rozosmial sa. "Ale možno by sa mi podarilo presvedčiť Lily, aby to urobila," podotkla som len tak mimochodom, zatiaľ čo som sledovala zvyšok týmu ako poletuje po ihrisku sem a tam.

S pobavením som zaznamenala ako Jamesovi poskočil ohryzok a jeho smiech náhle utíchol.

"O takýchto veciach ani len nežartuj," namietol priškrteným hlasom. "Mám až príliš vyvinutú predstavivosť," dodal a zašiel si rukou do vlasov.

"To by som jej mohla spomenúť ako tvoje veľké plus," podpichla som ho a časť môjho ja sa až priveľmi vyžívala v tom, ako pri tej vete zbledol.

"Chceš ma mať na svedomí?" spýtal sa zdesene.

"Ale no tak, pozri sa na to z tej lepšej stránky, James- aspoň by si sa vyhol tomu zápasu,"

"Bože, zápas," zaúpel a rozhliadol sa po ihrisku. "Ako veľmi zlé to je s tou Cooperovou?" zamračil sa, keď očami našiel vysokú brunetku, ktorá miesto toho, aby sedela na metle a lietala po ihrisku, sedela na tribúne vedľa Blacka a pomocou svojich úst sa pokúšala prerušiť mu krvný obeh na krku. Moje prsty sa zomkli okolo metly silnejšie a so zovretými perami som odvrátila pohľad.

"No," podarilo sa mi povedať veselým hlasom. "Už sa konečne prestala oháňať tou pálkou,"

"Kde som mal hlavu, keď som ju zobral do týmu?" James vyvrátil oči a poškrabal sa na krku.

"Nuž, to by aj mňa zaujímalo. To dievča podľa mňa pred týždňom ani nevedelo, čo je to metlobal. Pozri, plus je, že sa vôbec udrží na metle, ale do zápasu s ňou nestihnem prebrať všetky stratégie a postavenia, ktoré sme s Alexis mali. Budeme radi, ak sa nám podarí do nej natĺcť to, aby tou pálkou netriafala nás a to som ešte optimistická,"

"Nemal som na výber," James si povzdychol. "Dlžil som to Tichošľapovi. Už pár dní mal Chelsea v hľadáčiku, ale ukázalo sa, že dievča trochu kladie odpor, tak si myslel, že keby jej vybavil miesto v týme, trochu by pookriala, ak vieš na čo narážam," dodal a významne nadvihol obočie.

"Hej, viem presne na čo narážaš," odvetila som s väčšou zatrpknutosťou, než som mala v pláne. James sa zamračil a už sa nadychoval k otázke, keď niečo upútalo moju pozornosť.

"Aha, pozri, kto sem ide!" zvolala som možno s väčším nadšením, než bolo treba. Ale dosiahla som to, čo som chcela. Jamesov pohľad skĺzol dolu na chodník, ktorý viedol z hradu na ihrisko, a po ktorom práve k štadiónu kráčala Lily s knihou v náručí. Jamesove kútiky úst sa pomaly zdvihli dohora a jeho pravá ruka sa okamžite ocitla v jeho, už tak dosť strapatých vlasoch. Otočil sa na mňa a povedal:
"Vieš, to, že som ťa prijal do týmu bola tá najmúdrejšia vec, akú som kedy urobil," nemohla som si pomôcť a rozosmiala som sa.

"A teraz s pravdou von, Potter. To, že si si ma po celé tie roky v týme nechal je vďaka môjmu nesmierne veľkému talentu, alebo vďaka skutočnosti, že Lily sa kvôli mne chodí z času na čas pozerať na naše tréningy?" spýtala som sa s úškrnom.

"Počkaj," zamyslene si poklepal ukazovákom po brade. "Nechaj ma chvíľku popremýšľať..."

"Ja ťa asi..." zvolala som a zahnala som sa po ňom pálkou. So smiechom si to namieril kolmo na zem, priamo za Lily.

...:::o:::...

Noisettes- Sister Rosetta (2011 Version)

"A Potter asi práve zavetril zlatú strelu, prudko sa otáča o stoosemdesiat stupňov a mieri na severozápad," panebože, teraz ešte nie. To nie je dobré, pretože ak by James chytil strelu teraz, tak či tak by sme prehrali, jednoznačne musí zápas ešte naťahovať. Je potrebné, aby sme dali minimálne ešte jeden gól.

Prudko som zastavila a rýchlym pohľadom zhodnotila situáciu na ihrisku. Branson práve zvieral v náručí prehadzovačku, akoby to bola tá najdôležitejšia vec v jeho živote a rútil sa k bystrohlavským obručiam. Hneď za ním sa rútila Chelsea a kryla mu chrbát. Musela som uznať, že za tie dva týždne urobila veľké pokroky. Nebola až také drevo ako som si myslela. Trent s Levinom kryli Bransona po oboch stranách vlastnými telami. Tí sa už o seba postarajú, teraz bolo potrebné vyčistiť cestu Jamesovi.

Rozhliadla som sa a zbadala som, že James stúpa stále vyššie a vyššie a bystrohlavský stíhač ho prenasleduje. Ten tupec by nezbadal zlatú strelu, ani keby do neho neustále vrážala. Po celý čas sa nepretržite držal za Jamesom a spoliehal sa na to, že keď príde správna chvíľa, predbehne ho.

Prudko som sa zvrtla a zamierila za tými dvomi.

"Práve nastal zaujímavý zvrat v hre. Chrabromilská odrážačka Mayová mieri za Potterom a Meadom miesto toho, aby chránila svojho triafača, ktorý ma veľkú šancu dať gól a vyrovnať skóre. Bystrohlavský tým to však nenecháva bez odpovede. Odrážač Green sa odpojil od svojej dvojičky Greenovej a prenasleduje Mayovú. Toto môže dopadnúť škaredo, veľmi škaredo," pri slovách komentátora som sa trupom pritisla k metle a začala naberať rýchlosť. Fakt, že sa Green pustil za mnou ma veľmi nepotešil. S jeho sestrou mali prezývku Smrtiace dvojičky. Podľa štatistiky práve oni dvaja posielali najviac hráčov do nemocničného krídla. Jeden z bifľomorských triafačov bol vďaka nim týždeň v bezvedomí. Ten chalan mal dva metre a vyše sto kíl. Mám ďalej pokračovať?

Periférnym videním som zaznamenala, že sa na mňa z pravej strany rutí dorážačka. Ak by sa mi ju podarilo trafiť pod správnym uhlom, mohla by som Jamesa zbaviť stíhača. Ešte viac som pritlačila hruď na metlu a pravú ruku zdvihla do vzduchu, pripravená udrieť z celej sily.

"A Branson skóruje! Vyzerá to tak, že osud celého zápasu práve závisí od Pottera. Podarí sa mu chytiť zlatú strelu skôr, než dá Bystrohlav ďalší gól?" adrenalín mi po tejto správe prudko stúpol, srdce mi v hrudi freneticky búšilo a cez pískanie v ušiach som ani nepočula skandovanie a pokriky tribún. Pomaly som doháňala bystrohlavského stíhača, keď moja metla náhle začala spomaľovať. Nechápala som, čo sa deje, ale neodvažovala som sa spustiť pohľad z blížiacej sa dorážačky, aby som vrhla pohľad za seba a zistila, čo sa deje.

"Takéto nešportové správanie som už dávno nevidel!" komentátor, šestnásťročný chrabromilčan Matt Schwartzman, si išiel vykričať pľúca. "Green sa zavesil na zadnú časť Mayovej metly v nádeji, že sa mu podarí získať nejaký čas pre ich patetického stíhača! Pusť sa tej metly, ty vyšinutý hlbočník! Počuješ ma?! Pusť sa Mayovej metly!" mikrofón náhle stíchol a zapraskal. Mala som tušenie, že McGonagallová zabavila rozvášnenému Schwartzmanovi mikrofón. Aspoň som vedela, kde je problém. Ľavou rukou som pevne zvierala metlu, zatiaľ čo pravú som stále držala napriahnutú. So samým sústredením som si hrýzla pery, ako som sa snažila kopnúť Greena do tváre. Bolo by to jednoduchšie, keby som sa mohla obzrieť, ale na to som nemala odvahu. Dorážačka bola už priveľmi blízko.

"To je ono! Skopni ho, dievča! SKOPNI HO!" Matt sa očividne opäť zmocnil mikrofónu. Bohužiaľ som bola stále neúspešná. Neustále som nemotorne vykopávala za seba, ale bezvýsledne. Pomaly mi dochádzala trpezlivosť, cítila som, ako mi kvapka potu steká po chrbte, zatiaľ, čo som sledovala ako sa na mňa rúti dorážačka. V tom mi to náhle došlo. Ten hlupák Green mi vlastne preukazoval službu. Za jazdy by bolo omnoho ťažšie dorážačku trafiť a poslať ju priamo na stíhača. Tým, že na mojej metle doslova visel a ja som stagnovala, mala som väčšiu šancu mieriť presnejšie. I naďalej som však pokračovala v kopaní, ale tentoraz len do prázdna, aby tomu idiotovi nedošlo, že vlastne chcem, aby ma nepúšťal.

Dorážačka už bola na dosah a ja som prižmúrila oči. Prudko som sa napriahla a z celej sily do nej udrela a poslala ju pred seba. Letela priamo na bystrohlavského stíhača, ktorého následne trafila do hlavy. V tej istej chvíli však Green pustil moju metlu a ja som vyletela prudko dopredu. Vedela som, že to nemám šancu ubrzdiť, tak som to chcela zvrtnúť prudko doprava, ale bolo už príliš neskoro. V plnej rýchlosti som nabrala stíhača predo mnou a zrazila ho z metly. Začula som z tribún híkanie zmiešané so smiechom, ale jediné, čo som dokázala vnímať bola prudká bolesť v nose. Zatmelo sa mi pred očami, takmer som spadla z metly. V poslednej chvíli som však oboma rukami tuho zovrela metlu a rútila sa priamo dolu. Nemala som odvahu to niekam stočiť, pretože som nemala poňatia, kde sa nachádzali tribúny.

"Bystrohlavského stíhača spoluhráči zachránili tesne nad zemou, ale netušíme, čo sa deje s Oliviou Mayovou. Spolu s metlou sa rúti prudko k zemi, ale nevyzerá, že by bola v bezvedomí," prudko som žmurkala očami, aby som odohnala bolesť a zrak sa mi vrátil. Pomaly som začala rozoznávať obrysy vecí, keď som si uvedomila, že ani nie za päť sekúnd pobozkám trávnik na ihrisku. Prudko som trhla metlou doľava a tribúna zhíkla, keď som ju len tak-tak minula.

Konečne som videla opäť normálne a pohľadom som pátrala po Jamesovi. Nikde som ho však nemohla nájsť. Odpálila som dorážačku, ktorá sa na mňa rútila a v tom ho zbadala a zároveň sa ozval rev komentátora.

"JAMES POTTER CHYTIL ZLATÚ STRELU! CHRABROMIL VYHRÁVA ZÁPAS O DESAŤ BODOV!"

James víťazoslávne mával rukou, v ktorej zvieral zlatú strelu a pomaly sa blížil k zemi. Opatrne som pristála, a keď som stála nohami pevne na zemi, rozbehla som sa za Jamesom a zvyškom týmu. S výskotom som sa na nich hodila a všetci sme objímali nášho kapitána, ktorý stál v epicentre našej eufórie.

"Dokázali sme to!" zakričal James a šťastne sa zasmial. V tom mu pohľad skĺzol na mňa a zamračil sa. "Krvácaš," povedal a všetci z týmu na mňa pozreli.

"Skutočne?" zatiahla som prekvapene a zdvihla som ruku, aby som sa dotkla nosu. Bolestivo to v ňom zapulzovalo a keď som pozrela dolu na moju dlaň, bola od krvi. "Páni," vypleštila som oči. "Hádam, že ten náraz bol drsnejší, než som predpokladala,"

"Mala by si ísť rýchlo na ošetrovňu, musíš byť schopná oslavovať až do rána.," uškrnul sa James.

"Ja ju tam vezmem," ponúkol sa Trent a chytil ma za pažu. "Hlavu hore, Olivia, nech si nezašpiníš dres,"

"Panebože, tvoja starosť o môj dres mi vháňa slzy do očí," odvetila som sarkasticky, ale poslúchla som ho.

"To nebude moja starostlivosť, ale tá bolesť," namietol a ja som v jeho hlase počula potlačovaný úsmev.

"Bod pre teba," zasmiala som sa a nechala ho, aby ma odviedol za Pomfreyovou.

Breaking dawn

Fri, 18 Nov 2011 04:30:15 +0100

Od tohto článku nečakajte veľa. Skutočne neviem, aký je môj názor na film. Na jednotlivé scény áno, ale netuším, ako to mám zhodnotiť ako celok.

Najviac sa mi rátal rozhovor s mojou maminou a jej priateľom v aute na ceste z kina.

Mamina: "Jej otec vlastne vie, že on je upír?"
Ja zo zadného sedadla: "Nie, on to nevie."
Maminin priateľ: "To vážne?"
Ja: "Áno, nevie o ničom."
Mamina: "Ale veď celá dedina to vie!"
Ja: "Dedina?" *dostanem záchvat smiechu* "Nie, mami. Nikto to v tej dedine nevie. Iba vlkolaci to vedia."
Mamina: (šokovane) "Ani jej spolužiaci?"

Ja: "Nie."

No nebola zlatá? :D Ako ste si už iste uvedomili, dnes večer som bola na premiére Breaking Dawn. Hlavu mi šlo roztrhnúť, tieklo mi z nosa a celý film som tŕpla, či ma za môj kašeľ nevyhodia, ale stálo to za to.

Upozornenie- pod perexom bude jeden veľký spoiler, takže vstup je len na vlastné nebezpečenstvo. :D

Ako som už vyššie spomínala, keďže neviem, aký mám dojem z celého filmu, pôjdem scénu po scéne. Vopred sa ospravedlňujem za chaotické preskakovanie v deji. :D
Film, ako už býva zvykom, otvárajú slová Belly Swannovej o detstve a dospelosti. Páči sa mi, že neporušili tradíciu, pretože tie začiatky sa mi vždy páčili. Nasleduje teatrálny odchod Jake z domu a Billy dvíha zo zeme pozvánku na svadbu Belly a Edwarda. Nasleduje záber na "reakcie" Charlieho a René. Musím povedať, že zbožňujem herečku, ktorá hrá René. Je dokonalá a strašne sympatická. Takto nejako som si vždy predstavoval matku Belly. Trošku ma sklamalo, že vynechali scénu, kde Bella oznamuje Charliemu, že si ide brať Edwarda. Dokonale som si vedela predstaviť ako by to vyzeralo vo filme. Stále som čakala, že kedy to tam pychnú, ale keď sa konala svadba a Charlieho reakcia sa neobjavila, postupne som prijala porážku. :D
Potom tu bola scéna Belly a Alica pred domom, kde Bella kráča, resp. šuchce sa v topánkach na vysokom opätku. Tá scéna sa mi páčila, bola vtipná a tiež mi pripomenula moje snahy o adaptáciu mojich nôh v topánkach "na štekloch", ktoré si idem obuť na stužkovú. Nasledovala scéna Edwarda s Bellou v jej izbe, večer pred svadbou a flashback z Edwardovej minulosti. Strašne som sa tešila na tie zábery, ale nakoniec sa mi to nepáčilo. Pripadalo mi to, akoby sa to tam snažili narvať, ale na plátne to proste nefungovalo. Čakala som hrôzostrašného Edwarda, anjela pomsty, ale nič také sa nekonalo. Vyzeralo to umelo a strnulo. Ale aj tak som rada, že to tam dali.

Scéna pred svadbou, kde Alice a Rosalie upravujú Bellu sa mi páčila, najmä príchod René a Charlieho. Viem, že som to už spomenula, ale tých dvoch proste milujem. A v tomto filme som zistila, že ich milujem najmä spolu. Poznámka Charlieho o veku René sa mi rátala.

A prichádza dlho očakávaná scéna- svadba. Ak by som aj Kristen tak strašne nezbožňovala, ako ju zbožňovala, po tejto scéne by som nemala na výber. Podľa mňa to zahrala perfektne. Tá jej nervozita a strach, keď k nej prišiel Charlie...A potom prišiel moment, ktorý si asi budem pamätať dokonca života (dobre Vám radím, tieto riadky preskočte, pretože mám v pláne byť nechutne teatrálna a sentimentálna :D)- Bella s Charliem vykročili a začala hrať inštrumentálna verzia skladby Turning Page od Sleeping At Last. Skoro som sa rozplakala od šťastia. Tá skladba je najdokonalejšia pieseň zo všetkých Twilight soundtrackov. Myslela som, že v mojich očiach nič nemôže prekonať svadobnú verziu Flightless Bird, American Mouth, ale keď som si po prvýkrát pustila BD soundtrack a začalo hrať Turning Page...bola z toho láska na celý život. Preto, keď to začalo hrať na tej svadbe, mala som chuť vyskočiť zo sedadla a pišťať od šťastia. V tej chvíli som vo vnútri bola pravou fangirl. :D Tá chvíľa bola v tom filme tak dokonalá, že pre ňu nemám slov. Strašne som sa bála ako tú svadbu natočia, ale spravili do úžasne. Milovala som to, aká bola Kristen vyplašená, ako sa vystrašene pozerala pred seba, nemohla som uveriť tomu, ako dokonale to hrá. Kamera potom kúsok po kúsku začala zaberať jej šaty. Veľmi sa mi páčil spôsom, akým to urobili. I keď...celkové šaty ma trošku sklamali. Keď začali ukazovať jej tvár a skĺzli na jej ramená, hovorila som si: "To je ono, poďme na šaty, som pripravená!" Potom prešli na jej chrbát a ukázali zadok šiat a ja som v duchu vyzerala asi takto :D :

Potom pomaly prechádzali na predok a ja som si hovorila: "To je ono, len mi ich ukážte!", čakajúc niečo absolútne dokonalé, ale čakala mo niečo absolútne obyčajné. Nechápte ma zle, tie šaty sú krásne, ale čakala som trochu viac. Ten predok mohol byť taký krásny, najmä s takým úžasným chrbátom. Navyše sa mi v jednej scéne zdalo, akoby Kristen tie šaty boli trošku voľné. Ale to sa mi mohlo len zdať.

Samotný obrad bol dokonalý. Absolútne. Nemohli to spraviť lepšie. I keď som chcela počuť tie sľuby od oboch, ale aj spôsob, akým to urobili bol úžasný. Jedna moja časť sa rozplývala vo filmovom orgazme, zatiaľ , čo moja druhá (povedzme si to rovno- tá racionalnejšia časť :D ) mala poznámky o tom, ako budú všetci ľudia hovoriť o tom, aké to bolo nechutne gýčové, pubertiacke, presladené, atď, atď...Mne to však neprekážalo. Pre mňa to bolo dokonalé. Mala som dokonca slzy v očiach. Áno, čítate správne. Opäť som vyzerala asi takto :D :

A potom počas toho, ako Bella s Edwardom hovorili svoje sľuby začala hrať wedding verzia pesničky Flightless Bird, American Mouth a to som takmer nezvládla. :D
A ja opäť :D :

Príhovory Emmeta, René, Jessicy a Chalieho nemali chybu. :D Som rada, že nezabudli na tradičný "twilightovský" humor. :D
Vadilo mi však, že Edward a Bella nemali svoj prvý tanec. Hlavne, že s Jacob ho mal. Ťažko budem objektívna, pretože som extrémne alergická na celú tú Jacobovskú vec. Na Bellinom mieste by som s Jacobom na svojej svadbe netancovala. Najmä, keby som vedela, čo to robí s Edwadom. V tomto sa mi zdá Bella príliš sebecká. Na jednej strane každú chvíľu vyhlasuje ako Edwarda miluje a umrela by pre neho a na druhej strane mu neustále ubližuje kvôli Jacobovi. Ale to je stará vec, nejdem sa o tom rozpisovať, pretože by sa mi akurát tak zvýšil adrenalín.

Noc v Riu ma sklamala. Na to, aké haló okolo toho robili, tak to bolo strašne krátke. Potom nám prichádza slávna scéna. Páčila sa mi časť, kde pustili skladbu Noisettes a Bella sa "pripravovala na noc". Avšak scéna, kde Bella s Edwardom stáli spolu v mori podľa mňa fungovala iba v knihe. Vo filme sa mi to zdalo...trápne? Neviem, kľudne by som prežila, keby to skrátili. Následne však prišiel ďalší šok. Opäť pustili Turning Page, ale tentokrát nie inštrumentálku. Hralo to počas milostnej scény a bolo to dokonalé. Avšak zase prišlo sklamanie. Po tých rečiach Kristen a Roberta v talk shows, kde rozprávali, ako to bolo R rated, že to museli zostrihovať a bla bla bla, mi to prišlo strašne krátke a...nič neukazujúce? :D Nechápte ma zle, nechcela som žiadne porno, ale tak tiež som chcela niečo vidieť. Celý film bol taký tmavý, že som mala v niektorých scénach problémy a takmer nič som nevidela. Musím podotknúť, že nemôže byť nič horšie ako sledovať milostnú scénu po boku svojej matky a jej priateľa. :D Ani som to poriadne nevnímala, len som si zboku prikrývala tvár a dúfala, že to rýchlo skončí a ja si to potom opäť pozriem v súkromí mojej izby a lepšie si to vychutnám. :D
Keď sa objavila Bella v kúpeľni, vydýchla som si, že milostným hrátkam je koniec a tvár som si odkryla, to som však nevedela, že nič neskončilo. :D Páčilo sa mi, ako sa milostné scény prekrývali a naväzovali na to, ako sa Kristen obzerala v zrkadle, ale opäť- ocenila by som, keby to bolo dlhšie. Opäť som si však musela prikrývať tvár. :D Asi som nebola veľmi nenápadná, pretože mamina sa ku mne nahla a prekvapene sa spýtala: "Ty plačeš?"

Ak existuje niečo horšie, ako sledovať milostné scény s Vašou matkou a jej priateľom, potom je to sledovanie milostných scén s matkou a jej priateľom, pričom si Vaša matka myslí, že Vás tie scény rozplakali. :D :D :D

Nasledoval zostrih priebehu svadobnej cesty, počas ktorého sa Bella snažila zviesť Edwarda. Veľmi sa mi páčilo, že to zahrali do vtipu, len ma sklamalo, že opäť ukázali tak málo. Sen Belly bol trochu zvláštny, nasledujúca scéna (opäť krátka) tiež, ale opäť sa mi to páčilo.

Nasledovalo veľké zistenie, že Bella je tehotná a Edwardov rozhovor s tou "domorodkyňou". Počuť Roberta hovoriť s ňou bol zážitok (pochopíte prečo :D ). Nasledoval presun domov a Jacobova sekvencia, ktorá ma opäť rozladila.

Zistila som, že zbožňujem umučeného a nasratého Pattinsona (nie, nie tak umučeného ako v Twilighte :D ). Jeho rozhovor s Jacobom bol skvelý, taktiež sa mi páčila jeho hádka s Bellou. Tá bola priam božská. A to, ako zmenili Kristen bolo brilantné. Zbožňujem scénu, v ktorej Rosalie chystá Belle kúpeľ a Kristen sa vyzlečie pred zrkadlom a Robert ju vidí.

Scéna, v ktorej Edward po prvýkrát počuje myšlienky Renesmé bola...zvláštna. Bolo divné počuť tých dvoch hovoriť také slová. Celkovo bolo zvláštne vidieť ich v takej situácii. Ale jednej mojej časti sa to opäť páčilo. :D

A pôrod bol...Páčil sa mi. Strašne. Ten krik Kristen bol hrôzu naháňajúci. A zbožňujem zúfalého Edwarda. A vrchol filmu bola smrť Kristen. Ja viem, že to vyznie zvláštne, ale tú scénu milujem. Tú scénu a to, ako sa ju Robert snažil oživiť. Opäť by som bola rada, keby to bolo dlhšie a podrobnejšie, ale aj s týmto som spokojná. Trošku sa mi nepáčilo, že ju Robert opustil, keď prišli vlci. Nemyslím si, že by to Edward urobil, ale to je detail. Ďalší moment, ktorý milujem, keď príde Robert pred dom a povie: "I won't let them hurt my family." Strašne som sa tešila na boj Cullenovcov s vlkmi, ale urobili to také tmavé, že som absolútne nedokázala vidieť, čo sa deje.

Scéna, v ktorej Edward Bellu hryzie po celom tele bola dokonalá. Aj všetky tie zábery z jej vnútra a to, čo ma absolútne dostalo bol zostrih zo všetkých filmov, ktorý nasledoval. Za toto ich zbožňujem. A to, ako ukázali premenu Belly bolo úchvatné. Film končil záberom, ktorý bol identický s mojimi predstavami, ale nezdalo sa mi, že by oči Kristen boli červené. Bolo mi ľúto, že pesnička I Didn't Mean It skočnila v titulkoch, ale odčinili si to tým, že hrala v scéne s Volturiovcami. Opäť sa objavil humor a náznak toho, na čo sa môžeme tešiť v poslednom filme.

Čiže asi toľko k filmu. Nedá mi však, aby som nespomenula ako strašne nenávidím Twilight fanúšičky. Po celý čas sa rehotali v ten najnevhodnejší čas a ja som mala chuť ich zabiť. Vrchol bol, keď som počas titulkov zostala sedieť, pretože som vedela, že počas nich má byť nejaká scéna, a keď sa konečne objavila, tak tie kravy zostali stáť rovno v zábere, sadli si asi v polovici.

Neznášam všetky tie pubertiačky, čo robia z Twilightu vec, za ktorú by ste sa mali hanbiť. Vytáča ma to, že ja som o Twilighte vedela dávno pred tým, než sa začal točiť a na Slovensku o ňom vedelo dokopy asi 10 ľudí a potom prišiel ten veľký boom a ukričané, vymleté a afektované 14-tky. Oveľa radšej by som bola, keby to tu nikto nepoznal, aj za cenu toho, že by som si Twilight nemohla pozrieť v kine, ale doma na počítači.

Ale to už je teraz jedno. Ani sa mi o tom nechce písať, myslím, že som sa rozpísala dosť. Rozhodne si choďte film pozrieť a vychutnajte si to. Už ani poriadne neviem, čo píšem, polovicu článku som už potom odflákla, pretože sa mi nechcelo zachádzať do detailov.

Ľúčim sa s Vami, ak sa Vám bude chcieť, tak napíšte do komentárov, čo na film hovoríte Vy. Som zvedavá na reakcie ostatných ľudí, pretože ja nie som objektívna. Priveľmi Twilight milujem a preto som ochotná nad mnohými vecami privrieť oči. :D

Prológ

Wed, 28 Sep 2011 01:08:12 +0200

Vybili sa mi baterky v myši, tak ako idiot musím používať prst, aj pri najmenšom pohybe. Ale nie to som chcela. Tento úvod som už mala napísaný, ale nechtiac som niečo stlačila, čo mi refreshlo stránku, a kedže moja myš je neschopná, tak som to nestihla dostatočne rýchlo stopnúť. Kašľať už na to.

Je fascinujúce, že počas prázdnin som s touto kapitolou nevedela pohnúť, ale akonáhle je noc a ja mám horu učenia, tak mi prsty píšu samé od seba. Aj na to kašľať.

Názov poviedky je pracovný, pretože o takomto čase som nedokázala prísť na nič lepšie. Ledva som zo seba vypotila meno hlavnej postavy. Tak sa na to "dielo" teda pozrite, držím prsty prekrížené, aby sa vám to páčilo.

So that's it. Och nie, nie je. Kapitolu už ako tradične venujem Nellie, pretože dennodenne znáša moje výlevy, ktoré sa týkajú mojej pošahanej triedy. A tiež preto, lebo mi necháva odkazy na facebookovskej nástenke, ktoré milujem. A tiež aj preto, pretože číta všetky moje výtvory, či už sú čitateľné, alebo nie. :)
Myslím, že som začala byť až priveľmi sentimentálna, takže je načase to useknúť. Dobrú noc, príjemné čítanie a zase sa ozvem. Dúfam. :D

"No tak, Evansová. Uznaj, že so mnou na to rande chceš ísť." Pre živého Merlina! Už zase! Zavrčala som a cez hlavu si pretiahla paplón.

"Nikdy! Počuješ ma- nikdy by som s tebou nešla na rande! A prestaň si už konečne prehrabovať tie hlúpe vlasy! Je to trápne!" Na stotinu sekundy som zadržala dych a vyčkávala. Možno to tentoraz nechá tak a ustúpi. Možno...

"Miluješ ma, Evansová! Ja to viem, ty to vieš, čo tak to oznámiť zvyšku sveta?" ....a možno nie. Rozzúrene som zo seba skopla prikrývku a prudko sa na posteli posadila. Prisahámbohu, raz tých dvoch dám dokopy sama, len aby mi bol dopriaty luxus neprerušovaného spánku.

Vyskočila som na nohy a hneď som tento unáhlený čin aj oľutovala. Na sekundu sa mi zatmelo pred očami a ja som sa musela chytiť postele, inak by som spadla.

"No tak hrdličky, myslím, že je načase toto divadlo rozpustiť, nemyslíte?" zdola sa ozval hlboký, zamatový hlas. Hlas, ktorý spôsobil, že sa môj dych skrátil, svaly v bruchu sa mi napli a moja inak bohatá slovná zásoba sa skrátila len na jednoslovné odpovede. Môj mozog si bol vedomý, že majiteľ toho hlasu je sukničkár, ktorý rozchádzanie povýšil na umenie, a že šanca, že by si ma mohol všimnúť neexistuje, ale moje telo sa rozhodlo, že názory mozgu sú pre neho príliš pragmatické a na protest si vždy, keď bol Sirius Black na blízku robilo, čo chcelo.

A tak som urobila kompromis. Rešpektovala som názor môjho mozgu a držala sa od Blacka, čo najďalej ako sa dalo, ale zároveň, ak sa vďaka nejakej príčine vyskytol v mojej blízkosti, nehorázne a nehanebne som si to vychutnávala.

Och, áno. Lily by ma za také myšlienky zavraždila. Myslím, že by Avada Kedavra ani nebola potrebná. Proste by to urobila holými rukami, aby si to viac vychutnala. Takže v záujme dobrých vzťahov som mala svoje malé tajomstvo, ktoré sa nikto nikdy nesmel dozvedieť. V tom lepšom prípade. V tom horšom jedného hrozného dňa Blackovi dôjde, že za mojou neprirodzenou mlčanlivosťou nestojí moja extrémna hanblivosť, ale úbohé hormóny. Ó, áno. Sakramentsky sa na ten deň teším. Už mám lístky do prvého radu, vážení. Ak chcete byť tiež pritom, mali by ste pohnúť prútikmi, pretože vstupenky sa míňajú rýchlejšie ako Snapov šampón.

Potriasla som hlavou a vybrala sa do kúpeľne. Už dávno som nebola taká naivná, aby som si myslela, že na kráse nezáleží. Práve naopak. Na Rokforte na nej nehorázne záležalo, najmä ak ste ho obývali so Siriusom Blackom. Z času na čas ma prepadli stavy depresie zo strachu z toho, že sa v podstate nelíšim od toho patetického fanklubu, ktorý Blacka prenasledoval. Ale potom moje výčitky zomreli prirodzenou smrťou, keď som si povedala, že o mojej slabosti na toho narcisa nikto okrem mňa netuší.

Po rannej hygiene som na seba natiahla uniformu. Teda aspoň väčšinu z nej. So sukňou a košeľou som nemala problém, ale kravatu som si ani po tých dlhých rokoch, čo som na Rokforte bola, sama nedokázala zaviazať. Preto to zostávalo na Lily, tá to dokázala aj v spánku.

Schňapla som svoju tašku s knihami, prútik som si zastrčila za okraj sukne ("Olivia, blázniš?! Nemôžeš takto ten prútik nosiť? Čo ak sa niečo stane?!"....."Kľud, Lily. Aspoň mi spraví depiláciu nôh zadarmo." ....."Olivia!") a kravatu som si prehodila okolo krku.

Ako som schádzala zo schodov smerom z dievčenských spální, krik v spoločenskej miestnosti sa čoraz viac zvyšoval. Zrejme si dnes Blackova diplomacia zobrala dovolenku.

"Olivia! No konečne si tu! Myslela som, že ma budeš musieť dostať z ťažkého ublíženia na zdraví!" zvolala Lily hneď vo chvíli, keď som sa vynorila spoza rohu. Vrhla som bleskový pohľad po klubovni a rýchlo zhodnotila situáciu. Lily stála uprostred spoločenskej miestnosti, nohy rozkročené, hruď sa zdvíhala a vzápätí klesala frenetickou rýchlosťou. V porovnaní s ňou vyzeral Grindewald ako neškodný rarášok.

Potter stál, ako inak, oproti nej. Jeho uhľovočierne vlasy dali nadobro kopačky gravitácii a košeľa vyzerala akoby prešla ústami hypogrifa.

A Black (Nezabudni dýchať, Olivia!) sedel pri najbližšom kresle a pozoroval našu apokalyptickú dvojicu ponad končeky spojených prstov. I keď jeho a Potterove vlasy mali rovnakú farbu, zďaleka sa líšili svojím postavením. Tie Blackove si veľmi dobre uvedomovali kde ich miesto je a podľa toho sa správali. Rámovali mu tvár s jemným nádychom neposlušnosti, ktorý bol presne vypočítaný s úmyslom vzbudiť vo vás myšlienku, že osoba, ktorej patrili práve vstala z postele a nemala čas na niečo také prízemné ako je česanie. Všetko s mierou samozrejme. Nesmeli pôsobiť zanedbaným dojmom, to by Black za žiadnych okolností nepripustil. On zanedbaný nebol. V žiadnej oblasti. Však to nemusím ďalej rozvíjať?

"Čo sa deje?" spýtala som sa s úsmevom, i keď som to v skutočnosti veľmi dobre vedela. Lily si všimla mojej kravaty a okamžite ku mne podišla, aby ma dala do poriadku.

"Tento tu," kývla hlavou k Potterovi zatiaľ, čo mi kravatu nanovo prehodila okolo krku. "si snáď myslí, že je posledný mužský exemplár na planéte a a je našou úlohou spoločne zachrániť ľudstvo. Neviem si predstaviť iný dôvod prečo by ma pozýval na rande, keď vie, že ho nenávidím," pokračovala ďalej vo svojom monológu, zatiaľ čo sa koncentrovala na prácu pred sebou. Od sústredenia prižmúrila oči, ale to jej aj tak nebránilo v tom, aby i naďalej nadávala na Pottera. Chcelo to roky praxe, dnes už dokázala sypať urážky na jeho osobu aj zo spánku. Prisahámbohu. Ak ste chceli poznať necenzurovaný názor Lily Evansovej na Jamesa Pottera stačilo, aby ste počkali pokiaľ nezaspí. Dúfala som, že u mňa to tak nefunguje. Vždy, keď som si predstavila, čo by som mohla zo spánku rozprávať ja, oblial ma studený pot.

"Len som sa opýtal," bránil sa Potter a zdvihol ruky do vzduchu naznak toho, že vzdáva.

"A ja som ti odpovedala," Lily si odfrkla veľmi nedievčenským spôsobom. Nemyslím si však, že by to Pottera nejak odradilo.

"A to dosť kvetnato. Vieš, čo vyvoláva takúto vášnivú reakciu?" ten chalan proste nevedel, čo znamená termín "takticky sa vzdialiť".

"Odpor?" vo vzduchu sarkazmus doslova plával.

"Láska," Potter sa uškrnul. Lily naposledy upravila svoje dielo a prihladila kravatu na moju košeľu. Následne odo mňa odstúpila a zohla sa po svoju tašku, ktorá ležala na zemi vedľa kresla, kde sa rozvaľoval Black. Snažila som sa nahovoriť, že moje oči ku nemu zalietli len preto, že vedľa neho stála Lily, ale aj tak bolo jasné, že to bola práca mojich hlúpych hormónov.

To, načo som však nebola pripravená bola skutočnosť, že Black sa prestal venovať svojim nechtom a strelil po mne pohľadom. Nervózne som si zahryzla do pery a okamžite odvrátila pohľad. Výborne, neskúsiš byť ešte nápadnejšia? Čo takto serenáda s Hypogryfom?

"Myslím, že tu už nie je čo riešiť. Mali by sme ísť na raňajky," Lily pyšne zdvihla hlavu do vzduchu, elegantne, ale zato rozhodne sa otočila a zamierila ku portrétovému otvoru. Pozrela som na Pottera a mykla plecami štýlom "Čo narobíš".

"Dnes máme tréning," vyhŕkol zrazu.

"Nemali sme ho mať až na konci týždňa?" zamračila som sa a poškrabala sa zmätene na hlave.

"Aj máme, toto je výnimočný tréning, pretože som získal informácie o stíhačke Bystrohlavu," odvetil s pyšným výrazom na tvári.

"Bojím sa opýtať, ale predsa to risknem: akým spôsobom sme tie cenné informácie získali?" nadvihla som spýtavo obočie a vrhla rýchly pohľad k dverám, aby som ešte zachytila koniec Lilinej sukne, ktorý mizol v portrétovom otvore.

"Môžeš poďakovať tuto Tichošľapovi," James sa uškrnul a kývol hlavou k Siriusovi, ktorý sa stále rozvaľoval v kresle, jedna noha prehodená cez operadlo. "Mal s ňou včera rande,"

"Áhááá," aj vám to znelo tak neuveriteľne piskľavo? Evidentne to znelo ešte strašidelnejšie, pretože hneď potom, ako zo mňa vyšiel ten príšerný zvuk sa na mňa upreli dva páry očí. Zúrivo som sa poškrabala na zátylku a pokúsila sa o sprisahanecký úsmev. V skutočnosti som len naťahovala čas, zatiaľ čo som prehrabovala všetky zákutia mozgu a premýšľala, čo povedať. Dobrá práca, len tak ďalej? To určite. V momente, ako James vypustil do éteru túto informáciu, letela slečna Bystrohlav na moju čiernu listinu. Niežeby to niečo znamenalo. Čo sa týkalo ľudí, na čiernej listine, jediné, na čo som sa zmohla bol nevraživý pocit vnútri a vražedné pohľady na raňajkách, aj to len za predpokladu, že sa nikto nedíval. Ale vnútorne ma uspokojovalo, že vôbec nejaký čierny zoznam mám. A ak zistím, že to bol Jamesov nápad, aby Sirius zbalil tú vychrtlú metlu, poletí vrch toho rebríčka.

"Super, skvelá práca," panebože. Niekedy som sama zhrozená tým, ako veľmi nemožná dokážem byť.

"To nestojí za reč," odvetil Black ľahostajne a nonšalantne mykol plecami. "Až na tom rande som zistil, že hrá metlobal," a pán Potter je zatiaľ mimo zóny ohrozenia. Skvelé. Naozaj skvelé. Takže Sirius išiel na to rande dobrovoľne a z vlastnej vôle.

"Takže to bolo dva v jednom," uchechtla som sa ako retardovaný Hlbočník. Ak som niekedy túžila po Blackovej úplnej sústredenosti na moju osobu, teraz som ju dostala. S doširoka roztvorenými očami na mňa pozrel, akoby uvažoval, či práve u Munga nezháňajú jedného nezvestného pacienta.

Vitajte v živote Olivie Mayovej.

1. Reunion

Tue, 09 Aug 2011 03:16:00 +0200

Pôvodný plán bol napísať k tejto poviedke ďalšie 2-3 kapitoly, a potom ju uverejniť, ale chcela som niečo pridať, aby tu nebolo mŕtvo. Navyše som zvedavá na reakcie, pretože (aspoň pre mňa) je to niečo úplne nové. Čo sa týka fanfiction, vždy máte nejaký základ, ktorý máte daný a môžete na ňom stavať. Pokiaľ ide o vlastnú tvorbu, tam vstupujete do cudzích vôd. Na jednej strane si určujete pravidlá Vy, taktiež vytvárate vlastné postavy, pri ktorých sa nemusíte držať ich "predošlého" správania v originály, takže máte voľné ruky. Lenže nikdy neviete ako to vypáli. Preto toto celé beriem ako skúšobný výstrel. Nie som si istá, či to niekto bude čítať, ale budem veľmi vďačná za každý názor a komentár. :) Prológ nebudem písať, ani zhrnutie. Čo-to som naznačila v tejto kapitole, zvyšok budem kapitolu, po kapitole odkrývať. Priznávam, trochu som nervózna, pretože už je to strašne dávno, kedy som začala s niečím novým, nehovoriac o tom, že všetko, čo som sem pridávala bolo doteraz fanfiction. Takže, kto má záujem, prečítajte si to. Dúfam, že Vás to zaujme. :)

Teplo. Skurvene spaľujúce teplo. Nemal som poňatia koľký krát tieto dve vety preleteli mojou mysľou, ale jedno bolo isté- boli pravdivé. August bol v plnom prúde a priniesol so sebou tropické stupne, ktoré nútili všetko živé zdržiavať sa vo vode, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Vlastne, všetko živé okrem mňa. Ja som trčal na tenisovom kurte a pozoroval hru pred sebou, čakajúc kedy príde rad na mňa na druhej strane športového komplexu.

Kvapka potu mi pomaly stekala po spánku a ja som ju zotrel rukou. Celé tričko som mal prepotené, vlasy sa mi nepríjemne lepili na čelo a krk. Mrkol som na hodinky a zistil, že do zápasu zostáva takmer hodina. Skvelé, jednoducho skvelé.

Zvrtol som sa na päte s cieľom vypiť prvú vec, ktorá mi príde pod ruku. Mal som matný dojem, že vo fľaši, ktorú som si ráno so sebou doniesol, zostalo ešte trochu minerálky. Zamieril som von z komplexu smerom k môjmu autu. Radšej som si ani nepredstavoval akú facku dostanem, keď otvorím jeho dvere.

Ako som kráčal, pomaly a vyrovnane, slnko sa mi opieralo do chrbta. Cítil som ďalšie kvapky potu ako mi stekajú dole po mojom chrbte. Ak by sa v tej minúte predo mnou zjavil bazén s ľadovou vodou, nezaváhal by som.

Opäť som si chrbtom ruky otrel spotené čelo a siahol do vrecka šortiek, aby som vybral kľúče. Ozvalo sa zapípanie a ja som schmatol kľučku, plánujúc s trhnutím otvoriť dvere.

V tom som však zaregistroval nejaký pohyb na pravej strane cesty. Akési dve postavy sa ku mne po chodníku blížili. Vďaka slnku, ktoré mi svietilo do očí, som však nič viac nevidel.

Kľúče od auta som odložil späť do vrecka a voľnou rukou som si prikryl oči, aby som videl lepšie. Postavy začali nadobúdať črty a krivky a ja som v nich začínal spoznávať konkrétne osoby.

Bolo to ako rana na solar plexus. Kurva! Kurva, kurva, kurva. To nemohla byť pravda. Moja ľavá ruka podvedome zovrela kľučku auta, na ktorej stále odpočívala, silnejšie, až mi zbeleli kĺby. Nemohla to byť ona. Kurva nemohla!

Postavy sa medzitým priblíži a moje obavy sa potvrdili. Myslel som, že ju už nikdy neuvidím. Dúfal som v to. A ona sa tu zrazu zjaví, akoby sa môjmu želaniu chcela vysmiať.

Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol, ruku som z kľučky auta opatrne spustil, na čo som od neho trochu odstúpil. Pokúsil som sa nasadiť neformálny, priateľský úsmev, ale ten zmizol hneď po tom, ako som si uvedomil, čo mi po celý čas ako som na ňu hľadel dotieralo na môj rozum. Bola...iná. Zatiaľ ma nezaregistrovala, takže som mal šancu pozorne si ju prezrieť.

Z času na čas mi prebehlo mysľou, aké by to bolo, keby sme sa my dvaja opäť stretli. Samozrejme náhodou. Neočakávane by sme na seba narazili v meste, keď by som prišiel navštíviť Elizabeth s Liamom. Možno by prechádzala cez prechod prechodcov, zatiaľ čo ja by som sedel v mojom aute a stál na červenej. Alebo by sedela v podniku, kam by som prišiel na pohárik. Okolnosti neboli podstatné, dôležité bolo, že v mojich predstavách vyzerala presne tak, ako keď som pred viac ako rokom odchádzal.

Skutočnosť však bola iná. Zmenila sa. Pohľadom som skĺzol na jej chodidlá. Namiesto obvyklých opotrebovaných tenisiek, ktoré zvykla nosievať, mala tentoraz na sebe sandále na vysokom opätku, ktoré zaujímavo vytvarovali jej postavu. Atraktívne zaujímavo.

Zdvihol som pohľad o niečo vyššie a prebehol očami po jej holých lýtkach a kolenách. Ježišikriste. Netušil som, že to dievča vôbec nejaké nohy má. Zapátral som v pamäti a uvedomil si, že nikdy predtým som ju vlastne v sukni nevidel. Neustále mala na sebe rifle alebo nohavice, ktoré maskovali jej postavu. Pekne tvarovanú postavu. Uvedomil som si, keď som očami prebehol po zvyšku jej oblečenia.

Mala na sebe krátku čiernu minisukňu a tielko, ktoré obopínalo krivky jej tela. Husté vlasy jej v jemných vlnách spadali okolo tváre až na prsia, o ktorých existencii som doteraz tiež nič netušil. Sťažka som preglgol. Takto rozhodne nevyzerala, keď sme sa naposledy stretli.

Potriasol som znechutene hlavou. Daj sa, kurva, dokopy! Je to len Laurenina dcéra.

A potom to prišlo. Zdvihla hlavu, letmo sa na mňa pozrela a pohľad opäť odvrátila. V tom však so sebou trhla a jej hlava sa prudko zdvihla. Šokovane na mňa hľadela, akoby nemohla uveriť, že som to skutočne ja. Jej chôdza trochu zakolísala, jej pery sa od seba oddelili a ja som na okamih mal možnosť zazrieť v jej pohľade číru bolesť. Ten pohľad mnou otriasol. Ona skutočne trpela tým, že ma opäť videla. Ihneď si však uvedomila, že sa prestala ovládať a prudko odvrátila hlavu. Ako ďalej kráčala, blížiac sa ku mne, hľadela na svoje nohy uväznené v sandáloch, akoby sa potrebovala pozbierať. O sekundu neskôr zdvihla hlavu, na perách jej pohrával bezstarostný úsmev, ktorý tam bol aj predtým než sa naše pohľady stretli. Nevymyslel som si to? Tú surovú bolesť a šok? Možno mi to teplo skutočne nerobilo dobre. Jedným som si však bol istý. Teraz vyzerala ako ktorékoľvek dievča v jej veku. Tak skurvene ľahostajne a šťastne, až som cítil ako som mimovoľne zaťal zuby. Moje ego zostalo zranené. Musel som sám pred sebou priznať, že som vo svojej samoľúbosti očakával inú reakciu. Radosť, oddanosť, zaľúbený pohľad...čokoľvek, čo by bolo opakom toho nezúčastneného výrazu, ktorý teraz na seba mala.

Silou vôle som sa prinútil uvoľniť zaťatú sánku. Dokonca sa mi podarilo usmiať, keď upozornila Lauren na to, že stojím pred nimi.

"William!" Laurenine oči sa šokovane rozšírili a ruka jej vystrelila na hruď. "Čo ty tu robíš?" keď premohla prekvapenie, jej pery sa roztiahli do príjemného úsmevu. Prekonala vzdialenosť, ktorá medzi nami zostávala a podala mi ruku. Prijal som ju a pevne ju stisol.

Pristihol som sa, že aj ja sa usmievam a vôbec to nehrám. V konečnom dôsledku ma to ani neprekvapilo. Lauren som mal rád. Bola to príjemná, usmievavá žena so zmyslom pre humor, ktorá si každého behom sekundy musela získať. To s jej dcérou som mal...problém.

"Prišiel som na návštevu," odvetil som s úsmevom a moje oči okamžite skĺzli k môjmu problému. Prekvapene som zažmurkal. Pozerala sa síce na mňa, ale akoby bola duchom neprítomná. Napriek tomu, že sa usmievala, cítil som z jej tela akúsi zvláštnu strnulosť. Nie tú, ako keď pri mne kedysi zvykla stáť, zúfalo sa červenala a nevedela kam s rukami. Nie, tentoraz to bolo iné. Pôsobila ako pravá ľadová kráľovná. Stála predo mnou vystretá, bradu mala hrdo zdvihnutú a môj pohľad opätovala s chladnou ľahostajnosťou.

"Ahoj, Suzannah," oslovil som ju priamo tichým hlasom.

"Ahoj," prikývla. Ahoj? To je, kurva, všetko, čo mi povie? Po tom všetko, čo medzi nami bolo? A čo medzi vami bolo? Ozval sa hlas v mojom vnútri ironicky. Bola to len Laurenina dcéra a ty si sa postaral o to, aby nikdy nebola ničím viac.

"Ako sa máš?" opýtala sa ma Lauren. "To nové miesto ti vyhovuje?" tie dve otázky odvrátili moju pozornosť od Suzannah. S odpoveďou som si dal na čas. Ohromilo ma, že neviem ako zareagovať. Bol som šťastný? Tak ďaleko by som to asi nehnal. Bol som... spokojný. Svoju prácu som mal rád, i keď s ňou boli spojené problémy, zarábal som slušnú sumu, mal som prenajatý príjemný byt, ale...stále to nebolo ono. V poslednom čase som mal čoraz viac pocit, že mi niečo chýba. Asi som vážne začínal starnúť. V duchu som sa sám pre seba uškrnul.

"Je to fajn," odpovedal som vágne. "A čo vy? Ako sa máte?" schválne som použil množné číslo, aby sa do rozhovoru zapojila aj Suzannah. Motívy môjho správania mi presne neboli jasné, ale v tej chvíli som sa sústredil len na to, aby som nejak upútal jej pozornosť. Rozhodne sa zmenila. Kedysi by visela na každom mojom slove, dychtivo hltajúc každú informáciu, ktorá by vyšla z mojich úst, ale teraz len predo mnou apaticky stála a rozhliadala so záujmom okolo seba, akoby všetko naokolo bolo zaujímavejšie ako ja. Čo to s tebou, kurva, je? Chcelo sa mi zakričať.

"Ále, ujde to," zasmiala sa Lauren a štuchla Suzanna. "Však zlatko?"

"Mhm," rozdiel v Suzanninom výraze tváre bol priepastný. Keď sa otočila na Lauren, oči sa jej rozžiarili a láska sa jej zračila v úsmeve, tak sa kedysi zvykla dívať aj na mňa. Dnes však boli jej oči pri pohľade na mňa plné rezervovanosti a ľahostajnosti, ktoré tam predtým neboli. Pochyboval som o tom, že by to predstierala. Bola mizerná herečka. Práve vďaka tomu som z nej čítal ako z otvorenej knihy. Suzannah nebola ako väčšina ľudí. Nič nepredstierala. Celé svoje srdce mala na dlani, všetky jej city sa jej zračili na tvári. Bolo až neuveriteľné, že doteraz v tomto svete prežila bez hlbšej ujmy.

"Čo tvoja škola?" vyhŕklo zo mňa impulzívne v snahe predĺžiť rozhovor. Prekvapene som sa zarazil. Odkedy som sa ja snažil o rozhovor s tým dievčaťom? Vždy to bola ona, ktorá bola iniciátorom našich konverzácií.

"Stojí," odvetila sarkasticky, ale potom sa zarazila, akoby sa zľakla vlastnej reakcie. Nebola jediná. V živote som ju nepočul použiť takýto tón. Nie na mňa. Vlastne vôbec. Suzannah nebola typ, ktorý by sa uchyľoval k irónií s úmyslom človeku ublížiť. "Som spokojná, už sa mi to pomaly blíži," reagovala už príjemnejšie, ale stále chladne. Uvedomila si, že mi práve vrátila slová, ktoré som jej pred dvomi rokmi v lete povedal ja? Pochyboval som tom. Pravdupovediac, dosť ma vydesil fakt, že som si ich pamätal ja.

"A čo tu vlastne robíte?" zmenil som tému po krátkom trápnom tichu, ktoré nastalo. Športový komplex za mnou sa nenachádzal v centre mesta, ležal za ním na odľahlom mieste, ktoré bolo vyhľadávanou turistickou atrakciou.

"Dnes mám voľno, tak sme si so Suzannah povedali, že si spolu niekam vyjdeme na prechádzku," odvetila s úsmevom Lauren a obmotala ruku okolo Suzanniného pása.

"Vlastne by sme už mali ísť," vložila sa do toho Suzannah tichým a vyrovnaným hlasom.

"Prečo?" vyletelo zo mňa. Musel som bojovať s túžbou pritisnúť si na ústa ruku, taký som bol šokovaný svojou reakciou. Čo ma je potom, že už museli ísť? Skôr by ma to malo tešiť, no nie? Znamenalo to, že Suzannah nebudem mať na krku dlhšie, než je potrebné a budem mať od nej pokoj. Prečo však jedna moja časť chcela, aby sa zdržala dlhšie? Chcel som sa s ňou rozprávať. Nemal som však o čom. Naše rozhovory boli známe tým, že sa skladali z obyčajných holých viet. Hlavnú zásluhu mala na tom moja neochota zbližovať sa s tým dievčiskom. Niežeby to brala nejak na vedomie...

"Nechcete na chvíľu zostať? O chvíľu síce hrám zápas, ale mohli by ste sa prejsť po okolí, alebo si sadnúť a sledovať zápas. Hrajú aj iní," Čo- to- kurva- robíš?

Suzannina ruka nenápadne zaťahala za rukáv Laureninej blúzky. Ja som si však to gesto všimol. Čo to malo znamenať? Snažila sa jej naznačiť, že nechce zostať? Či ju tak nudím, že sa nevie dočkať, kedy odtiaľto vypadne?

"Rady by sme, ale už máme iný program. Ale aj tak ďakujeme za pozvanie," odvetila Lauren s úsmevom. Strnulo, bez úsmevu, som prikývol. Hrdosť mi nedovolila, aby som ich ďalej presviedčal, aby sa zdržali dlhšie.

"Tak sa teda maj," povedala Suzannah so širokým, šťastným úsmevom. Tak skurvene dychtivá potom, aby sa ma zbavila.

"Veľa šťastie v hre," doplnila ju Lauren, načo ma obe obišli a pokračovali v ceste. Otočil som sa a zvolal za nimi:

"Majte sa," a "Tak niekedy inokedy," Potriasol som nad sebou znechutene hlavou. Aké inokedy?

Oprel som sa bokom o auto a pozoroval, ako sa vzďaľovali. Tak trochu som čakal, že sa Suzannah obzrie, aby sa na mňa pozrela. Kedysi by to spravila. Boli však čoraz ďalej a ďalej a nič sa nedialo. Päť metrov, desať metrov...Stále nič. Rozzúrene som otvoril dvere auta a sklonil sa dovnútra po fľašu. Do pekla s hlúpym dievčiskom! Prudko som sa zdvihol, aby som ju ešte raz skontroloval a pritom som narazil o strechu auta.

"Kurva!" zahrešil som polohlasne a vzápätí sa rýchlo obzrel, či ma tie dve nemohli počuť. Z toho rýchleho pohybu sa mi však zatmelo pred očami a bolesť sa stala intenzívnejšou. Keď sa mi konečne podarilo zorientovať, Suzannah s Lauren už zmizli z môjho dohľadu.

Fajn, o starosť menej. Mykol som plecami a zabuchol za sebou dvere auta. Čím skôr na celú túto epizódu zabudnem, tým lepšie.

63. My new boy used to be a model

Sat, 06 Aug 2011 18:16:00 +0200

Tak ako som sľúbila, kapitola k Príbehu je tu. Plánovala som, že bude dlhšia (čo sa u mňa stáva zvykom), ale nakoniec som si povedala, že to seknem, aby som Vám to už sem konečne mohla zavesiť. Zase sú to klasické omáčky a predohra k "novému dejstvu", takže sa netešte na žiadnu akciu. Navyše, Sirius sa neobjaví, takže Vás asi sklamem.

Ale k veci- túto kapitolu venujem Nellie (aj to sa už začína stávať zvykom :D ), pretože vlastne vďaka nej táto kapitola vznikla.

Neviem, čo by som viac povedala, takže pre dnes je to všetko, asi. :D Bežte radšej čítať tú hrôzu pod perexom. :D

"Pamätajte," povedal Dumbledor a nahol sa ku mne. "Odtiene šedej," žmurkol na mňa a vybral sa naspäť.

Dvere oproti mne sa rozleteli skôr, než som na riaditeľove slová stihla akokoľvek zareagovať. Obzrela som sa za Dumbledorom, ale jediné, čo som stihla zazrieť, bol koniec jeho habitu, ktorý zmizol za rohom. Sťažka som si povzdychla a pozrela na osobu, ktorá stála vo dverách.

Och, pre Merlina! Zatajila som dych a ruka mi automaticky vletela do vlasov, aby som si ich prehrabla. Výborne Nathaly, už si ako Potter. Pomyslela som si, ale ďalej som sa vo svojich úvahách nedostala, pretože muž vo dverách ma oslovil.

"Vy musíte byť Nathaly Madisonová, nemýlim sa?" v tej chvíli by ma mohol považovať aj za Grindewalda a ja by som prikývla.

"A...áno, to som ja," vyjachtala som zo seba a opätovne si prehrabla vlasy. Prestaň už s tým!

"Volám sa Alexander Fitzgerald, poďte ďalej," odstúpil od dverí a ja som vkĺzla do miestnosti. Jediným kusom nábytku v kancelárii bol písací stôl s dvomi stoličkami pre hostí a malá skrinka stojaca v pravom rohu. Moje oči opäť zablúdili na Alexandra, ktorý za mnou zatvoril dvere. Mal na sebe čierny habit, dlhšie blond vlasy mu zakrývali uši a spadali na golier košele, ktorú mal oblečenú pod habitom. Bol vysoký, vyšší než ja a postavu tiež nemal na zahodenie.

"Tak, aký je verdikt?" opýtal sa s úsmevom, načo obišiel stôl, aby sa zaň posadil. Veľmi, veľmi uspokojivý. Vlasy mu spadali do očí a on si ich podvedomým gestom ruky odhrnul. Odkašľala som si a rozhliadla sa okolo, len aby som nejak zamestnala svoje oči.

"Verdikt?" opýtala som sa neprirodzene vysokým hlasom. Alex sa zarazil a zdvihol oči od papierov, ktorými sa prehraboval. Pohľad, ktorý mi venoval nebol práve lichotivý. Akoby uvažoval, či má dočinenia s psychicky narušenou osobou.

"Ako dopadol výsluch?" otázka bola vyslovená pomaly a zreteľne. Výbore Nathaly, teraz si myslí, že si retardovaná.

"Aha, výsluch," uchechtla som sa nervózne. "Dobre, veľmi dobre. I keď, spočiatku to tak nevyzeralo a ja som sa už bála, že som jednou nohou v Azkabane, ale..." moje ústa sa rozhodli, že prepnú na autopilota a nedovolia môjmu rozumu, aby zarazil moje nervózne bľabotanie. Čím viac som sa do tej odpovede zamotávala, tým nervóznejšia som bola. "Výsluch dopadol dobre," zamrmlala som nakoniec. Alex sa zasmial, čo ma dokonale zmiatlo.

"Mladistvých čarodejníkov predsa neposielajú do Azkabanu," podotkol s úsmevom, ako keď rodič niečo vysvetľuje svojmu dieťaťu. Vybafla som to prvé, čo mi prišlo na jazyk.

"Tým lepšie pre mňa, no nie?" nedokázala som potlačiť zaúpenie a moje nechty sa automaticky zaťali do mojich dlaní. Oficiálne som so sebou uzavrela dohodu, že pokiaľ ma Alex nevyzve, nebudem už viac hovoriť.

Rozhliadala som sa okolo seba v snahe potlačiť všetky nemiestne poznámky, ktoré ma napadali. Ani si nepamätám, kedy som naposledy som na niekoho takto reagovala. Vlastne áno, pamätám. Na Siriusa. Iba na Siriusa, ale to už je dávno. A navyše, toto nebolo také isté ako so Blackom. Mala som zlé tušenie, že už nič nebude také ako s ním.

"Dobre Nathaly," Alex energicky zhrnul papiere, ktoré mal pred sebou. Poľakane som so sebou trhla a pozrela sa na neho. Zrejme som o Blackovi premýšľala až priveľmi intenzívne. "sťahovanie prebehne o týždeň. O všetky formality okolo predaja domu a kúpy nového sa postaralo ministerstvo,"

Páni, ministerstvo a realitka v jednom, to už je niečo.

"Pre teba a tvoju matku sa zastaví auror, ktorý sa s vami premiestni pred vaše nové bydlisko a postará sa o všetky bezpečnostné opatrenia. Školu tým pádom skončíš o dva týždne skôr, ale Dumbledor so všetkým súhlasil, takže s týmto problém nebude..."

Uvedomuje si ten chlap, že to jeho pohodenie hlavou je neskutočne rozptyľujúce? Zaujímalo by ma, či je ženatý.

Stačil jeden pohľad na jeho ľavý prstenník, ktorý zíval prázdnotou a mne sa nepodarilo potlačiť úsmev.

Takže nie je ženatý. A? Tým sa situácia nemení. Kriste Nathaly, už sa správaš ako priemerná typická fanynka Blacka, ktorej výkon je jedna rozumná úvaha za deň.

Potriasla som hlavou, nie, aj to by bolo na tie ochechule priveľa. Na viac som sa v tej chvíli nevedela sústrediť, pretože Alex si začal vyhŕňať rukávy.

Panebože, v živote som nevidela krajšie predlaktia. Zaujímalo by, či hrá metlobal. Takéto predlaktia môže mať iba chlap, ktorý vie, za ktorú stranu treba metlu uchopiť.

"...takže to by bolo zhruba všetko." Uzavrel Alex a poklepkal papiermi o stôl, aby ich urovnal. Čo by bolo všetko? O čom hovoril? "Máš nejaké otázky?" spýtal sa. Mám?

"Ehm," odkašľala som si. "Nie, myslím, že nie," pokúsila som sa o úsmev, ale stavím sa, že som vyzerala, akoby ma do tváre práve trafila dorážačka.

"V poriadku," prikývol a jeden prameň vlasov mu skĺzol na čelo. Jeden krásny, lesklý, obdivuhodný prameň. Ježišikriste. Možno by ma vážne mali zavrieť do Azkabanu. Len tak, pre istotu. Takto sa za žiadnych okolností nesprávam. "To by bolo odo mňa všetko. Nevadilo by ti, keby si tu na Dumbledora počkala sama? Musím sa ešte zastaviť za kolegom, aby sme doladili detaily."

Pokrútila som hlavou. Možno až príliš demonštratívne vzhľadom na to, ako sa Alex zatváril.

"Nie, to je v poriadku," usmiala som sa a bola som schopná uveriť tomu, že tento úškľabok bol aspoň bratrancom úsmevu.

"Rád som ťa spoznal," povedal Alex a podišiel ku mne. Postavila som sa a vystrelila som k nemu ako Potter, keď uvidí zlatú strelu.

"Aj ja vás," prikývla som a prijala jeho napriahnutú ruku. Skôr, než som si stihla uvedomiť, že mi bola poskytnutá možnosť dotknúť sa toho božského tela, bolo po našom potrasení rukami.

"Verím, že sa ešte niekedy stretneme," podotkol Alex s tajuplným úsmevom a otvoril dvere.

Kiežby. Pomyslela som si a zrútila sa späť na stoličku.

...:::o:::...

"Nathaly? Mohla by si mi, prosím ťa, prísť pomôcť?" ozvalo sa zdola.

"Jasné, mami, už bežím!" zakričala som naspäť a zaklapla knihu, ktorú som práve čítala. Koľko je vôbec hodín, nemala by som už ísť? Prevrátila som sa na chrbát a zaletela pohľadom k hodinám. Moje podozrenie sa naplnilo. Za desať minút som mala byť u Lily. Bol koniec júla a my dve sme boli dohodnuté, že u nej v Londýne strávim týždeň. Lepšie povedané u jej rodičov, pretože Lily svoj vlastný byt nemala. Zatiaľ. Práve to sa malo počas nasledujúcich sedem dní zmeniť. Vzhľadom nato, že sa pomaly, ale iste blížil náš posledný rok na Rokforte, Lily mi pred pár dňami poslala sovu, že pred začiatkom školy musíme vyriešiť našu bytovú otázku. Už od prvého ročníka sme totiž mali tichú dohodu, že po skončení školy si nájdeme malý bytík v Londýne, v ktorom budeme spoločne bývať. A teraz sa mal tento plán začať meniť na skutočnosť. Lily pravidelne v novinách pátrala po rôznych inzerátoch, ktoré potom zúžila na 10 najlepších ponúk, na ktoré sa po mojom príchode do Londýna pôjdeme pozrieť.

To bol krok jedna. Po splnení tejto úlohy sme mali prejsť ku kroku dva- hľadanie práce. To však malo prísť oveľa neskôr, až keď zložíme MLOK-ov a budeme vedieť, ako vysoko si môžeme vyskakovať (Liline slová).

Vstala som z postele a zdvihla kufor, ktorý ležal pri dverách. Zaujímalo by ma, prečo ten byt nehľadáme až po škole. Aj tak si ho nebudeme môcť prenajať už teraz. Z čoho by sme ho zaplatili? A na čo by nám bol ešte pred začiatkom školy, keď ďalších desať mesiacov strávime v Rokforte. Ale Lily "má plán". Nech už to znamená čokoľvek...

Zbehla som nemotorne do kuchyne a kufor položila hneď vedľa krbu.

"Čo sa deje?" spýtala som sa a podišla k mame, ktorá sedela za stolom a hľadela do nejakej knihy.

"Nie je mi presne jasné, ako to cestovanie cez kozub funguje," mama zdvihla pohľad od knihy a pozrela ustarane na mňa. "Prosím ťa, však vieš, ako sa to robí? Táto kniha to popisuje veľmi abstraktne," povzdychla si. Sklonila som sa k nej a pozrela na názov knihy. Čarodejnícky svet a jeho úskalia. Zasmiala som sa.

"Preboha, mami, odkiaľ si niečo také zohnala?"

"V Dennom prorokovi na ňu bola reklama, tak som si ju po Victory objednala," bola by som aj zabudla na to, že mama si predplatila Proroka hneď potom, ako som nastúpila do Rokfortu. Chcela mať lepší prehľad o svete, v ktorom som sa pohybovala a Prorok jej v tom mal vraj pomôcť.

"Neboj sa mami, už som sa takto premiestňovala, viem ako na to," snažila som sa ju upokojiť a prisadla som si k stolu vedľa nej. Kuchyňa bola zaplavená slnkom a ja som si musela zatieniť oči, aby som videla, pretože to ostré svetlo ma oslepovalo.

Spočiatku som si myslela, že si na Ameriku nezvyknem, a že si na náš nový dom budem dlho zvykať, ale opak sa ukázal pravdou. Milovala som to tam od prvej chvíle. I keď, boli chvíle, kedy som o tom silne pochybovala. Napríklad vtedy, keď som bola na obede v neďalekom bistre a Sally, miestna servírka si neustále uťahovala z môjho britského prízvuku. Ale v poslednom čase som sa zlepšovala a začala som sa prispôsobovať miestnym pomerom. Až mi takmer bolo ľúto, že sa na týždeň vrátim do Anglicka.

"Určite ti nevadí, že ťa tu nechám samú?" opýtala som sa mamy.

"Samozrejme, že nie, Nathaly," prikývla a zasmiala sa. "Okrem toho, je to len týždeň. V škole budeš desať mesiacov,"

"Veď práve," zamračila som sa. Od tej príhody s Jacobom, ktorú si ona samozrejme nepamätala, som sa bála nechávať ju v prázdnom dome. Snažila som sa s ňou tráviť, čo najviac času ako sa dalo. "Keď už budem v škole tak dlho, mala by som byť aspoň cez prázdniny doma,"

"Neblázni," mamina pokrútila hlavou. "Lily sa už na teba teší a okrem toho sa musíte si pohľadať to nové bývanie,"

"To môže počkať," namietla som. "Nič by sa nestalo, keby sme si ho začali hľadať až po škole,"

"To iste," zasmiala sa. "Spolu s ďalšími stovkami študentov, ktorí tiež ukončia školu?" spýtala sa ma sarkasticky. "Budeš rada, ak sa vám teraz podarí zohnať niečo lacné,"

Prikývla som, ale stále sa mi to nepáčilo. Bola by som oveľa pokojnejšia, keby na ňu niekto dohliadol.

"Okrem toho, nebudem úplne sama," ozvala sa po chvíli. "Frank sľúbil, že sa zastaví," povedala potichu. To získalo moju pozornosť. Frank pracoval na miestnej pobočke Ministerstva mágie, ak sa to tak dalo nazvať. Pôsobil na mňa príjemným dojmom a už pár týždňov som mala pocit, že medzi tými dvoma sa niečo deje. Prižmúril som oči a pozorne sa na mamu zahľadela, hľadajúc nejaké náznaky, ktoré by ma zaviedli na nejakú stopu. Neopätovala mi pohľad, jej oči behali po miestnosti, len aby sa vyhli tým mojim a navyše jej líca boli mierne sfarbené do červene.

"Panebože!" zvolala som so smiechom. "Tebe sa ten chlap páči, však?!"

"Povedzme," začala s potuteľným úsmevom. "že by nevadilo, keby mi to cestovanie kozubom prišiel vysvetliť osobne," nemohla som si pomôcť, začala som sa smiať.

"Aha," podarilo sa mi zo seba dostať pomedzi záchvaty smiechu. "takže takto to vy starí teraz nazývate. Cestovanie kozubom,"

"Nathaly!" zvolala mama pohoršene a pritisla si dlane na horiace líca. "Tak som to vôbec nemyslela!" ohradila sa, ale všimla som si, že aj jej trhá kútikmi úst. Po chvíli to vzdala a pridala sa ku mne.

"No fajn," uzavrela som, keď sa mi podarilo ovládnuť sa. "vidím, že máš za mňa náhradu, takže sa nebudem báť ísť," povedala som a postavila sa. Mamina sa postavila tiež a spolu s tou divnou knihou so mnou zamierila do obývačky.

"Všetko máš zbalené?" spýtala sa ma s pohľadom zavŕtaným do textu.

"Áno," prikývla som, aj keď to vidieť nemohla.

"Aj peniaze si si zobrala?" pokračovala ďalej, zatiaľ, čo sa postavila ku krbu.

"Áno," opäť som prikývla.

"Lily ťa určite bude čakať teraz?"
"Áno,"

"No dobre," energicky zaklapla knihu a odhodila ju na gauč. "Victory je teraz u nich, tak mi ju obratom pošli, že si sa skutočne objavila u Lily, a nie v nejakom pochybnom motely,"

"Trochu dôvery, mami," zasmiala som sa. Podišla som ku kufru a odtlačila ho do krbu.

"Tak si to tam obe užite a dávajte si na seba pozor," podišla ku mne a zovrela ma do náruče. Automaticky som obmotala ruky okolo jej pása a opätovala jej silné stisnutie.

"Vykonám," uškrnula som sa a po chvíli som sa odtiahla. "A ty mi dávaj vedieť, ako s Frankom postupuješ,"

"Nathaly!" zrejme to zvolanie malo vyznieť ako pokarhanie, ale mamino uchechtnutie vážny efekt trochu narušilo. Mykla som plecami.

"Nie je fér, aby si ty mohla mať poznámky k môjmu milostnému životu a ja nie,"

"Ale ja som tvoja matka!" založila si ruky v bok.

"Vážne?" zatiahla som provokačne a len tak-tak sa uhla vankúšu, ktorý zrazu na mňa letel. "Páni, ty si do neho vážne zabuchnutá!" chytila som sa teatrálne za srdce. Rozhodla som sa, že je lepšie zmiznúť hneď potom, ako sa mama načiahla po ďalšom vankúši.

It's pink, isn't it?

Sat, 06 Aug 2011 09:32:58 +0200

Ja viem, ja viem. Tá farba Vás musí ovaliť, len čo do prehliadača naťukáte túto adresu. Ale...mám rada ružovú, samozrejme, že nie v takejto koncentrácií, ale neodolala som. Tento týždeň som objavila úplne nový svet a spolu s ním tonu úžasných obrázkov, ktoré mi zmenili život. Áno, správne. Som trochu teatrálna, ale to neznamená, že to pravda nie je. Tie obrázky sú skutočne skvelé a ja som ich chcela použiť na layout, potom však prišiel hlavný problém a síce- vôbec sa do grafiky nerozumiem a netuším ako vyrobiť, čo i len najprimitívnejší design. Takže z toho vzniklo toto. Vyzerá to síce ako to vyzerá, ale je to moja práca. Teda, až na tie obrázky. Tie mám z rôznych stránok na Tumblr.com, čo ma privádza k ďalšiemu bodu programu. Vedel by ma niekto zasvätiť do toho, ako celá tá "komuita" funguje? Usadila som sa tam, ale nie je mi presne jasné, že ako na to. Pomoc by mi skutočne bodla. :)
Ale nie o tom som prekvapivo chcela. Okrem toho, že som Vám chcela oznámiť, že celý tento blog je až nechutne ružový (ak ste prehrýzli týmto článkom až do tohto bodu a ešte stále ste si to neuvedomili, okamžite vypínajte notebook/počítač a mažte k očnému, porucha nebude vo Vašom prijímači), mala som v pláne podeliť sa s Vami s novinkou, že ďalšia kapitola k Príbehu je už dokončená a práve prechádza cenzúrou. A nielen to. Mám rozpísané ďalšie dve nové poviedky, ktoré by Vás pri troche šťastia a veľkom množstve alkoholu, ktorý by Vás otupil, mohli zaujať. Jedna je opäť HP fanfiction, ale nič extra nečakajte. Bude to ďalšia klasická poviedka s klasickým vzorcom, t.j. Lily Jamesa nenávidí, James Lily prenasleduje, Sirius je sukničkár, ale po istom čase sa rozhodne pre monogamiu s Lilinou kamarátkou. Tak vidíte, ja som Vám hovorila, aby ste nečakali oscarový scenár. A tá druhá nebude HP fanfiction, bude to vlastná tvorba, ale pevne verím, že sa nájdu aspoň dvaja ľudia, ktorí by to boli ochotní čítať. Teda, za predpokladu, že sa to rozhodnem sem zavesiť a podeliť sa s Vami s výtvorom svojej chorej mysle.

Pre túto chvíľu je to všetko, zvykajte si na tú živú farbu a nepokazte si zuby. ;) Kapitola sa tu objaví v priebehu 24 hodín.

xoxo

Transformers: Dark of the Moon

Sun, 03 Jul 2011 17:48:34 +0200

Nikdy by ma nenapadlo, že sem budem písať o takomto filme, ale všetko je raz po prvýkrát. :D

Kým začnem, dávam sem trailer, aby ste vedeli, že o čom hovorím, ak ste to nevideli.

Včera som sa ocitla v kine na filme Transformers 3, pretože kamarátka mi urobila škrt cez rozpočet. Mali sme spolu pôvodne ísť na The Hangover 2, ale keďže sa mi neobťažovala dať vedieť skôr, že sa nikam nejde, tak som šla nakoniec na Transformerov, spolu s maminou a jej priateľom. Prvé dva diely predtým som nevidela, ak sa nerátajú exkluzívne ukážky na udeľovaní cien MTV movie awards, len matne som asi vedela, že o čom tam ide. :D

Nemôžem povedať, že by som z toho filmu bola hotová, ale v podstate sa mi páčil. Až na pár vecí, ktoré by som zmenila, ako napr. hlavnú hrdinku. Mohol by to byť taký pekný príbeh, ale tá baba je taká umelá, že sa jej akékoľvek skutočné city dosť ťažko veria. Neviem, či ma niekedy nejaký herec, či herečka iritovali až do takej miery, že ma to rušilo vo filmovom zážitku. Posúďte vy:

Je to len mnou, alebo aj Vás tie ústa tak iritujú? :D

Vždy, keď sa objavila na plátne, mala som pocit, že hovorí káčer Donald. :D Ale celkom milo ma svojím výkonom prekvapil hlavný hrdina, Shia LaBeouf, pretože jemu som to verila od začiatku až do konca.

Viete, čo je zaujímavé? Na konci filmu bol on spotený, dokrvavený, špinavý a dotrhaný, ale jej nebolo nič. :D

Mala na sebe toto biele sako a aj potom, ako svojim telom poutierala budovu, tak bola čistá a upravená, bez jediného škrabanca. :D

Ďalším negatívom boli pre mňa roboty. Najmä ich grafika. Prišlo mi to veľmi chaotické, nevedela som sa zorientovať a celkovom som mala pocit, že sa dívam na nejakú detskú počítaču hru. Film by sa mi páčil oveľa viac, keby boli spravené trochu "priehľadnejšie".

Ale poďme k plusom. Soundtrack! Páni, už dávno sa mi nestalo, aby hudba prerážala cez film. Väčšinou ani nevnímam, že nejaká hudba hrá, ale tu som sa doslova roztápala na sedadle, keď sa ozvala nejaká inštrumentálka. Mnohokrát som len zatvorila oči a vychutnávala si to, takže mi niekedy ušlo, že o čo v tom filme vlastne ide a kam sa medzitým posunul dej.

Tiež som nedávno zistila, že som fanúšikom premakaných akčných scén, čo by som o sebe nepovedala. Ale pri scéne, keď "zlý robot" prevŕtal budovu, v ktorej bolo celé naše osadenstvo a oni sa potom po výskoku kĺzali, vlastne padali po tej budove dolu, som ani nedýchala a vychutnávala si to. Viem, že podobných scén som tam videla viac, ale momentálne si na žiadnu nespomeniem.

A posledným plusom bol, už spomínaný, Shia LaBeouf. Niežeby som sa do neho zamilovala, ale v tejto úlohe sa mi páčil. Najmä, keď hral s našim káčerom. Iba ja som schopná si v takomto sci-fi nájsť milostný príbeh a držať sa ho. :D

Takže zhrnutie- hudba geniálna, herec skvelý, herečka nadpriemerne iritujúca a roboti tiež. Možno by tomu pomohlo pôvodne znenie, ale človek si v kine nenavyberá. Tiež mi vadila tá dĺžka filmu, mala som momenty, keď som už nevládala vnímať, že čo sa deje a dúfala som, že to už skončí. Mám ale v pláne si to pozrieť znova. Pretočím scény s robotmi, budem ignorovať našu nádheru a vychutnám si repliky Shiu. :D

Aby som nezabudla, menšia ochutnávka zo soundtracku. Radím Vám, poriadne sa sústreďte na pasáž od 1:17, pri nej ani nedýcham. :D

You are my sunshine

Sun, 03 Jul 2011 16:52:13 +0200

Hm, vidím, že tu bolo dosť mŕtvo. Posledný článok bol o layoute, ktorý tu už aj tak nie je. Takže si dáme menšiu rekapituláciu. V poslednom čase o mne nebolo počuť nie kvôli mojej lenivosti, ale kvôli tomu, že som toho mala veľa. Nechce sa mi o tom rozpisovať, pretože len čo si na to spomeniem, tak sa mi nálada rapídne zhoršuje. Chcela som len, aby ste vedeli, že som chcela písať, ale nebolo kedy. A nie je to len obyčajná výhovorka. Ale to je teraz už jedno. Mám v pláne sa tu objavovať dosť často, takže dúfajme, že sa mi to podarí.

K veci. Je tu nový lay, to ste si už určite všimli. Odkaz na blog tvorkyne sa nachádza na ľavej strane, takže kto by mal záujem sa bližšie zoznámiť s jej tvorbou, tým smerom. :)

Na kapitole začnem pracovať, pridám sem aj pár nových vecí, snáď sem ešte niekto zvykne zablúdiť. :D

Nový lay

Sat, 30 Apr 2011 00:54:35 +0200

Je tu nový layout. Pevne verím, že o tom už viete. Bohužiaľ však nie je ešte donastavovaný, pretože už na to nemám nervy, takže to prosím vydržte aj s týmto. Pozriem sa na to neskôr. Je od Leesh, www.layfor.blog.cz. :)

Hlavným dôvodom prečo píšem je, že Nellie veľmi nenásilným spôsobom prejavila záujem o to, aby si mohla niečo prečítať, a keďže nová kapitola ešte nie je ešte v stave, aby sa tu objavila, dávam sem jednorázovku. :D Lepšie povedané ju opäť uverejňujem, pretože raz tu už bola a potom som ju zmazala, pretože sa mi nepáčila a navyše ani nie je hotová. Nie je až taká stará ako som si myslela, nemá však dej, tak sa do čítania radšej ani nepúšťajte. Kto by si však nedal povedať, tak pokračujte http://nika-sk.blog.cz/0907/rozlucka. :)

Dobrú noc. ;)

Why is everybody so serious ?

Mon, 11 Apr 2011 07:10:19 +0200

Tento playlist sa mi celkom zapáčil. Ale to ste si už určite všimli. :D To je aj dôvod, prečo sa to tu tak často objavuje- nie je s tým veľa roboty ako s novou kapitolou. A môžem popri písaní počúvať svoju obľúbené pesničky a vyťahovať staré veci, čo pri kapitolách nemôžem, pretože ak vôbec niečo počúvam, tak niečo, čo ma naladí na atmosféru. A pesnička, s ktorou chcem začať by sa k tomu určite nehodila. Aspoň zatiaľ. :D Ale tým som sa snažila elegantne premostiť a začať s novým zoznamom. :D Všimli ste si to? :D

P. S. Áno, ten nápad s avatarmi mám od Nellie. :D Páči sa mi ako ich ona zvykne dávať aj do článkov, tak som sa trošku inšpirovala. :D

1.) Jesse J- Price tag

Takže začíname s dosť populárnou pesničkou, takže sa spolieham na to, že ju väčšina z nich bude poznať. Je to taká príjemná vec na zdvihnutie nálady a mne sa páči. Premýšľala som, či sa mi tá baba páči, alebo je to už na môj vkus veľa, ale došla som k záveru, že tá jej odlišnosť sa mi páči. :) Pôvodne som ani nevedela, že kto to spieva, len som vždy zvýšila hlasitosť v aute, keď to začalo hrať, až som si dala tú námahu a zistila si, že kto za tým stojí. A prekvapivo sa mi to potom začalo páčiť ešte viac. :)

2.) Paramore- Crushcrushcrush

Nejdem sa rozpisovať o Paramore. Ak si myslím, že Jesse J budete poznať, tak s Paramorom si musím byť istá. Nie som nejaký hardcore fanúšik, ale poznám dosť pesničiek na to, aby som vedela, že ich mám rada. Navyše Hayley nemá chybu. ;) Keď budem mať 30, tak to risknem s jej farbou na vlasu, pretože takú som chcela mať už odmalička. :D
Pesnička Crushcrushcrush je môj favorit, je to moja srdcovka, takže bude nežní. :D

3.) Muse- Time Is Running Out

Ak niekoho tento výber prekvapil, tak ma potom vôbec nepozná. :D Táto pesnička je štvorminútový orgazmus, takže sa k nej pohodlne usaďte, spravte si pohodlie a vychutnajte si to. Nie aby ste to počúvali len tak za pochodu a popri umývali riad! :D Varujem Vás- ja sa to dozviem a spolu s Mattom Bellamym si Vás nájdeme! :D

Každopádne toto je druhá najlepšia pesnička, akú som kedy vo svojom živote počula. Práve je tiež od Muse, ak by Vás to náhodou zaujímalo. ;)

4.) Jesse J- Do It Like A Dude

Zase Jesse. Túto pesničku som objavila asi 2 dni dozadu a polovicu klipu som uvažovala, či sa mi to páči, ale mi to lezie na nervy. Asi viete, že ktorá možno to vyhrala, keďže je to tu. :D

Strašne popová vec, ale keď nechcete nad ničím premýšľať sa to hodí perfektne. Len ma trochu irituje ako v refréne vyslovuje slovo "dude". :D Tiež ste si to všimli, či Vám to ani neprekáža? :D

5.) Hurts- Illuminated

Táto skupina sa mi strašne páči. Neviem to presne popísať, ale je v nich niečo zaujímavé. Zatiaľ od nich poznám len Stay a Wonderful Life a obe sa mi strašne páčili, tak ako Illuminated. Len sa od nich bojím hľadať aj niečo iné, aby som nebola sklamaná, keď ostatné nebudú také skvelé ako tieto tri.

6.) Tangled soundtrack- Something That I Want

Milujem Tangled. A tiež aj milujem jeho soundtrack. Najmä, keď mi Nell pošle nejakú pesničku z neho a ja si ju potom neviem prestať spievať. :D

Vkuse mi ukazuje, že to video nejde zobraziť, tak tu máte odkaz: http://www.youtube.com/watch?v=gwcvjzWNqxA (pre Nell: ten odkaz som sem dala úplne normálne, čo presne Ti tam blbne? :D )

7.) Jace Everett- Bad Things

Príde mi vtipné, že po Tangled ide True blood. :D Poznáte niekto tento seriál? Prosím, povedzte, že áno, pretože v mojom okolí to nepozná nikto, takže to nemám s kým rozoberať. :D
Každopádne pesnička, ktorú sem dáva je z jeho úvodnej znelky a mne akosi prirástla k srdcu. :)

8.) Britney Spears- Gasoline

Ja viem, Britney je...Britney. Už pri hľadaní avataru, ktorý by som sem dala som sa cítila divne, ale niektoré jej pesničky môžem. :D Dobrovoľne sa k tomu priznávam. Veľký podiel na tom ma to, že nikoho z Vás nepoznám, takže to zo mňa šlo ľahšie. :D

Každopádne mám túto pesničku rada. Je z jej nového albumu Femme Fatale. Panebože, ja viem, že má nový album. Vážne to so mnou vyzerá zle. :D

9.) Joan Jett- I Love Rock & Roll

Keďže som nemohla nájsť obstojný avatar s Joan, tak je tu jeden s Kristen. Komu unikla spojitosť, tak sem už ani nemusí chodiť. :D

Túto pesničku mám strašne rada už roky a navyše mi pripomína minulé leto v jednom podniku, kde hrala a my sme si s kamoškou počas toho robili srandu. Presne si to nepamätám, ale viem, že to zahŕňalo mňa a nejaké toerádora. :D Nepýtajte sa na podrobnosti. :D

10.) Band Of Skulls- I Know What I am

Priznávam sa, že som lenivá, preto pri tejto poslednej pesničke nebude avatar. Keďže Deviant nepochopil, čo hľadám, nechce sa mi ďalej pátrať. Vlastne sa mi už ani nechce nič písať, takže si tú pesničku proste len užite. :D

62. No more dreaming like a girl so in love with the wrong world

Sat, 09 Apr 2011 23:12:21 +0200

Tak a je tu ďalšia kapitola. Síce tu už mala byť včera, čo mi Nellie určite pripomenie, ale musím podotknúť, že keby to tak bolo, tak je aj kratšia. I keď, ani toto nie je žiadne terno, veď vy uvidíte. :D Pôvodne mala byť oveľa, oveľa dlhšia, ale to by znamenalo, že by to trvalo ešte dlhšie. :D

Dej v podstate žiadny, čo sa v poslednom čase stáva zvykom, ale snáď to už nebude také odfláknuté ako naposledy. :)

Čiže zhrňme si to: kapitola je tu, dej však nie, dĺžka sa tiež niekde zdržala a komentáre sa tu snáď objavia. Okej, to sedí, tak zatiaľ. :D

"Slečna Madisonová, musím vás opäť dôrazne požiadať, aby ste ma neprerušovali." Zahrmel hlboký, mužský hlas.

No tak ma k tomu nenúť. Pomyslela som si namrzene. Nič, čo tu doteraz odznelo zatiaľ nebola pravda. V lepšom prípade to bolo vytrhnuté z kontextu. Najhoršie však bolo, že Dumbledor zatiaľ ani len nezasiahol. Stál pokojne vedľa mňa a sústredene počúval všetky tie konšpiračné teórie. Čo som mala robiť? Musela som sa brániť.

Nemohla som povedať, že to zatiaľ prebiehalo podľa plánu. Už len to, že sme boli v podzemí ma mierne povedané desilo. Jediný zdroj svetla predstavovali fakle, ktoré svietili po stranách. Fakle! Nechápte ma zle- aj v Rokforte je ich mnoho, ale tam....tam je to proste iné. V Rokforte som to vždy brala ako niečo roztomilé, voľačo autentické, ale tu ma iba desili. Navyše sa z času na čas ozvala moja klaustrofóbia.

Dumbledor povedal, že je to normálna vypočúvacia miestnosť, že v týchto časoch tu vypočúvajú každého, ale ja som z toho upokojujúceho prejavu nepočula takmer nič, pretože som všetku svoju pozornosť sústredila na reťaze, ktoré viseli z mojej stoličky. Ježiši, reťaze!

Možno sa divíte, prečo tu vlastne som. Nie ste jediní, aj ja som bola prekvapená. Nie, prekvapená je nevhodné slovo. Vydesená? Áno, to už znie lepšie. Ukázalo sa však, že Dumbledorova "kamufláž" ako som si to sama pre seba nazvala, nezabrala. Aj tak som musela prísť na výsluch. V živote som na Ministerstve mágie nebola, vďaka Prorokovi som mala akú- takú predstavu, že čo mám čakať, ale ani to mi nepomohlo, keď sme sa výťahom zviezli do podzemia.

Momentálne sa na mňa pozeralo niekoľko čarodejníkov, ktorí na sebe mali slivkovomodré habity so strieborným ozdobným písmenom "W" na ľavej strane hrude a neboli to práve najmilšie pohľady. Ruky sa mi nervózne triasli a po celý čas som sa nepokojne pohrávala s prsteňom na pravej ruke.

"Tak si to znova zopakujme," ozval sa zvučný hlas. "Obvinená vedome, úmyselne a s plným vedomým, že koná protizákonne použila Neodpustiteľnú kliatbu na ulici obývanej muklami, čím sa dopustila trestného činu podľa Odseku C Nariadenia obmedzujúceho čary mladistvých z roku 1875 a tiež podľa paragrafu 13 Zákona medzinárodnej čarodejníckej konfederácie o utajení. Nehovoriac o ďalších nariadeniach týkajúcich sa Neodpustiteľných zaklínadiel, podľa ktorých ich použitie znamená okamžite umiestnenie do Azkabanu."

"Len som sa bránila! Keby som ju nepoužila, bola by som už mŕtva! Nehovoriac o tom, že on ako prvý použil Cruciatus na moju matku a to opakovane!"

"Ach," zvolal blahosklonne ten hlas, ktorý som každou sekundou nenávidela viac a viac. Čarodejník prelistoval nejaké papiere, ktoré pred ním ležali, až sa zastavil na jednom, do ktorého sa začítal. Jeho oči behali po texte neuveriteľne rýchlo, až sa na konci papiera zastavili a pozorne študovali text, ktorý mali pred sebou. "Myslíte tú matku," začal a posunul si svoje drobné, obdĺžnikové okuliare ku koreňu nosa. "ktorú nemôžeme predvolať, nakoľko jej Albus Dumbledor vymazal pamäť a zbavil ju spomienok, ktoré pre ňu očividne boli," nahol sa bližšie k papieru a s prižmúrenými očami prečítal text pred sebou. "viac ako traumatické?" prudko som zaťala prsty do pästí a reťaze pri mojich nohách zarachotali. Sarkazmus z jeho slov doslova odkvapkával. Bolo očividné, že si myslí, že to celé je len výhovorka.

"Nehovoriac o tom, že je viac ako nezvyčajné, aby člen Wizengamotu vystupoval ako obhajca obvineného. Ide o stret záujmov."

Sprudka som sa nadýchla, ale prúd mojich slov, ktoré som sa chystala vysloviť zastavila Džmbledorova ruka, ktorá sa zrazu ocitla na mojom ramene.

"Dámy a páni, celú situáciu som vám už vysvetlil v liste, ktorý som vám poslal a za svojím slovom si stojím. Navyše, ako som povedal na začiatku výsluchu, v tomto prípade sa ako člen Wizengamotu zdržím hlasovania. Prečo radšej neprejdeme priamo k rozsudku?" zadržala som dych a prudko zdvihla hlavu, aby som sa na neho pozrela. Načisto sa zbláznil? Nepovedal ani len jedno slovo na moju obranu a teraz chce počuť rozsudok? Vari uplynulú hodinu vôbec nepočúval? Ak by mali teraz oznámiť verdikt, tak to rovno dostanem jednosmerný lístok do Azkabanu.

"Nuž," odkašľala si žena, ktorá sedela po mužovej pravici. Mala úzky rovný nos, oči, ktoré skôr pripomínali mačku než človeka a sivé vlasy, ktoré jej siahali po plecia. Sťažka som preglgla. Toto nie je dobré, toto vôbec nie je dobré. Od začiatku výsluchu si ma nepríjemne obzerala a jej pohľad jasne hovoril, že medzi jej favoritov rozhodne nepatrím. "tiež nevidím dôvod prečo by sme to mali ďalej naťahovať. Je jasné, že slečna Madisonová závažne porušila predpisy a je preto potrebné, aby bola náležite potrestaná," moje zalapanie po dychu sa ozvalo po celej miestnosti. Hlúpa akustika. "Keďže je neplnoletá je samozrejmé, že nie je možné, aby bola uväznená v Azkabane, ale je potrebné, aby ministerstvo jasne deklarovalo svoje stanovisko k podobným prípadom. Nemôžeme dopustiť, aby sa podobné činy stávali každý deň. Ak by sme nad celým prípadom mávli rukou len preto, Dumbledor, že slečna Madisonová je vaša zverenkyňa, pýtam sa akú správu by sme tým vyslali? Že je v poriadku, keď deti použijú smrtiace zaklínadlo? Že ich v tom podporujeme? Musíme si uvedomiť, že toto dievča pripravilo o život človeka. Vzala ľudský život. Žijeme v temných časoch a je potrebné, aby deti, ale aj verejnosť vedela, že nič podobné tolerovať nebudeme. Preto navrhujem, aby bola slečna Madisonová vylúčená z Rokfortu." Rozhliadla sa po ostatných čarodejníkoch, ktorí okolo nej sedeli, akoby u nich hľadala podporu a následne si spôsobne položila ruky na kolená. V tej chvíli som ju skutočne nenávidela.

Na pár sekúnd sa rozpútala vrava, síce tichá, ale dosť intenzívna. O čom rozmýšľate, preboha? Chcelo sa mi opýtať. Bola to sebaobrana, i keď som mala výčitky, ale stále to bola sebaobrana. Celý tento výsluch mi pripadal ako zlé cirkusové predstavenie. Dumbledor tvrdil, že nie je možné, aby ma chceli nejak potrestať. Hovoril, že mu mám dôverovať. Nuž, v tejto chvíli to pre mňa bolo dosť ťažké.

Akoby mávnutím prútika šepot utíchol. Všetky oči sa opäť upierali na mňa a ja som cítila ako sa mi dvíha adrenalín, ktorý núti moje srdce, aby bilo rýchlejšie a rýchlejšie. Ruky sa mi nervózne triasli, tak som si ich založila na prsiach, aby som to skryla. Neprešlo však ani pár sekúnd a napadlo ma, či nepôsobím priveľmi útočne, či sebavedomo, tak som ich zase položila na kolená. Chvenie však bolo opäť nápadné tak som nimi vkĺzla pod stehná a mierne sa predklonila.

"Kto je za to, aby bola obvinená zbavená všetkých obvinení na základe článku deväť , ktorý uvádza, že za výnimočných situácií, či v prípade sebaobrany možno použiť Neodpustiteľnú kliatbu bez následného uväznenia?" zahrmel nepríjemný hlas tej sivovlasej ženy, ktorej meno som nepoznala.

Zadržala som dych a sťažka preglgla. Ruky sa pomaly, akoby neochotne zdvíhali do vzduchu. Jedna, dve, tucet...o pár sekúnd ich už bolo priveľa na to, aby som ich dokázala tak rýchlo spočítať. Bola to však polovica?

"Kto je za odsúdenie?" ozval sa opäť ten protivný hlas, tentoraz bol plný nádeje.

Ruka dotyčnej sa okamžite ocitla vo vzduchu, plynulým, elegantným pohybom. Nasledovalo ju niekoľko ďalších, ale zďaleka ich nebolo toľko, čo v prvom hlasovaní.

"V poriadku, slečna Madisonová je zbavená všetkých obvinení." Povedal minister mágie vyrovnaným hlasom.

Zhlboka som vydýchla a ramená mi pod náporom úľavy ochabli. Dumbledor mi po nich účastne potľapkal a pokynul mi, aby som vstala.

"Ďakujeme pekne. Obávam sa, že stav slečny Madisonovej nám nedovoľuje zdržať sa dlhšie, ale bolo nám potešením," povedal s úsmevom a o krok ustúpil, aby som zamierila ku dverám prvá. Nemusel to robiť dvakrát. Nenápadne som pokynula hlavou, zamrmlala tiché "Dovidenia a ďakujem." A rýchlou chôdzou, ktorá nemala ďaleko ku šprintu som zamierila na opačnú stranu ku dverám.

"Zvládli ste to výborne, slečna Madisonová." Povedal Dumbledor povzbudzujúco hneď ako sa za nami zavreli dvere.

"Nezmysel," protestovala som. "Vôbec som sa neovládala." Spolu sme kráčali na koniec dlhej chodby, kde sa nachádzali výťahy.

"Ale hovorili ste pravdu a to je dôležité," podotkol Dumbledor pokojným hlasom. "Navyše aj sám Wizengamot uznal, že ste nevinná."

"Oficiálne," zamrmlala som podráždene. Zastali sme pred jedným z výťahov a Dumbledor dlhým kostnatým prstom stlačil tlačidlo, ktoré sa ihneď rozsvietilo. Aspoň niečo tu malo podobnosť s muklovským svetom.

"Obávam sa, že nerozumiem," odvetil a sústredil svoj pohľad na mňa. "Vy s nimi nesúhlasíte? Považujete sa za vinnú?" sťažka som si povzdychla a trochu ustúpila, aby som sa na neho mohla pozrieť.

"Nie je to tak, že by som bola radšej, keby som bola na Jacobovom mieste," začala som neochotne vysvetľovať a trhane si prehrabla vlasy. "Ide skôr o to, že to, čo som urobila nepovažujem za správne. Môj rozum vie, že som sa len bránila, ale moje vnútro mi hovorí, že to bol človek ako ja." Nevedela som ako sformulovať do slov ten zmätok, čo som cítila. Niečo nebolo správne, ale nevedela som presne identifikovať, čo to bolo.

"Niečo sa vás spýtam, Nathaly," Dumbledor sa na mňa usmieval. Prekvapilo ma, že ma oslovil krstným menom. "Myslíte, že aj Jacob by mal rovnaké výčitky svedomia aké máte teraz vy, keby sa to skončilo inak?"

"To je niečo iné," pokrútila som okamžite hlavou.

"A v čom?" spýtal sa. "Sama ste povedali, že bol človek ako vy," podotkol a jeho oči sa ani na sekundu neodvrátili od mojej tváre. Mala som pocit akoby testoval moje reakcie.

"On bol Smrťožrút. K tým sa nepridávate, ak ešte máte svedomie. Ako som povedala Lily- on bol ten zlý,"

"Musím byť všetko striktne čierne alebo biele? Nemôžu existovať aj odtiene šedej?" opýtal sa práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere výťahu. Vkročili sme doň a Dumbledor pokračoval. "Prečo sa na to nepozriete z toho uhlu, že ste zachránili ľudský život? Nie, nemyslím ten váš," namietal, keď som chcela protestovať. "Hovorím o vašej matke. Už ste pomysleli, čo by sa jej mohlo stať, keby ste Jacoba iba omráčili? Čo by ste robili ďalej? Nespanikárili by ste?"

"Netuším," pokrútila som bezmocne hlavou.

"Navrhujem, aby ste sa tým ďalej netrápili. Len veľmi málo čarodejníkov vo vašom veku by dokázalo zareagovať tak pohotovo, ak si odmyslíme povahu situácie, máte byť na čo pyšná," prekvapene som po ňom pozrela s doširoka otvorenými očami. Žmurkol na mňa.

Dvere sa opäť otvorili a my sme vyšli von do rušnej chodbičky. Bola plná čarodejníkov v habitoch rôznych farieb. Náhlili sa, ruky plné pergamenov, občas jeden do druhého vrazili. Pre mňa samú bolo dosť namáhavé sa im vyhýbať.

"Musím sa ospravedlniť, slečna Madisonová," opäť sme prešli k môjmu priezvisku. "Skôr než odtiaľto budeme môcť odísť , musím sa ešte postarať o pár vecí. Teraz vás zavediem za jedným mojím priateľom, ktorý bude mať na starosť, aby váš presun do Ameriky prebehol čo najhladšie a v čo najväčšej diskrétnosti. Môžete mu dôverovať, ručím za neho," zahli sme do vedľajšej chodby, ktorá bola takmer prázdna, čo bola dosť drastická zmena oproti tomu odkiaľ sme prišli. Došli sme takmer do polovice chodby, keď sa Dumbledor zastavil a zaklopal na dvere.

Life is the most spectacular show

Tue, 05 Apr 2011 16:00:00 +0200

A zase sa vraciam s rubrikou "My playlist". Aj Vám to znelo ako od hlásateľky z STV? :D Každopádne sem dávam novú várku pesničiek, ktoré milujem a ako obvykle je to divoká zmes. :D Takže načo to zbytočne naťahovať, vy viete čo robiť. ;)

P. S. Kapitola je na dobrej ceste, už som ju začala písať a to je dobré znamenie. :D

1.) Fever Ray- The Wolf

Pôvodne som chcela začať s úplne inou pesničkou, ale ako som šla toto písať, tak ma napadlo, že som si zabudla nájsť na youtube túto pesničku. Natrafila som na ňu už dávno v traileri na film Red Riding Hood a okamžite som sa do nej zaľúbila, ale keďže soundtrack ešte nebol na svete, nebolo ju nikde dostať. Takže som čakala kým film pôjde do kín, aby som si ju stiahla. Potom som však na to stále zabúdala. No to je nepodstatné, hlavné je, že je úžasná. Táto pesnička je čistý sex a je to presne štýl, ktorý milujem. Bohužiaľ je však podobných pesničiek strašne málo, resp. ja ich poznám iba pár. Milujem tú pasáž, keď začne spievať "Eyes black...".

Čo na ňu hovoríte? Páči sa Vám? Ako poznám jednu svoju kamošku, tá mi túto pesničku okomentuje slovami: "Je síce fajn, ale trochu ma desí." :D Tá baba je príliš civilizovaná pre niekoho ako som ja. :D

Film som síce zatiaľ nevidela, pretože je na nete ešte v blbej kvalite, ale ja si počkám. :D

2.) Muse- Citizen Erased

Viete čomu sa skutočne divím? Nie, nie tomu, že sa mi táto pesnička páči. :D Som prekvapená, že v minulom zozname sa vôbec nevyskytli Muse a to je vážne zvláštne. :D

Každopádne pri tejto pesničke v poslednom čase zaspávam. Zvykla som to robiť pri zapnutej telke, ale postupne som ju začala vypínať, ale potom ma rušilo to nemožné ticho. Bolo to nervujúce, všetko bolo také tiché a kľudné, že som z toho bola nervózna, tak som z krabice vybalila vežu, popchala do nej CD-čka a zvyknem si teraz púšťať hudbu. :D Ale ani to sa neukázalo ako dobrý nápad. :D Akosi ma to rozptyľuje a ja neviem zaspať, takže sa postupne vraciam k starému systému. Som divná, ja viem. :D

Ale aby som sa vyjadrila aj k pesničke. Spočiatku som k nej nemala absolútne žiaden vzťah. Pustila som si ju, pár sekúnd počúvala, potom ma striaslo, na čo som prepla na ďalšiu. :D Nevedela som pochopiť ako ju môžu všetci tak zbožňovať, ale nakoniec dostala aj mňa. :D Dnes som ju celý deň nevedela dostať z hlavy, najmä pasáž 1:36, kde sa spieva "For one moment, I wish you´d hold your stage with no feelings at all...". Milujem ju, ale to ste už určite pochopili z týchto chválospevov. :D Okej, už som ticho. Čo máme ďalej?

3.) Panic! At The Disco- Sarah Smiles

S Panic! At The Disco som nemala veľké skúsenosti. Registrovala som ich viac-menej len vďaka Fall Out Boy, ktorých som milovala. Jedinú pesničku, ktorú som od P!ATD poznala bola I Write Sins..., ale to bolo asi tak všetko. Minulé leto som však bola na hudobnom festivale v Krakowe a tam som ich videla hrať live a okamžite som sa do nich zaľúbila. Navyše Brendon je skutočne zaujímavý kúsok mužského exempláru. :D Len keby teraz nemal taký hlúpy účes. :D

Sarah Smiles je z ich nového albumu Vices and Virtues, ktorý vyšiel v marci. Okamžite som sa do nej zaľúbila, spočiatku mi dosť vadil refrén, ale už som si zvykla a obľúbila si aj ten.

4.) Alexandre Desplat

Absolútne, ale skutočne absolútne a neochvejne milujem soundtracky. Možno aj viac ako "normálnu" hudbu. A táto pesnička je moja neskutočná srdcovka, len keby mi v úplnom oddaní jej nebránili tie ujačané fanynky, vďaka ktorým mám normálne problém sa na verejnosti k Twilightu priznať. Nechápte ma zle, skutočne som Twilight milovala, šalela som z každej novinky, čítala a pozerala všetky rozhovory s Meyerovou a hercami, ale to bolo vtedy, keď.....keď som mohla vysloviť slovo Twilight a zvyčajnou reakciou mi bol zmätený pohľad a otázka: "A to je čo?"

Neviete si predstaviť ako mi tie časy chýbajú. Nikto to tu nepoznal, ani v ČR, ani na SR, knižky som si musela prekladať a tí, ktorí s tým už mali česť patrili do, poviem to nadnesene, akéhosi "tajného spolku". :D Boli to normálni ľudia, ktorí tie knihy mali radi pre ten príbeh a jeho hĺbku a neprejavovali pubertálne sklony len pri vyslovení toho slova na "T". Nejačali v kinách, keď sa Pattinson alebo Lautner vyzliekli, nechichotali sa každých 5 sekúnd... A potom prišli už spomínané "fanynky" a urobili zo slova Twilight niečo, za čo sa treba hanbiť.

Ale táto pesnička je skutočne úchvatná, milujem tú pasáž od 1:41, kde sa to celé vygraduje a "rozbalí". :)

5.) Sid Vicious (Gary Oldman)- I wanna be your dog

Prosím, však ste niekto videli film Sid and Nancy? Ak nie, tak mi to radšej ani nehovorte! :D

Ja som sa k nemu dostala cez Garyho Oldmana a neoľutovala som. Samozrejme som dovtedy registrovala Sex Pistols a Sida Viciousa, ale nejak som k nim neinklinovala. Až vďaka tomu filmu som prišla bližšie do styku s ich hudbou a skaza bola dokonaná. :D Strašne som ju milovala, vlastne aj teraz milujem. :D Následne potom som prechádzala svojim "Sex Pistols" obdobím- vedela som o nich všetky informácie, videla som všetky rozhovory a videá, nosila som čierny lak na nechty, kamoška mi dokonca k meninám dala tenisky a popísala na ne centrofixou rôzne nápisy ako Sex Pistols, Sid Vicious, Sid and Nancy atď.. Všade som ich nosila a mamina sa asi za mňa trochu hanbila. :D Mám ich doteraz, len sú trochu špinavé a bojím sa, že tie nápisy už nevyzerajú tak ako kedysi. :D

Som však strašne rada, že sa táto pesnička objavila aj v The Runaways, pretože tie filmy mi trochu pripomínajú jeden druhého. V dobrom zmysle, i keď Sid a Nancy je proste klasika. :D Najprv som chvíľku nechápala, keď sa ozvali prvé akordy, ale potom som sa natešene pomrvila v posteli a vychutnala si to. :D

Toto síce spieva Gary Oldman, ale nie je to božské? ♥ :D

6.) Florence + The Machine- Blinding

Ďalšia pesnička, ktorú radím spolu s Fever Ray do kolonky "Zvláštne". Ale v dobrom zmysle. Pre mňa sú to proste typy pesničiek, z ktorých sa mi pri prvom počutí rozbúcha srdce a naskočí mi husia koža. A Blinding je jednou z nich. Dnes som sa celkovo nejak rozpísala, ale k tejto pesničke toho nemám veľa, čo písať. Snáď ju niekto budete poznať, snáď sa dokonca bude niekomu páčiť a ak nie, tak si ju aspoň skúste pustiť. ;)

7.) Plumb- Blush

Váhala som, či sem Plumb vôbec dať. Je mi jasné, že ju nikto nebude poznať a som si istá tým, že sa ani nikomu nebude páčiť. Ale pre Plumb mám vo svojom playliste zvláštne miesto. Objavila som ju, keď som bola prváčka na strednej. Vtedy som si myslela aké je všetko dokonalé, aká som šťastná a tak. Každý deň som sa do školy tešila, zo školy som si vždy chodila niekam sadnúť, v kine som takmer mala prechodné bydlisko, bola som zaľúbená a svojím spôsobom som bola spokojná. Avšak skončil prvý ročník, všetci učitelia kvôli ktorým som tú školu milovala odišli a aj ja som bola rýchlo vyvedená zo svojich predstáv. Viac-menej Plumb ani nepočúvam práve preto, že mi neskutočne to obdobie pripomína, ale tú hudbu mám skutočne rada. Myslela som, že by bola škoda, keby sa tu vôbec neobjavila.

8.) Fall Out Boy-Headfirst Slide Into Cooperstown On A Bad Bet

Brendon: I think Pete´s dead.
Spencer: He´s not dead, man. I mean...he´s just been partying all night, dude, you could feel his pulse its right...right...
Brendon: Oh, you feel his pulse, huh?

Spencer: Dude, this is not working out. Too much dead weight!
Brendon: I agree. Little people like us should not be doing this. :D

Strašne milujem toto video. :D A nemyslíte, že tá pesnička je proste dokonalá? :D A nedá mi nespomenúť to, ako neskutočne dobre v tomto videu Brendo Urie vyzerá. :D Tie vlasy sú....proste božské! :D Presne takto vyzeral v Krakowe, dokonca mal presne oblečenú bielu košeľu s kravatou. :D

Tu sa ani nejdem veľmi rozpisovať. S Fall Out Boy mám tiež za sebou jednu búrlúv éru, na ktorú mám naprosto dokonalé spomienky. :)

9.) The Subways- Rock & Roll Queen

My heart is bľú, my heart is bľú for jú. Presne takto si kamarátka z tejto pesničky zvykla uťahovať. :D Niežeby som sa k nej nepridala, ale ono to tak fakticky od toho speváka znie, nemôžem si pomôcť. :D Každopádne je to nehorázne dobrá pesnička, ktorú poznám už roky, a ktorá ma asi nikdy neomrzí.

10.) Ok Go- Invicible

Viete, čo je skutočne zvláštne? Túto pesničku a kapelu milujem už roky, ale až teraz som sa dozvedela, že ako vlastne vyzerajú. :D A tento klip som videla po 1x až vtedy, keď som ho sem šla dávať. :D Dobré, nie? :D Ani som nevedela, že ten spevák má také dobré vlasy. Presne také milujem. :D

"Madam, I need you to remain calm and trust me I'm a professional, beneath this pillow lies the key to my release."

Fri, 11 Mar 2011 16:00:00 +0100

Nerada sa veľmi rozpisujem a rozoberám veci takto písomne, takže Vám sem len dám pár filmov, ktoré mám rada, ich obsah, trailer a možno sem-tam niečo pripíšem aj ja. :)

1.) Black Swan

Film, ktorý som videla len nedávno, ale páčil sa mi. Nikdy som nemala rada Natalie Portman, samej mi nie je jasné prečo, ale týmto filmov si u m§a trochu šplhla. Nie je to jeden z tých filmov, ktoré by som si púšťala znova a znova, ale páčil sa mi. :)

Aj Vás Ninina matka iritovala tak veľmi ako iritovala mňa?

Obsah (z www.csfd.cz):

V psychologickém thrilleru Černá labuť, zasazeném do prostředí newyorské baletní scény, zavádí vizionářský režisér Darren Aronofsky diváky na fascinující a mrazivou cestu do nitra mladé baleríny, která se kvůli své vytoužené roli v Labutím jezeře stane až děsivě dokonalou. Snímek sleduje příběh Niny (Natalie Portman), baleríny newyorského baletu, jejíž život je, podobně jako život všech v této profesi, plně pohlcen tancem. Žije s matkou Ericou, bývalou balerínou (Barbara Hershey), která své profesní ambice nikdy zcela nenaplnila podle svých představ a tak teď alespoň nadšeně podporuje kariéru své dcery. Když se umělecký šéf baletu Thomas Leroy (Vincent Cassel) rozhodne pro novou premiéru sezóny, Labutí jezero, vyměnit stávající primabalerínu Beth Macintyre (Winona Ryder), Nina je jeho jasnou volbou. Do souboru ale vzápětí přichází nová tanečnice Lily (Mila Kunis), která na Leroye velmi zapůsobí svou smyslností a pro Ninu se tak okamžitě stává velkou konkurencí. "Labutí jezero" totiž vyžaduje tanečnici, která umí zahrát jak nevinnou a noblesní Bílou labuť, tak Černou labuť, která představuje lstivost a smyslnost. Nina je dokonalým ztělesněním Bílé labutě, ale Černá labuť je její povaze a projevu vzdálená. To ale rozhodně neplatí pro Lily... Mezi oběma tanečnicemi se rozvíjí podivně zvrácené přátelství, které ale ničí vzrůstající vzájemná rivalita. Nina se nechce své vysněné role vzdát, ale při naplnění svého snu může překročit hranici, zpoza které už nebude návratu do normálního světa.

2.) The King's Speech

Veľmi dobre urobený film. Skutočne som si ho zamilovala a zapôsobil na mňa. Nenásilný, príjemný a dobre urobený. Vždy som mala Colina Firtha rada, ale tu sa prekonal. Prvýkrát som pri pozeraní filmu zaspala, ale potom sa na to dala znova. :D A neoľutovala som. Páčilo sa mi ako vykreslili priateľstvo, ktoré začalo vznikať medzi Bertiem a Lionelom. Tí dvaja sa mi skutočne rátali. Ale film rozhodne odporúčam každému. :) Okrem toho tam tiež hrá Helena Bonham Carter.

Obsah:

Po smrti otce, anglického krále Jiřího V. (Michael Gambon) a skandální abdikaci krále Eduarda VIII. (Guy Pearce), je Bertie (Colin Firth), který celý život trpí vadou řeči, nečekaně korunovaný králem Jiřím VI. Země stojí na prahu 2. světové války a zoufale potřebuje silného vůdce. Proto králova žena Alžběta (Helena Bonham Carter), budoucí královna matka, domluví svému muži setkání s excentrickým terapeutem řeči Lionelem Loguem (Geoffrey Rush). Po tuhém začátku se tito dva ponoří do neobvyklého způsobu léčby a časem mezi nimi vznikne nenarušitelné pouto. S pomocí Loguea, rodiny, vlády a Winstona Churchilla (Timothy Spall) král překoná koktání a pronese zásadní řeč v rádiu, která inspiruje anglický lid a spojí jej ve válečné bitvě.

3.) Sherlock Holmes

To snáď ani nepotrebuje komentár. :D Akoby mohol byť film zlý, keď tam hrá Robert Downey Jr.? :D A Sherlock rozhodne zlý nebol. Perfektný soundstrack, perfektné herecké obsadenie, perfektný humor a perfektný britský prízvuk Roberta Downey Jr.. :D

Ten koniec nemá chybu. :D "Madam, I need you to remain calm and trust me I'm a professional, beneath this pillow lies the key to my release." :D

Obsah:

Nové dynamické zpracování nejznámějšího díla Sira Arthura Conana Doyla "Sherlock Holmes" přináší Holmesovi a jeho věrnému partnerovi Watsonovi poslední výzvu. Ukáže se, že Holmesovy bojové schopnosti jsou stejně tak smrtící jako jeho pověstný intelekt. Obojího bude zapotřebí při odhalování smrtelného spiknutí, které by mohlo zničit celou zemi.
Akční a dobrodužný film Sherlock Holmes natočil známý režisér Guy Ritchie. Robert Downey Jr. ztvárnil legendárního detektiva a Jude Law září v roli Holmesova věrného kolegy Watsona, doktora a válečného veterána, který je impozantním spojencem Sherlocka Holmese. Rachel McAdams uvidíme v roli Irene Adler, jediné ženy, která získala převahu nad Holmesem, a která s detektivem udržuje bouřlivý vztah. Mark Strong ztvárnil roli Holmesova nového tajemného protivníka, Blackwooda a Kelly Reilly hraje Mary, po níž touží Watson.

4.) Tangled

Moja neuveriteľná srdcovka. Milujem ten film a milujem Flynna Ridera. :D

Obsah:

Na vlásku je animovaná hudební komedie plná efektů a dobrodružství o dívce, která má kouzelné vlasy zlaté barvy dlouhé víc než 70 stop. Princezna Locika je unesena z hradu svých rodičů již jako dítě a zamčena v tajné věži a touží po dobrodružství. Nyní je ve věku teenagera s bujnou fantazií a odhodlá se s pomocí temperamentního bandity provést velký husarský kousek. Locika a její komplici nacházejí dobrodružství, srdce, humor a vlasy… spoustu vlasů. Prozrazení jejího královského původu visí na nitce a její únosce je jim v patách. Tato komedie je převyprávěním klasické pohádky bratří Grimmů.

5.) You've Got Mail

Tento film je moja srdcovka. V podstate nie je ani veľmi vtipný, ale aj tak stojí za to si ho pozrieť. :)

Obsah:

Dva zcela odlišní lidé (Hanks, Ryanová), majitelé konkurenčních knihkupectví, si prostřednictvím e-mailu začnou nevědomky vyměňovat zamilované zprávy. Když pak dojde na lásku a na první setkání, zjišťují oba, že ten druhý je vlastně ten, se kterým se vídají a vzájemně urážejí téměř každý den při konkurenčním boji.

Just a little more, come on and satisfy me

Wed, 09 Mar 2011 16:00:00 +0100

Aby ste nepovedali, že tu je mŕtvo, tak sem dávam prierez ďalšími pesničkami, ktoré som mala rada/mám rada/mala, ale už nemám. :D

Myslím, že viac k tomu netreba hovoriť, poďme na to. :)

1.) Evanescence- Haunted

Tak túto pesničku som už dávno nepočula. Ale kedysi som ju zvykla počúvať dosť často, najmä pri písaní, ale potom som na ňu akosi zabudla? Ani neviem ako sa mi vytratila z mobilu, ale asi som jej už mala dosť.

2.) Kevin Rudolf- In The City

Veľmi zvláštny výber. :D Ale je fakt, že jeho pesničky som si strašne obľúbila, vždy mám dobrú náladu, keď ich počúvam. Dôvodom je to, že som ich objavila minulé leto a teraz, keď počúvam, tak mi ho pripomenú. :)Nerobím si však nádej, že by ste niekto Kevina Rudolfa poznali. :D

3.) Rooney- Holdin On

Tak ako Rooney a ja to je osobitná kapitola. :D Dlhé roky som plánovala, že sa vydám za ich speváka- Roberta Schwartzmana. Meno Vám asi nič nepovie, ale som si istá, že ho niektoré z Vás poznajú. Hral Michaela Moscovitza v Denníku princeznej. :D Bola to láska na prvý pohľad. :D Aspoň z mojej strany, chlapec ešte nevie, že spolu už 6 rokov máme vzťah. :D Kriste ježiši, šesť? To som až taká stará? Nie, neodpovedajte. :D

4.) The Kills- URA Fever

Tak ako táto pesnička je.....zvláštna? Ale mám ju rada. Tiež som na ňu natrafila minulé leto, tuším, že to bolo nejaké video s Twilightom. A tak nejak sme si prirástli k srdcu až sa jedného dňa rozhodla pre ten vážny krok a nasťahovala sa do mojej MP4-ky. :D

5.) The Ting Tings- Shut Up And Let Me Go

Názov Vám asi nič nepovie, ale možno Vám bude trochu známa. Bola totiž použitá v reklame na Fantu, kde tam to kreslené dievča vrazí do dverí a potom tancuje. Nemám rada, keď sa moje obľúbené pesničky používajú do reklám, upútaviek alebo hlúpych seriálov. To len tak na okraj.

6.) Band of Skulls- Patterns

Tak túto pesničku absolútne zbožňujem. I keď je pravda, že je som na ňu zabudla a objavila ju znova iba nedávno pri upratovaní mojich priečinkov s hudbou. :D

7.) Britney Spears- Freakshow

Ja viem, ja viem, ja viem! Britney? Preboha! Aj mňa to šokovalo. :D Ale faktom je, že pár pesničiek od nej mám rada (panebože, neverím, že som to napísala :D). Len tak uvažujem aké výrazy ste mali za PC, keď ste si toto práve prečítali. :D Ale túto pesničku som objavila tiež minulé leto (kurva aj s minulým letom! :D ) a to video, pri ktorom som ju počula ma absolútne dostalo. Ak ho nájdem, tak ho sem hodím, aby ste ma pochopili. :D

Tak som to video našla! Ha! :D

8.) Escape The Fate- It's Just Me

Milujem túto kapitolu. Perfektne sa pri nich píše. A na túto pesničku sa mne aj dobre tancuje. :D Ale nie je ľúbezná? :D Najmä tá pasáž od 1:15. :D

9.) Bolero (Moulin Rouge)

Absolútne perfektná pesnička! Dokonale sa pri nej píše. Vždy mám husiu kožu keď počúvam. Nedám na ňu dopustiť.

10.) Imogen Heap- Speeding Cars

Nádherná pesnička, ktorú mám spojenú s Twilightom. Počúvala som ju pri čítaní New Moon a Eclipse, tak som si nejak s tým zafixovala. Tiež sa mi ešte spája s letom, ale tým predminulým. :D

61. Finally I see you

Mon, 07 Mar 2011 01:05:31 +0100

Kurva, kurva, kurva! Vlastne pardon. Píp, píp, píp! Mám tu napísaný dlhý úvod ku článku a blog.cz sa mi potom, keď stlačím "Hneď zverejniť" rozhodne oznámiť, že čas prihlásenia vypršal. Kurva!

No dobre, pokúsim sa to napísať znova. V podstate to bolo niečo o tom ako som zhrozená z toho ako dlho som nič nepridala, keďže ma ten nový desing v nastaveniach vydesil. Ako dlho sa mi toto dialo za chrbtom?

Dúfam, že sem ešte niekto zablúdi, aby si túto kapitolu prečítal, a tiež ďalšie, ktoré budú nasledovať. Rada by som najmä upozornila na dĺžku tejto kapitoly. Nechcela som ju odfláknuť, ale obávam sa, že sa tak aj stalo. Ale aspoň niečo.

Budem veriť, že ste sem nezabudli chodiť, že ste nezabudli komentovať, a že sa sem ešte vrátite, deti moje.

Do frasa, a taký pekný úvod to bol!

Chcela som otvoriť oči a zobudiť sa. A už som to aj išla urobiť. Vážne. Ale bolo to také ťažké. Túžila som ešte chvíľu spať, oddýchnuť si od všetkého. Ale to zelené svetlo bolo všade. Žiarilo oko mňa, až ma z neho pálili oči. Prečo už nezhasne? Odkiaľ sa vôbec vzalo?

Prevrátila som sa na bok a zúfalo zaúpela. Ignorovala som spôsob akým moje telo pri každom pohybe bolestne protestovalo.

"Už sa preberá?"

"Potter, má zavreté oči, čo to tak asi môže znamenať?"

"Nemusíš byť hneď taká nepríjemná, Evansová. Len som si overoval fakty,"
"Faktom je, že ak ju prebudíš tými svojimi sprostými poznámky začarujem ťa tak, že ťa ani McGonagallová nedá dokopy!"

"Mám to brať ako predohru, Evansová?"

"Nemáš niečo iné na práci? Nikto ťa nenúti, aby si tu bol,"

Tie hlasy nevedeli prestať. Stále a stále sa ozývali a ja som myslela, že sa z nich zbláznim. Ako to, že im to svetlo nevadí? Ani ho len nespomenuli. Znamená to, že ho vidím len ja?

Opäť som sa prevrátila, keď som zrazu pochopila, čo to svetlo znamená. Vydesene som so sebou trhla a okamžite otvorila oči.

"Vidíš, čo si spravil?" ozval sa vyčítavý hlas a následne mi pohľad zakryla vlna červených vlasov. "Konečne si hore, Nathaly!" zvolala Lily šťastne a zúrivo si ma tisla na hruď. "Tak veľmi som sa o teba bála, keď mi Dumbledor povedal, čo sa stalo!" čo sa vlastne stalo? Aha, áno. Zabila som človeka. Skvelá práca, Nathaly.

Rany na mojom tele bolestne protestovali na miestach, kde ma Lily objímala, ale akoby boli moje reakcie otupené. Chcela som protestovať a zastaviť Lillin príval slov, ale jednoducho som na to nemala dostatok energie.

"Evansová, ak ju neprestaneš tak zvierať, tak sa obávam, že ju sama odpravíš," poznamenal Potter. Moja kamarátka po ňom vrhla nenávistným pohľadom, ale cítila som, že svoje objatie zjemnila.

"Ako sa cítiš?" pozrela na mňa a obočie sa jej zvraštilo s obavami.

"Je mi," môj hlas bol vďaka spánku zachrípnutý, tak som si odkašľala. V bruchu som pri tom pocítila pálivú bolesť. Naposledy som sa takto cítila, keď sme sa Lily dali na cvičenie. Dva dni som si vstávanie z postele musela rozdeliť na niekoľko etáp. "Je mi fajn," pokúsila som sa usmiať, ale nedokázala som to. Mala som pocit akoby kútiky mojich úst boli príliš ťažké na to, aby som ich zdvihla.

"Určite?" uisťovala sa Lily. "Pretože ak chceš, tak môžem zavolať Pomfreyovú, aby sa na teba pozrela,"

"To je v poriadku Lily, som len trochu unavená, ale predpokladám, že je to normálne," mykla som opatrne plecami. Priala som si, aby si tie smaragdovozelené skúmavé oči našli iný objekt, na ktoré by sa zamerali. Takto, keď hľadeli na mňa som mala pocit, že vidia viac než by mi bolo milé.

"Vieš," začala Lily opatrne a sklopila pohľad. Jej prsty nervózne žmolili okraj školskej sukne, ktorá už bola aj tak dosť pokrčená. "Dumbledor nám povedal, že keď sa zobudíš máme ho okamžite zavolať, pretože s tebou potrebuje hovoriť," pri mene riaditeľa Rokfortu moje telo okamžite stuhlo a ja som podvedome zadržala dych. Vedela som, že sa tomu nevyhnem, ale to neznamenalo, že by som sa na to tešila. Dumbledor bude mať mnoho otázok, na ktoré sa mi nebude ľahko odpovedať. Ale musím to urobiť, to mi bolo jasné. Čím skôr, tým lepšie, nech to už mám za sebou. Hovorí sa, že očakávanie smrti je horšie než smrť samotná, no nie?

"To je v pohode," prikývla som. "Je jasné, že potrebuje vedieť, čo sa stalo," Potter prikývol a postavil sa.

"Pôjdem ho zavolať," povedal a pozrel na mňa akoby čakal na môj súhlas.

"Ďakujem pekne," unavene som sa usmiala a Potter prekvapivo môj úsmev opätoval a zmizol za dverami. Je až fascinujúce ako dokáže vražda ovplyvniť správanie ľudí. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla. To je v poriadku, Nathaly. Dumbledor je ten dobrý, je na tvojej strane a pokiaľ si v týme s Dumbledorom nič sa ti nemôže stať.

"Neboj sa," Lily ma chytila za ruku, zrejme pochopila prečo sa tak bojím. "Nebudeš o tom musieť rozprávať. Kým si spala, tak si Dumbledor všetko pozrel v mysľomise, aby ťa toho ušetril a mal informácie z prvej ruky. Chce si len s tebou pohovoriť o tom, čo podniknete ďalej," mlčky som prikývla a zvesila ramená. Dobre, o jednu starosť menej.

V miestnosti sa rozhostilo ticho a ja som cítila, že chce Lily niečo povedať, ale má strach.

"Áno?" začala som potichu a pozrela som na ňu. Stále sa hrala s okrajom sukne a žmolila ho v rukách. Za ten čas, čo sme sa poznali som videla Lily nervóznu len zriedka. Väčšinou bola sebavedomá a sebaistá, vždy vedela, čo má alebo nemá urobiť. Preto ma trošku vydesilo, čo chce povedať, keď jej to robí taký problém.

"Vieš," začala a oblizla si pery. "Mohla si mi to povedať," nechápavo som na ňu pozrela a zamračila sa.

"Lily, doteraz som spala. Si prvá osoba, s ktorou hovorím potom ako ma sem doniesli." Poznamenala som unavene.

"Myslím to o Jacobovi," upresnila. "Nemusela si klamať, ja by som to pochopila a pomohla ti,"

"Lils," prerušila som ju a povzdychla si. "To nie je tvoja chyba. Veľmi dobre ťa poznám a viem, že by si sa mi snažila pomôcť. Problém bol v tom, že som sa...no...proste som sa hanbila. Ty máš dokonalú rodinu. Tvoji rodičia majú ukážkový vzťah a milujú ťa. Bála som sa, že keď ti o Jacobovi poviem, tak prvé, čo sa opýtaš bude, čo na to moja mama. Mala som strach, že ju budeš odsudzovať a považovať za zlú za to, že to s Jacobom neskončí, keď vidí, čo so mnou robí. Pravdupovediac som si to podvedome asi myslela tiež, ale nechcela som, aby si si to myslela aj ty. Lebo moja mama nie je zlá. Síce mi ublížilo, že jej bol Jacob prednejší, ale ona proste taká je. Navyše som mala výčitky, že tak na nej lipnem. Som takmer dospelá, o rok budeme končiť školu a jediné, čo dokážem je fňukať, že sa mi mamička nevenuje. Štvalo ma, že som taká sebecká a neviem sa nad to povzniesť. Ja...."

"Nathaly," prerušila ma Lily. "Ja vôbec nemám dokonalú rodinu. Odhliadnuc od toho, že moji rodičia majú svoje chyby, mám pocit, že si zabudla na to ako to je medzi mnou a Petuniou. Je pravda, že spolu nemáme veľmi blízky vzťah a preto to, ako sa ku mne správa znášam lepšie, ale aj tak ma mrzí, že ma vlastná sestra nenávidí,"

"Prepáč, ja...," cítila som sa hlúpo a nevedela som, čo povedať. Nervózne som si zašla rukou do vlasov a rozpačito sklonila pohľad.

"To je v poriadku," Lily si sadla na moju posteľ. "Povedzme, že sme si kvit, dobre?" usmiala sa na mňa. Vďačne som prikývla. "Urobíme dohodu," začala energicky. "Od tejto chvíle pred sebou nebudeme nič tajiť, nech už pôjde o čokoľvek," zhlboka som sa nadýchla a chcela okamžite súhlasiť, ale potom ma napadol Remus, jeho tajomstvo, výlety do Rokville a mnoho ďalších vecí. Previnilo som si zahryzla do pery a rozmýšľala ako z toho vykľučkovať, keďže Remove tajomstvo som v žiadnom prípade nemohla vyzradiť. V tom som však dostala nápad.

"Od tejto chvíle?" uisťovala som sa.

"Áno," prikývla Lily a ani si neuvedomila akú možnosť mi tým dala.

"Dobre, platí," prikývla som.

"Fajn, a keďže sa už takto zverujeme jedna druhej a celkovo máme takúto dojemnú chvíľku, myslím, že je načase, aby som sa ti k niečomu priznala," povedala nesmelo a jej líca sa sfarbili do červena. Ak som sa bála nervóznej Lily, tak červenajúca sa Lily ma priam desila.

"Viem, že to zrejme oľutujem, ale o čo ide?" spýtala som sa opatrne.

"Skôr než začnem chcem, aby si vedela, že toto sa mi nehovorí ľahko. Vzhľadom na okolnosti a celú situáciu a..."

"Lily," prerušila som ju dôrazne. "Čo keby si prešla k veci, nemáme veľa času,"

Lily oduševnene prikývla hlavou a zhlboka sa nadýchla. Pozrela sa mi do oči a jej líca nadobudli sýtejšiu červenú.

"Mámpocit,žesamipáčiPotter," vyhŕkla zo seba neprirodzenou rýchlosťou, ale obsah mi bol jasný.

"Že sa ti čo?!" vykríkla som zdesene, pričom moje brucho bolestivo zaprotestovalo a do dverí stúpil Dumbledor.

"Výborne," usmial sa a posunul si svoje polmesiačikové okuliare ku koreňu nosa. "Vidím, že ste plne pri vedomí, slečna Madisonová,"

"Ehm," zahanbila som sa a previnilo sa usmiala. "Dobrý deň, pán riaditeľ," cítila som sa hlúpo, že ani nie pred pár hodinami som spravila to, čo som spravila a napriek tomu som dokázala s Lily preberať takéto banálne veci. Čo si asi musel pomyslieť Dumbledor?

"Asi by som mala ísť," Lily sa prudko postavila, až takmer prevrhla stoličku a začala cúvať von z miestnosti, smerom ku Dumbledorovi. "Dokončíme to neskôr," zamrmlala a pozrela na Dumbledora. "Môžem sa potom za Nathaly ešte zastaviť?"

"Samozrejme," prikývol Dumbledor pokojne. Lily sa usmiala, venovala mi ešte jeden rýchly pohľad a následne doslova vybehla z ošetrovne. Zrejme sa bála koľko toho Dumbledor mohol počuť.

"Ako sa cítite, slečna Madisonová?" opýtal sa ma riaditeľ a posadil sa na stoličku, kde predtým sedela Lily.

Rozpačito som sa pousmiala a nervózne sa pomrvila v posteli.

"Vzhľadom na situáciu..." začala som, ale vetu som nedokončila. Iba som pokrčila ramenami.

"Pochopiteľne," Dumbledor si posunul polmesiačikové okuliare bližšie ku koreňu nosa a pod citrónovožltým habitom si prehodil nohu cez nohu. "Asi chcete vedieť, že čo vás teraz čaká, sú moje predpoklady správne?" opýtal sa zdvorilo.

Srdce mi búšilo tak silno, až som sa bála, že by ho mohol počuť.

"Bolo by to pekné," prikývla som.

"Vzhľadom na to, že ste čarovali mimo priestorov školy ste porušili zákon. Nehovoriac o tom, že ste použili jednu zo zakázaných zaklínadiel," dúfala som, že si nevšimol ako mi trhlo pravou rukou, keď to povedal. "V náš prospech hrá to, že ste tak konali v sebaobrane. Problémom je to, že vzhľadom na momentálnu situáciu okolo Smrťožrúdov je ministerstvo na takéto prípady veľmi citlivé. To, že vôbec dovolili, aby sa niečo takéto stalo na nich nevrhá dobrý tieň, preto sa budú snažiť dokázať, že ste konali neadekvátne,"

"Neadekvátne?" zvolala som šokovane. "A čo som mala robiť? Odhodiť prútik a pozvať ho na Ohnivú whisky?" avšak ten neodbytný pocit v mojom vnútri sa nedal ignorovať. "Možno však majú pravdu," začala som potichu.

"Obávam sa, že nerozumiem," poznamenal Dumbledor pokojne.

"Možno som mala použiť nejaké odzbrojovacie zaklínadlo. To, čo som urobila nebolo správne," pokrútila som sklamane hlavou.

"Nathaly," prerušil ma Dumbledor. "Len ste sa bránili. Okrem toho- myslíte, že on by na vašom mieste mal nejaké výčitky?"

"To je iné," protestovala som.

"A v čom?" zaujímal sa.

"On bol Smrťožrút. On bol ten zlý,"

"Práve preto by ste si nemali vyčítať to, čo sa stalo," snažil sa ma upokojiť.

"Vy to nechápete. Ten človek má niekde rodinu, má rodičov, možno súrodencov. Dnes večer som možno niekomu zabila priateľa," s každým slovom sa ma zmocňovalo čoraz väčšie zúfalstvo.

"A akí sú tí jeho priatelia, čo myslíte? Možno ešte horší než bol Jacob. Navyše sme sa pokúšali o ňom zohnať viac informácií. Rodičia sú už dávno po smrti, zomreli počas jeho štúdia na Rokforte. Obaja boli prívržencami čiernej mágie a viedli k nej aj Jacoba. Niet divu, že sa k Smrťožrútom pridal hneď po ukončení štúdia,"

"Ale ako to, že si vybrali nás? Sme muklovská rodina, nemáme žiadne kontakty..." odvážila som sa položiť otázku, ktorá ma trápila najviac.

"V tom poslednom sa mýlite, Nathaly. Vaša matka síce možno patrí k muklom, ale vy ste čarodejníčka a kontakty máte. Respektíve máte jeden dôležitý kontakt- Siriusa Blacka,"

Brucho sa mi bolestivo zovrelo a ja zadržala som dych.

"Určite vám nemusím vysvetľovať históriu Siriusovej rodiny," Dumbledor sa na mňa usmial. Bol to však smutný úsmev.

"To skutočne nemusíte," sucho som sa zasmiala. Za tie mesiace, čo sme so Siriusom spolu chodili som si od neho vypočula veľa historiek. A čím viac som o jeho rodine vedela, tým viac som ich nenávidela, pretože akokoľvek sa to snažil Sirius skrývať, alebo si to možno ani neuvedomoval, tí ľudia mu ublížili a čiastočne ho aj poznamenali.

"Neviem v čo presne Jacob dúfal, ale myslím si, že rátal s dvoma alternatívami. Prvou bolo pokúsiť sa cez vás pôsobiť na Siriusa a presvedčiť ho, aby sa k Smrťožrútom neskôr pridal aj on,"

"To by nikdy neurobil," skočila som mu pohoršene do reči.

"Toho som si vedomý, slečna Madisonová," prikývol s úsmevom Dumbledor. "Som rád, že sa v tomto zhodujeme. Myslím, že to vedel aj Jacob a preto mal asi pripravený aj iný plán a to uniesť vás a vydierať takto Siriusa,"

Znechutene som si odfrkla.

"Skutočne geniálny plán. Teraz už chápem, prečo bol taký zúrivý, že sme sa so Siriusom rozišli," napadlo ma.

"Pochopiteľne," prikývol Dumbledor. "Ale teraz už na tom nezáleží. Dôležité je, slečna Madisonová, že ste neurobili zlú vec. Môžete mi veriť, keď vám poviem, že bez toho človeka bude na tomto svete lepšie. Našim cieľom teraz bude presvedčiť o tom aj ministerstvo," tep mi znova vyletel.

"Myslíte....myslíte, že ma zavrú?" zvolala som neprirodzene zadychčaným a piskľavým hlasom.

"Samozrejme, že nie," pokrútil Dumbledor hlavou. "Len vás predvolajú na výsluch, čo sa už aj stalo. Nemusíte sa však obávať," povedal, keď videl ako som zalapala po dychu. "Vaša prítomnosť nie je nutná. Už som vás ospravedlnil. Do kariet nám hrá to, že sme sa dostali do Rokfortu skôr ako sa k vám domov dostali ľudia z ministerstva, takže nevedia, že v akom stave ste bola. Poslal som na ministerstvo sovu, kde som váš zdravotný stav zhodnotil ako neprimeraný k tomu, aby ste absolvovali výsluch," na chvíľu sa odmlčal a pozrel na mňa. "Avšak je tu jedna vec, ktorá by mohla pomôcť,"

"Aká vec?" opýtala som sa nedočkavo a pokúsila sa posadiť viac vzpriamene.

"Pomohlo by, keby som so sebou priviedol nejakého svedka," povedal opatrne a skúmavo sa na mňa zahľadel.

"Svedka?" spýtala som sa nechápavo. "Veď tam nikto nebol. Nikto okrem..." vypleštila som oči a zalapala po dychu, keď mi došlo kam tým Dumbledor smeruje. "Moja matka? Chcete so sebou zobrať moju matku?" zvolala som šokovane.

"Existuje takáto možnosť," prikývol Dumbledor.

"Ale je to nutné?" chcela som vedieť.

"Nie, to nie je. Ale vzhľadom na jej stav a na to, že nie je čarodejníčka by to výrazne mohlo pomôcť,"

"Stav? Čo je s ňou? Je v poriadku? Kde vlastne je?" prečo ma to nenapadlo hneď? Riešila som všetko iné, ale na toto ma nenapadlo sa opýtať. Skutočne som príšerná dcéra.

"Nebojte sa, je v poriadku, len trochu vysilená. Momentálne sa nachádza u Munga, kde sa o ňu ukážkovo starajú. Našťastie nemá nejaké vážnejšie zranenie, skôr utrpela jej psychika, čomu sa netreba diviť. Niektorí ľudia sa pri kliatbe Cruciatus pomiatli,"

"Ona...?" zhíkla som a položila si ruku na hruď, kde mi srdce vystrašene tĺklo, akoby sa snažilo si prebúchať cestu von z mojej hrude.

"Nie, to nie je," ubezpečoval ma Dumbledor. "Jediné, čo potrebuje je pokoj a dlhý spánok. Bude absolútne v poriadku,"

"Nechcem, aby šla s vami," pokrútila som hlavou. "V žiadnom prípade. Už si vytrpela dosť, nechcem, aby to musela prežívať znovu," prekvapilo ma, že sa Dumbledor pri mojich slovách začal usmievať.

"Myslela som si, že sa rozhodnete takto," prikývol spokojne. "A schvaľujem to. Myslím si- pri všetkej skromnosti- že moje slovo bude stačiť. Ak chcete dokázal by som vybaviť, aby jej počas spánku upravili pamäť," navrhol.

"Upravili pamäť? Čo presne to znamená?" zvraštila som zmätene čelo.

"Je to bežný postup pri práci s muklami, ktorí boli svedkami čarovania alebo nejakej nehody, za ktorou stáli čarodejníci. Samozrejme sa to týka tých, ktorí o nás nevedia, ale myslím, že by som mohol vybaviť, aby sa v tomto prípade spravila výnimka. Aj tak sa teraz budete musieť presťahovať preč z Anglicka. Obávam sa, že vzhľadom na to, čo sa stalo by ste sa mohli stať objektom záujmu Smrťožrútov. Či už z osobných, alebo iných dôvod. Bude bezpečnejšie, keď si zmeníte meno a odsťahujete sa, napríklad do Austrálie alebo Ameriky."

"Odsťahovať sa?" zvolala som vystrašene. "To akože....budem...budem musieť odísť z Rokfortu?" doslova som cítila ako ma oblial studený pot. Nedokázala som si predstaviť, že by som mala odtiaľto odísť. Rokfort bol pre mňa niečo ako druhý domov. Milovala som ho, nevedela som si predstaviť, že by som sem už viac nemohla chodiť.

"To samozrejme nie," upokojoval ma Dumbledor. "Nevidím dôvod, prečo by ste sem chodiť nemohla. Musím vás však pripraviť na to, že sa nám možno nepodarí utajiť to, čo sa stalo. Mnoho študentov z Rokfortu má rodičov na ministerstve a....povedzme, že zlé správy sa šíria rýchlo," smutne sa pousmial. Do pekla, to mi vôbec nenapadlo. Čo budem robiť?

"Nebojte sa, nie ste jediný takýto prípad, bohužiaľ. Nebude dlho trvať a zabudne sa na to,"

"Ako sa dá na niečo také zabudnúť? Čo ak sa ma budú báť? Alebo ak si budú myslieť, že aj ja mám možno niečo so Smrťožrútmi?"

"Toho by som sa neobával. Navyše, prečo vám záleží na tom, čo si budú myslieť ľudia, ktorých ani nepoznáte? Nie je dôležitejšie to, že vaši priatelia vás podporujú?" uprel na mňa jeden zo svojich dumbledorovských pohľadov ponad okuliare. Rezignovane som si povzdychla.

"Máte pravdu," prikývla som.

"No tak vidíte," energicky tleskol rukami a postavil sa. "To, čo sme mali vyriešiť sme vyriešili, teraz je na rade odpočinok. Oddýchnite si, slečna Madisonová a nebojte sa. Ja sa o všetko postarám a nezabúdajte na to, že ste neurobili nič zlé,"

"Ďakujem vám pekne," vďačne som na riaditeľa pozrela. "Skutočne si vážim, čo pre mňa robíte,"

"To nestojí za reč. Ako riaditeľ Rokfortu mám povinnosť sa postarať o všetkých svojich študentov," povedal a zamieril ku dverám. Už bol takmer von z miestnosti, keď sa zastavil a pozrel na mňa.

"Som rád, že si slečna Evansová uvedomila to, čo nám všetkým bolo zrejmé už dávno," žmurkol na mňa a s týmito slovami sa so mnou rozlúčil. S otvorenými ústami som hľadela na miesto, kde pred pár sekundami stál a snažila sa vstrebať to, čo som práve počula. Myslím, že Lilline obavy, že Dumbledor mohol niečo z nášho rozhovoru počuť boli oprávnené.

Neutron star collision 2/2

Sat, 01 Jan 2011 04:02:45 +0100

Už sa ani nepamätám kedy som naposledy musela článok rozdeľovať na dve časti. :D Ale aspoň vidíte aká je tá jednorázovka dlhá. :D
P.S. avatar z tohto a predošlého článku je z layfor. :)

"Kde ťa mám vysadiť? Ideš domov?" spýtal sa James Sam, keď vošli späť do mesta.

"Nie, mám sa zastaviť u maminy v práci, máme ísť do kina," odvetila. James prikývol.

"Dobre, tak ťa zaveziem tam,"

"To netreba!" zvolala vystrašene Samantha. Nechcela mu pridávať ďalšie starosti a tiež sa s ním nechcela rozlúčiť tak skoro. "Stačí, že ma vysadíš pred tvojou prácou. Tam, kde si ma ráno vyzdvihol," pokračovala. "Nemusíš si so mnou robiť starosti," dodala potichu.

"Nemusím, ale chcem," odvetil a pokrivene sa na Samanthu usmial.

Samantha sa v posteli strhla a pretočila na ľavý bok. Zvoniaci telefón ignorovala.

Prechádzala hore preplneným námestím a niečo vysvetľovala matke. Rukami podvedome gestikulovala a počas toho sa obzerala okolo seba. Jej oči v dave ľudí zaznamenali povedomú osobu. Sústredila na ňu svoju pozornosť a takmer okamžite v nej spoznala Luciena, bývalého kolegu svojej matky. Sam konala reflexívne. Okamžite sa rozhliadla okolo neho a podvedome hľadala jednu tvár. Zablúdila očami napravo, následne naľavo, ale osobu, ktorú túžila spatriť nenašla. Jej ramená ochabli sklamaním a jej rozum prepol z rozrušeného stavu na stav apatický.

V tom za Lucienom zaznamenala nejaký pohyb a následne sa spoza Luciena vynorila postava, ktorú tak horúčkovito hľadala. Všetky svaly v tele sa jej okamžite napli a Samantha som okamžite odvrátila pohľad späť k jej matke. Za tú sekundu si Jamesa stihla letmo prezrieť. Rukávy bielej košele mal vyhnuté k lakťom a jeho predlaktia tým pádom zostali obnažené. Čierne nohavice (ktoré sa o pár minút ukázali ako modré rifle) obopínali jeho nohy s dokonalou presnosťou. Taška sa mu hojdala na pravom ramene a Sam okamžite zatajila dych. Rozmýšľala ako maminu upozorní na skupinku pred nimi, ale ukázalo sa, že nemusí mať žiadne obavy.

"Pozrime sa, koho to tu máme," ozval sa Lucienov rozosmiaty hlas. Vzápätí sa pri nich zastavila celá skupinka a Sam si ju pozorne prezrela. Oproti nej stál Lucien a vedľa neho, po jeho ľavej strane sa nachádzala, pre Samanthu neznáma žena. Brčkavé vlasy svetlej farby mala stiahnuté do vysokého vrkoča, ktorý pôsobil strapato. Medzi ženou a Saminou pravou stranou stála Elisha a po jej ľavici sa nachádzala jej mamina, ktorá jej zakrývala pohľad na niekoho, na koho sa túžila pozerať už viac než tri týždne od toho dňa. Odo dňa, kedy s ním osamote strávila v aute štyri hodiny. Štyri hodiny plné nervozity, hanblivosti a Samanthinej rozpakov. Nevidela ho od okamžiku, kedy som za sebou zabuchla dvere striebornej Toyoty Corolly a to ju ničilo. Od tej doby každé ráno poslušne stála v strede autobusu a vyčkávala ho. Jej ruka majetnícky zovierala tyč po boku ktorej sa mal objaviť, aby mohol pri nej stáť. Avšak zakaždým to bolo zbytočné, od začiatku septembra sa ani jedno ráno na zástavke nezjavil. Cítila, že všetko, čo si vybudovala počas tej, pre Samanthu priveľmi krátkej cesty, sa rúca. Už ani nevedela po koľký krát som samú seba pripravovala na jeho odchod z jej života a James jej v ten deň už zase skrivil plány tým, že jej znova vtrhol do života, keď to čakala najmenej.

Pár úvodných zdvorilých fráz Sam ani nevnímala. Pohupovala sa na nohách v snahe niečo z neho zachytiť. Avšak čosi jej pozornosť predsa len upútalo.

Neznáma sa naklonila k jej mamine a so smiechom povedala:

"Vieš o tom, že aj ja som mala zlomenú nohu?"

"Hej, už som o tom počula," zasmiala Samina matka. Do toho vstúpil James.

Tiež sa k mamine naklonil a so zdrvujúcim úsmevom, ktorý Sam okamžite vyrazil dych povedal:

"Ja som si už stihol druhýkrát vyvrtnúť členok," povedal so sprisahaneckým úškrnom. To na Sam takmer priveľa. Odvrátila hlavu, aby sa mohla nadýchnuť a v tej chvíli ju zaujala Lucienova otázka.

"Kam máte namierené?" táto otázka v sebe niesla prísľub niečoho, v čo sa bála odvážiť dúfať.

"Hore, na námestie, a vy?" odvetila jej matka.

"Ideme sa niekam najesť, poďte s nami," povedal Lucien a Samanthin žalúdok urobil kotrmelec a dýchanie sa jej pri tom návrhu neporovnateľne zrýchlilo. Netrpezlivo vyčkávala na odpoveď, ktorá mala z ich strany nasledovať.

"Ale nie, musíme ešte niečo vybaviť," odvetila jej mama. Sam sa zhrozila. Dúfala, že to je len snaha o to, aby vyzerali nenápadne.

"No tak, poďte," nedal sa odbiť Lucien.

"Veď tak uvidíme," mamina sa obrátila na Elishu. "Ešte si zavoláme, kde sme. Dobre?"

"Samozrejme," odvetila Elishaa. Sam netušila, čo nasledovalo potom, pretože sa trochu vyklonila, aby som sa mohla pozrieť na Jamesa. Mala vedieť, že na Elishu sa dá spoľahnúť. Bola to jediná osoba, ktorá okrem Samanthinej matky vedela, že Sam tajne Jamesa miluje. Hneď ako sa to dozvedela, nadšene plánovala ako dať tých dvoch dokopy.

Sam sa ani nenazdala a zrazu zachytila ako Elisha rozpráva:

"...a teraz učí španielčinu jedného známeho. Toto je oveľa lepšie ako nejaká jazyková škola, pretože sa môžu dohodnúť kedy sa im to hodí a navzájom sa prispôsobiť," začiatok vety Sam prepočula, pretože som jej nevenovala žiadnu pozornosť. Jej záujem narástol až vtedy, keď
padla zmienka o španielčine. Nestíhala na všetko reagovať. Ako náhle počula, čo Elisha vyslovila, so zhrozením sa k nej otočila a v duchu kričala: Tu a teraz nie! Avšak skôr, než sa stihla spamätať zo šoku jedného, prišiel šok druhý. James sa na ňu s úsmevom a rozžiareným výrazom tváre pozrel a povedal:

"Vážne? To je skutočne dobré. Keby..." ibaže vďaka mamine sa Sam nedozvedela, čo by z jeho úst po Keby splynulo, pretože jej matka do toho zasiahla.

"My by sme zase potrebovali matematiku," zvolala natešene a Sam skutočne len sťažka ovládala svoj hnev. Ako to preboha mohla povedať?! Vôbec nesledovala, čo sa práve išlo stať?! James sa už zase stiahol, i keď Samantha v duchu zo všetkých síl kričala:

"No, tak! Dopovedz to! Prosím, dopovedz to! Ja ťa počúvam!"

Samantha sa s trhnutím zobudila a cítila ako jej po chrbte steká kvapka potu. Celé pyžamo mala vlhké, lepilo sa jej na telo a hlava ju nepríjemne svrbela. Prevrátila sa na pravý bok a načiahla sa po budíku, ktorý stál na nočnom stolíku vedľa jej postele. Sedem hodín večer. Povzdychla si, odhrnula perinu a zamierila do kúpeľne, aby sa osprchovala.

Ako tak stála pod sprchou a telo jej bičovala horúca voda, znova si prehrávala útržky zo sna, ktoré si ešte pamätala. Všetko to zažila avšak mala pocit, akoby to bolo v minulom živote. Už si na veľa vecí nevedela spomenúť a to ju trápilo najviac, pretože spomienky boli to jediné, čo jej ešte po ňom zostalo a teraz prichádzala aj o ne.

Zastavila vodu a vystúpila z vane. Z uteráka si na hlave spravila turban a oblieka si čisté pyžamo a to spotené vložila do koša na špinavú bielizeň, ktorý stál v kúpeľni.

Premýšľala ako sa do polnoci zabaviť a rozhodla sa, že zabije čas televíziou. Vošla do obývačky a zapla televíziu. Pohodlne sa usadila na gauči a prepínala programi, až napokon našla niečo, čo ju zaujalo.

Neuvedomila si koľko času už uplynulo, až kým moderátorka neoznámila, že do polnoci zostáva len desať minút.

Tak poďme na to. Povzdychla si, vstala a vybrala sa do kuchyne, aby si naliala čokoládovo- orieškový likér, ktorý milovala.

Cestou späť do obývačky sa zahliadla v zrkadle v kúpeľni a musela sa uškrnúť. Vlasy jej trčali do všetkých strán, boli strapaté a vyzerali ako rovné drôty.

No a čo, kto ma takto uvidí? Mykla plecami a usadila sa na gauči. Opäť skontrolovala hodinky. Minúta do polnoci. Zrejme sa v tej kuchyni zdržala dlhšie než si myslela. Zdvihla pohár, že si trochu odpije, ale zrazu sa ozvalo rázne zabúchanie na dvere.

Vystrašene so sebou trhla a takmer sa poliala. Zabehlo jej a prudko sa rozkašľala. Klopanie sa ozvalo opäť, tentoraz hlasnejšie a naliehavejšie.

Preboha, kto to môže byť? Zamračila sa a postavila pohár s likérom na stôl pred sebou. Vybrala sa ku dverám a potichu našľapovala. Mala v pláne, že neotvorí, ak by to bol niekto nežiaduci. Mohla to však byť Lucy, ktorá si predsa len nedala povedať a prišla, aby spolu oslavovali.

Zastavila sa pred dverami a zadržala dych. Opatrne odtiahla ponožku so snehuliakom, ktorá zakrývala kukátko a priložila k nemu oko.

Muž stojaci na chodbe mal na sebe oblek a pod ním pastelovo zelenú košeľu. Košeľu, ktorá jej bola dôverne známa, a ktorú milovala takmer tak veľmi ako milovala jej majiteľa.

Zalapala po dychu a pustila ponožku, ktorá sa zošuchla na svoje miesto. Klopanie sa ozvalo znova.

Dalo by sa povedať, že sa po kľučke takmer vrhla. A urobila to s takou dychtivosťou, až sa za ňu musela hanbiť. Ale nemohla inak. Síce nevedela prečo bol tu, ale to nebolo pre ňu dôležité. Mala možnosť vidieť ho po dlhých mesiacoch znovu, stál na chodbe a oddeľovali ich iba dvere.

Rýchlo odomykala, bála sa, aby neodišiel. Len matne započula ako sa v programe, ktorý mala pustený odpočítava posledných pätnásť sekúnd.

Bolo jej jedno, že má na sebe staré vyťahané pyžamo dvakrát väčšej veľkosti než ona a že jej vlasy vyzerajú akoby sa cez ne prehnalo tornádo. Bol tu James! Ruky sa jej príšerne triasli a preto jej odomknutie trvalo dvakrát tak dlhšie ako zvyčajne. Mala chuť rozraziť dvere a vrhnúť sa mu do náručia, ale vedela, že to si dovoliť nemôže. Preto postupovala opatrne. Zhlboka sa nadýchla a opatrne otvorila dvere. Ústa však nemohla ovládať a tie sa jej ihneď roztiahli do širokého úsmevu, keď sa na neho pozrela.

"Ahoj, čo tu ro..." James jej nedal priestor na to, aby dokončila otázku. Načiahol sa po nej a takmer agresívne si Sam k sebe pritiahol. Ani len nestihla zaprotestovať, niežeby to mala v úmysle. Sklonil k nej hlavu a pobozkal ju.

Sam počula ako vonku začal ohňostroj, ale nevenovala tomu pozornosť. Jediné, na čo sa dokázala sústrediť boli Jamesove pery, ktoré tak naliehavo tlačil na tie jej. Bozkával ju ako šialený, ako keby to bola tá posledná vec v jeho živote, ktorú spraví, zatiaľ čo jeho ľavá ruka blúdila po Saminom chrbte, až skončila zamotaná do jej vlasov. Pravú pevne obmotal okolo Saminho pása a tlačil ju na svoju hruď.

Vždy mala slabosť pre jeho pery, najmä pre tú hornú, ktorá bola zvláštne vykrojená. A teraz po tej pere prechádzala jazykom.

Vzdychla do jeho úst. Odpovedal jej tým, že pevne zovrel jej husté vlasy vo svojej dlani. Takto nejak musí vyzerať extáza. Prebleslo jej mysľou. Zdvihla sa na špičky, aby k Jamesovi mala lepší prístup a obmotala mu ruky okolo krku.

Cítila ako jej jemne zahryzol do dolnej pery a Sam sa celá zachvela. Tentoraz bola rada na ňom, aby vzdychol, keď cítil ako sa v jeho náručí chveje. Zovrel ju silnejšie a jeho pery boli čoraz naliehavejšie a naliehavejšie.

Jeho vôňa udrela Sam do nosa. Bola taká jedinečná, nič na svete sa jej nemohlo vyrovnať a Sam po nej celé mesiace pátrala v obchodoch, ale neúspešne. Mala pocit akoby sa stala jej súčasťou.

James ju jemne zatlačil do bytu a zabuchol za sebou dvere. Zdvihol hlavu a tým prerušil ich prvý bozk. Trhane sa nadýchol a pozrel Sam do očí.

"To bolo čo?" spýtala sa zadýchane a ruka jej automaticky vystrelila k vlhkým perám.

"Milujem ťa," povedal James namiesto odpovede.

"Ako prosím?" zvolala a jej hlas nemal ďaleko k hystérii. Potichu sa zasmial a nežne jej prehrabol strapaté vlasy.

"Hovorím, že ťa milujem," Sam mu ohromene pozerala do očí a znova si v hlave prehrávala to, čo jej práve povedal. Môže mu veriť? Lepšie povedané- môže veriť sebe samej? Čo ak je to len ďalší výplod jej fantázie.

"Nechápem," povedala otupene a potriasla hlavou. "Stavil si sa s niekým?"

"Čože?" spýtal sa James ohromene. "O čom to hovoríš?"

"Tak si potom robíš srandu?" pokračovala ďalej. "Pretože ak áno, tak je to pekne úbohý vtip." Zamračila sa na neho.

"Nie je to žiaden vtip. To by som v živote neurobil," povedal a tiež sa zamračil. "Pozri, ja viem, že som to celé pokazil. Veľmi dobre som vedel, čo ku mne cítiš, ale tváril som sa, že som si ničoho nevšimol, pretože som si myslel, že si pre mňa príliš mladá, a že vzťah na diaľku sa nedá zvládnuť."

"Osem rokov nie je až tak veľa," zamrmlala podráždene. Už ju unavovala stále tá istá penička. Prikývol.

"Ja viem, ale aj tak som sa toho obával. Možno, že vieš, že predtým som mal vážny vzťah a ona....ona mi veľmi ublížila. Tiež to bol vzťah na diaľku a nevydržal, pretože ma podviedla. Veľmi ťažko som sa z toho dostával a už nikdy som tým nechcel znovu prejsť. Bál som sa, že by to s tebou dopadlo rovnako. Počas týchto posledných mesiacov som to však niekoľkokrát oľutoval. Nadával som si, že som bol taký zbabelý a mal som predsudky. Znova som si v mysli prehrával naše spoločné rozhovory, to aká si bola pri mne plachá a nervózna a to ako povýšenecky som sa k tebe správal ja. Vtedy som si myslel, že je to jediné riešenie, pretože som ti nechcel ublížiť, ale tiež som si myslel, že spolu byť nemôžeme. Strašne si mi však chýbala, išiel som sa z toho zblázniť. Čo však bolo horšie je to, že som nevedel, či sa cítiš rovnako a či aj ja tebe chýbam, či na mňa myslíš alebo si potom ako som bez rozlúčky odišiel na mňa zabudla. Ale Elisha mi dodala nádej,"

"Elisha?" prerušila ho Sam zmätene. "Čo s tým má Elisha?" spýtala sa a snažila sa ignorovať Jamesove prsty, ktoré sa pohrávali s jej vlasmi.

"Povedala mi ako zničene si vyzerala, keď ťa naposledy stretla. Taktiež volala s tvojou matkou, ktorá jej povedala, že si sa z toho ešte nedostala. Že síce funguješ tak ako predtým, ale ona na tebe vidí, že na mňa stále myslíš a ako citlivo reaguješ, keď ma niekto spomenie,"

Sam sklonila oči a cítila ako jej horia líca. To všetko bola pravda, ale nechcela, aby to James vedel. Nie potom, čo urobil.

"Samie," povedal a pristúpil k nej bližšie. Zobral jej ruky do dlaní a pomaly ich hladil. "Viem, že som ti ublížil, ale skutočne ťa milujem. Tie posledné mesiace boli príšerné. Cítil som sa tak prázdne, keď som si myslel, že ťa už nikdy v živote nestretnem. Tak som sa bál, že z tvojej strany to bolo len pobláznenie, a že len čo sa ti stratím z očí na mňa zabudneš,"

"To sa nedalo," pokrútila Sam hlavou. "Ja....." zhlboka sa nadýchla a ešte viac očervenela. "Príliš som ťa....milovala?" povedala potichu trasúcim sa hlasom a opatrne na Jamesa pozrela. Očakávala, že sa jej vysmeje, ale on ju len potichu pozoroval.

"A ešte stále ma miluješ?" opýtal sa a Sam prekvapilo akú neistotu na jeho tvári videla. Nikdy predtým ho nevidela takto sa tváriť. Vždy bol arogantne sebavedomý.

Bez slova prikývla, pretože nebola zvyknutá ľuďom otvorene prejavovať city. Už to, čo vyslovila pred tým jej dalo zabrať, aby to zo seba dostala.

Cítila ako jej začali slzy stekať po líci a James ich okamžite zotrel svojimi palcami.

"Aj ja ťa milujem, Samie. Viac ako si dokážeš predstaviť," znova ju pobozkal a bolo to ešte krajšie ako po prvýkrát. Samanthe i naďalej stekali slzy po tvári, ale šťastne sa rozosmiala.

"Aj tebe šťastný nový rok, Jimmy,"

Neutron star collision 1/2

Sat, 01 Jan 2011 03:56:43 +0100

Šťastný nový rok, lásky moje! :) Ako ste oslavovali? Asi Vám je divné, čo má toto znamenať a prečo to nie je nová kapitola, ale snáď si prečítate túto jednorázovku.

Warning! Ten koniec je strašne, ale strašne odfláknutý a písaný na rýchlo, lebo si chcem už ísť ľahnúť. Nechcela som to však urobiť predtým ako Vám sem hodím toto. Nejak zvlášť sa mi to nepáči, dej tam v podstate nie je, ale vy mi odpustíte, však? :) Dajte potom vedieť, že čo si o tom myslíte, lebo som zvedavá ako na to zareagujete. ;)

That's all for now, just enjoy it. :-*

Baby, It's been a long time waiting...

Samantha vedela, že je koniec. To si veľmi dobre uvedomovala už niekoľko mesiacov, ale to jej nebránilo v tom, aby stále dúfala. Veď čo ak by sa náhodou raz objavil vo dverách s kyticou ruží?

Ironicky sa zasmiala. No jasné a jedného dňa sa prebudí na to ako sa po ulici prechádza dinosaurus. Čím si však bola absolútne istá bolo to, že ak by sa tak raz stalo a on by sa pred ňou z ničoho nič zjavil, tak by sa mu bez otázok vrhla okolo krku a spolu s týmto gestom by odhodila zvyšok svojej dôstojnosti.

Pretrela si oči a z boku sa prevrátila na chrbát. Hľadela na strop a bojovala so slzami, ktoré sa jej drali do očí. Ako dlho to už vlastne bolo? Naposledy ho videla na konci mája kedy pozorovala ako so zďaľujúcim chrbtom odchádza z jej života. Avšak čo mohla robiť? Mala sa za ním vrhnúť a prosiť ho, aby to nerobil? Niežeby to nezvažovala... Ale nemohla to spraviť. Dal jasne najavo, že k nej prechovával čisto platonický vzťah. Z ich dvoch bola ona ten blázon, ktorý dúfal v niečo viac. On rozhodne žiadnymi romantickými predstavami netrpel. Ak aj áno, tak Samantha v nich určite nehrala hlavnú úlohu.

Stisla pery a zotrela si slzy, ktoré jej začali stekať po lícach. Koľkokrát už pre neho plakala? Nedokázala to ani spočítať. Od ich posledného stretnutia ubehlo už sedem mesiacov, ale ona nezabudla. Myslela na neho každý deň, každú minútu. Vždy vedela, že ho milovala, ale až jeho odchod odhalil ako veľmi. Išla sa zblázniť z pocitu bezmocnosti. Mala chuť kričať, rozbíjať veci a dostať zo seba všetko to zúfalstvo.

Už chápala prečo ľudia hovorili, že medzi láskou a nenávisťou je len tenká čiara. Samantha ju pravidelne prekračovala. V jednej chvíli Jamesa milovala a v ďalšej ho nenávidela zato, že sa kvôli nemu takto cíti, zatiaľ čo on už na ňu zabudol. Ona to nedokázala.

Poznala aj ďalšie príslovie. Klin sa klinom vybíja. Niežeby sa už nepokúšala nájsť ten svoj klin, ale zakaždým mala pocit akoby tým Jamesa podvádzala. A tiež bolo ťažké nájsť náhradu za muža akým bol James, pretože za takých sa proste nehľadajú náhradníci. Jamesovia boli ohrozený druh na pokraji vyhynutia. Ako náhle ste na nejakého natrafili bolo vašou úlohou postarať sa o to, aby ste zvyšok svojho života strávili s ním.

Samantha si pretiahla cez hlavu vankúš a zúfalo zaúpela. Dokedy sa ešte bude musieť takto cítiť? Čo ju však trápilo viac bolo- čo bude robiť, keď sa jej na Jamesa nepodarí zabudnúť? A to sa stane, tým si bola istá. James nielenže bol ohrozený druh, k tomu všetkému bol ešte aj stelesnením všetkých jej snov o opačnom pohlaví.

Pamätala si, že ako trinásťročná bola zamilovaná do jednej postavy a taktiež aj do herca, ktorý ju stvárňoval. V jeden večer počas dlhého telefonátu s priateľkou vyhlásila, že bude chodiť iba s mužom, ktorý bude vyzerať ako dotyčný herec a tiež bude mať povahu ako jej obľúbená literárna postava. Vyslovila to viac-menej zo žartu, pretože si veľmi dobre uvedomovala, že niekto taký nemôže existovať. Avšak James ju vyviedol z omylu. Nielenže niekto taký existoval, ona sa s ním stretla a zamilovala sa do neho.

Nie, takto nemôže myslieť, lebo sa zdeptá. Energicky odhodila perinu a vyliezla z postele. Čo však máte robiť, keď vás váš zmysel života opustí? Kvôli čomu každý deň ráno vstanete? Pretože presne takto sa Samantha cítila. Netušila, čo má robiť, načo sa tešiť, pretože všetko bolo v porovnaní s Jamesom bezvýznamné. Možno by jej pomohlo, keby sa mala komu vyplakať na pleci. Ale komu? Svojej matke, ktorá sa pri každej zmienke o Jamesovi tvárila akoby ju tým Samantha nesmierne obťažovala? Prekážal jej akýkoľvek citový výlev. Samantha sa už presvedčila, že i keď jej matka je v mnohých smeroch aj jej najlepšou priateľkou, tak čo sa týka citových záležitostí je nato Samantha
sama.

"Nerev, musíš sa cez to preniesť. Už je to dávno." Vždy sa jej ozvalo v hlave, keď ju v najhorších chvíľach napadlo zájsť za matkou.

Samantha potriasla hlavou. Nie, za matkou rozhodne nemohla ísť. S priateľkami na tom bola podobne. Ani jedna z nich nechápala prečo sa cez to už neprenesie, a keď už o tom hovoríme, tak ani Sam.

Napoly spiac zamierila do kúpeľne, kde s privretými očami siahla po zubnej kefke. Po dvoch neúspešných pokusoch sa jej podarilo vytlačil zubnú pastu na plochu štetiniek a s unaveným povzdychom si oprela hlavu o zrkadlo pred sebou.

V podstate mi nechýba. Čo ma je vlastne po ňom? Stavím sa, že od svojho odchodu si na mňa nespomenul, tak prečo by som sa kvôli nemu mala trápiť ja?

S vervou si drhla zuby a takmer prepočula zvonenie telefónu v kuchyni. Pokračovala v čistení a vybrala sa za zvukom, ktorý by mal byť o šiestej ráno ilegálny.

"Áno?" zamrmlala ešte stále ospalým hlasom.

"Sam?" ozvala sa do telefónu jej najlepšia priateľka Lucy. Ako môže znieť tak nechutne čulo takto skoro ráno? Pomyslela si Samantha zhrozene.

"Máš bod za správny postreh. Čo sa deje? Prečo mi voláš práve na Silvestra?" Vďakabohu ten otrasný rok končí. Dnes za ním spravím hrubú čiaru a pôjdem ďalej. Teda viac-menej.

"Páni, tiež nemusíš byť taká nadšená z toho, že ma počuješ," Lucy sa zasmiala. "Len som ti chcela brnknúť a zistiť, či si nezmenila názor na večer. Určite nechceš prísť? Viem, že moji rodičia a sarkastický brat nie sú žiadne terno, ale aspoň by si nemusela byť sama." Ježíši, to vyzerám až tak zúfalo?

"Ježíši, si zlatá," povedala Sam namiesto toho s predstieranou bezstarostnosťou. "Ale to je v pohode. Nechcem vás rušiť a navyše ja chcem byť dnes večer sama," dodala. Vlastne jej vyhovovalo, že ten večer bude mať sama pre seba. Bolo jej jasné, že myšlienky na Jamesa budú intenzívnejšie, pretože bude premýšľať kde je a čo robí. Hlavne s kým to robí. Tiež sa chcela vyhnúť fiasku z minulého roka. Bola na párty v jednom podniku a celé hodiny len presedela pri stole s opilcom po boku, ktorý ju obťažoval.

"Si si istá? Vieš, možno by som ja mohla zaskočiť za tebou a..." Preboha, len to nie.

"Si zlatá, ale nemusíš. Vážne, mám na večer veľké plány," dúfala, že jej hlas znie aspoň trochu vzrušene.

"Skutočne?" zatiahla pochybovačne Lucy. "Tak v tom prípade ťa už nebudem rušiť." Vďakabohu. V tom však Samanthu niečo napadlo.

"Ty Lucy," zvolala. "Prečo si už hore?" bezprostrednou reakciou jej bol unavený povzdych.

"Ja som ešte hore," zívla. "Šprtala som do školy. Skúškové sa mi blíži," v tej chvíli Sam Lucy neznášala a tiež sa v nej ozvali výčitky. Lucy bol prváčka na medine a až nechutne zodpovedná. Zato Samantha bola jej pravý opak. Všetko robila na poslednú chvíľu, bola lenivá a všetko zvykla odkladať. A vďaka Lucinej poznámke si spomenula na hromadu kníh, do ktorých sa ešte nepozrela.

"Mmm, chúďa," zamrmlala. "Tak si choď na pár hodín ľahnúť," povedala a dúfala, že sa jej týmto spôsobom rýchlo zbaví. V ten deň skutočne nemala náladu na za každých okolností dokonalú a zodpovednú Lucy.

"Asi pôjdem," Lucy opäť zívla. "Tak teda šťastný nový rok, Sam! Musíme sa potom stretnúť a zájsť spolu niekam,"

"Určite," prikývla Sam a potom si uvedomila, že to Lucy nemohla vidieť. "Šťastný nový rok, Lucy. A tiež aj dobrú noc," zasmiala sa a Lucy sa k nej pridala.

"Díky, tak sa maj, papa," keď jej Lucy po prvýkrát do telefónu povedala papa, Samantha sa, mierne povedané, zhrozila. Ale postupne si na to začala zvykať a raz za čas sa to prinútila povedať tiež. A dnes, usúdila, bol deň, kedy by to asi mala povedať opäť.

Zhlboka sa nadýchla a potlačila všetky prirodzené reflexy, ktoré jej chceli zabrániť v tom, aby to vyslovila.

"Papa," odvetila so stuhnutou sánkou a zložila. Napadlo ju, že by nebol zlý nápad, keby si aj ona šla na chvíľu ľahnúť.

Netušila koľko je hodín, ale uvedomovala si, že keby mala otvoriť oči, tak by jej to spôsobilo fyzickú bolesť. So zamručaním sa prevrátila a ľahla si na brucho. Zaborila hlavu do vankúša a snažila sa nevnímať výčitky, ktoré jej hovorili, že by už mala vstať.

Strieborné auto zahlo na cestu, kde stála a Samantha v duchu zanadávala. Je to tu. Podišla bližšie k okraju chodníka, ale auto prekvapilo zašlo na parkovisko. Zazmätkovala a vybrala sa k nemu.

Prečo tu zaparkoval? Veď mohla ihneď naskočiť do auta a on by sa nemusel zdržovať.

Myšlienky sa jej preháňali hlavou a Sam bola zmätená. Práve sa dostávala k autu, keď vystúpil. Samantha sa sprudka nadýchla a srdce jej bilo ešte rýchlejšie, ak to vôbec bolo možné. Vyzeral úžasne. Mal na sebe bledoružovú košeľu, ktorú mal zastrčenú do čiernych nohavíc. Vlasy mal trochu pristrihnuté, ale stále mu trochu zakrývali uši a spadali do čela.

"Idem si len kúpiť minerálku, hneď som späť," povedal.

"Jasné," prikývla nervózne a začala panikáriť. Očakával, že pôjde s ním alebo mala zostať stáť pri aute? Či mala nasadnúť? Nebolo by to drzé? Mlčky zvažovala všetky možnosti, zatiaľ čo prsty obtočila okolo kľučky na dverách a s trhnutím ich otvorila.

Už je aj tak neskoro. Pomyslela si. Nasadla si do auta, takže veľa možností už nemáš.

Jedinou útechou pre ňu bolo, že kľúče ostali v zapaľovaní, z čoho usúdila, že auto nechcel zamknúť, takže predpokladal, že ho v ňom počká.

Sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát a cítila ako sa jej vnútrajšok zovrel.

Čo tu preboha robím? Toto nemôže dopadnúť dobre.

Náhle ju pochytila panika. Cítila, že niečo nie je v poriadku, ale nedokázala určiť čo to je. Pohľadom ho doprevádzala, až dokým nevstúpil do budovy a následne sa rozhliadla po interiéri auta. Na sedadle vodiča ležala jeho hnedozelená taška v tvare väčšej kocky, ktorá jej bola dôverne známa z rán, kedy ho v autobuse pozorovala. Pohľadom prešla na jeho služobný mobil, ktorý ležal v priehradke medzi sedadlami. Napadla jej myšlienka, ktorú ihneď vytlačila z mysle von. K čomu by jej bolo, keby mu prelustrovala mobil?

Pohľad o sekundu nato skĺzol na kovový strieborný obal, v ktorom mal uložené vizitky.

Zaváhala.

Nezoberiem si jednu na pamiatku? Aby som mala niečo, keď toto celé skončí zle?

Okamžite to zamietla. Mohol sa každú chvíľu vrátiť a ona nestála o to, aby ju prichytil. To by ani náhodou nebol dobrý začiatok. Nervózne sa rozhliadala cez okná auta a nevedela čo so sebou. O chvíľu v periférnom videní zahliadla jeho postavu. Automaticky k nemu stočila pohľad a ihneď ho odvrátila. Vracal sa k autu s fľašou minerálky v ruke. Jej nervozita narástla. Má sa na neho pozrieť alebo sa tváriť, že ho nevidí?

Zbabelo sa rozhodla pre druhú možnosť, pretože pre ňu bola jednoduchšia. Počula zvuk otvárajúcich sa dverí auta na vodičovej strane. Chytil svoju tašku a následne si sadol.

"Prepáčte, máte so mnou starosti," vyhŕkla okamžite a pozrela na neho.

"To je v poriadku," pokrútil hlavou, stočil svoje telo jej smerom a krížom sa nahol, aby na zadné sedadlo za ňou odložil svoju tašku. Zatajila dych prekvapením ako blízko sa ku nej dostal. Jej mozog usilovne analyzoval, čo vhodné by mohla povedať, aby začala konverzáciu, ale momentálne pracoval v pohotovostnom režime. Bola priveľmi nervózna nato, aby na niečo prišla. Rozhodla sa teda pre taktné mlčanie a o sekundu nato ju zase niečo vyviedlo z miery. Nahol sa cez ňu ku palubnej priehradke. Srdce sa jej rozbúchalo šialenou rýchlosťou a jej telo strnulo na sedadle.

Na neho však jej prítomnosť očividne nepôsobila rovnakým účinkom. Vytiahol niečo z priehradky a následne ju zase zavrel. Jej oči zaznamenali nejaký pohyb a na chvíľu sa jej zazdalo, že mu niečo padlo na zem. Predklonila sa, aby som mu to podala, ale nič tam nebolo.

"Aha, zdalo sa mi, že vám niečo vypadlo," zamumlala nezrozumiteľne a okamžite sa narovnala. Nijak to nekomentoval.

"Vieš adresu tej budovy?" spýtal sa jej a vytiahol z obalu GPS.

"Áno," prikývla a v duchu ďakovala mame, že ju to napadlo pozrieť na internete. "Nemocničná, ale číslo neviem," odvetila. Pozrel po nej a hneď sa sklonil k GPS-ku.

"Mhm," zamrmlal a nasadil prístroj na držiak na palubnej doske. Následne naštartoval auto a chystal sa vycúvať z parkoviska.

Jej mozog znova pracoval na úlohe "Čo povedať", ale evidentne sa stále nedokázal dostať do formy. Znova mlčala a pozerala nervózne pred seba.

"Nemusíš mi vykať," prehovoril zrazu do ticha a pozrel na ňu. "Ja som James," ležérne jej ponúkol svoju ruku. To gesto ju prekvapilo tak isto ako ju prekvapil výraz jeho tváre. Zdal sa taký arogantný, taký chladný.

Prijala jeho ruku a prekvapilo ju aká je horúca. "Samantha," odvetila a tichším hlasom dodala: "teší ma."

Otočil strieborné auto a blížil sa k východu z parkoviska. V mysli si ako pokazené rádio opakovala tri slová: Edward a Bella. Edward a Bella.

Pripojil sa do pruhu a auto bolo stále zahalené do ticha. Mala pre neho pripravenú otázku o jeho práci, ktorú odovzdával, ale zdalo sa hlúpe ju na neho zrazu len tak vybafnúť. Chcelo to nejaký úvod, na ktorý nevedela prísť.

Mysli, Samantha. Sakra, mysli! Toto je tvoja jediná príležitosť! Opakovala si stále v hlave. Avšak pod vlastnoručným nátlakom znervóznela ešte viac.

"Už sa to blíži, za chvíľu sa ti začne škola, však?" prehovoril na ňu. Vydýchla si a bola vďačná, že prelomil ticho a začal s konverzáciou.

"Áno," prikývla. "Bohužiaľ," náhle ju napadlo, že to nevyznelo príliš vyspelo, tak neurčito zamrmlala: "Ale tak celkom sa aj teším," znova sa medzi nimi rozhostilo ticho a tentoraz to bola Sam, kto ho prerušil.

"Keď sme vás...ťa minule s maminou stretli, spomínal si...no, vravel si niečo o práci, ktorú ste...si odovzdával. Ako ti to vlastne dopadlo?" zamrmlala. Odvetil, že čaká nato, kedy sa mu ozvú, ale vraj im to nejak dlho trvá. Pustila to jedným uchom dnu a druhým von. Za prvé o tom už vedela a za druhé sa jej nervy nevedeli sústrediť na také maličkosti. Jediné na čo dokázala bolo myslieť, že si už jedného tromfa vystrelila. Pozerala pred seba a premýšľala, či môže položiť ďalšiu otázku. V ten deň však jej sebaovládanie malo vážne trhliny, takže z nej vyletelo: "A keď je teraz tá kríza, tak vám aspoň znížili počet služobiek, ktoré musíte absolvovať za týždeň? Veď tak automobilový priemysel a strojárstvo to, pokiaľ dobre viem postihlo najviac, takže to teraz musí byť ťažšie," James však očividne nikdy nemohol zareagovať tak, ako Samantha očakávala alebo tak, aby jej
to pomohlo. Zaregistrovala, že sa na ňu periférnym pohľadom so zvláštnym úsmevom pozrel. Až potom odpovedal.

"Nie, neznížili nám to," prečo mala taký zvláštny pocit? Prikývla a znova sa odmlčala. Dlho jej to však nevydržalo. Po ďalšom rozmýšľaní z nej
opäť niečo vyhŕklo.

"A čo si vlastne študoval?"

"Environmentalistiku," odvetil pokojne. Vôbec nerozmýšľala, čo pláca.

"Tak aspoň máš prácu spojenú s tým, čo si študoval,"

"Tak okrajovo," opravil ju pokojne. Sakra, prešľap. Rozmýšľaš vôbec, čo hovoríš? Nadávala si v duchu. "Ale väčšina ľudí aj tak nerobí to, čo vyštuduje," dodal.

Prikývla. Možno až prirýchlo. "To hej," znela jej inteligentná odpoveď.

"Ale tak, baví ťa to, čo robíš, nie?" spýtala sa ho.

Pousmial sa krivým úsmevom, ktorý hovoril všetko a zároveň nič.

"Aj áno," znela jeho odpoveď. Nezašla príliš ďaleko? Nie je dotieravá? Cítila sa ako pod vplyvom niekoľkonásobného kofeínu. Milión vecí sa jej prehrávalo hlavou neuveriteľnou rýchlosťou. "Ale podmienky nie sú bohužiaľ práve najlepšie," dodal. Vari sa jej vnútorná panika odzrkadlila aj na tvári a on sa nad ňou zľutoval? Mala čo robiť, aby upokojila svoje divoko bijúce srdce a rozhodla sa, že nezaškodí, keď si dajú v konverzácii menšiu pauzu. Doterajší výkon bol aj tak ich rekordom.

V tej chvíli Sam prišlo až nevhodne komické, koľko nesmierne vtipných poznámok človeka napadne, keď je pod tlakom.

Hrýzla si dolnú peru a v pravidelných intervaloch si menila postavenie rúk. Vôbec si nedokázala spomenúť ako mávala položené ruky zložené počas normálnej jazdy.

"Ktoré jazyky sa to vlastne učíš?" položil po chvíli otázku. V duchu sa pousmiala. Takže predsa len nebola jedinou nervóznou osobou v aute. Bola si na sto percent istá, že toto musel vedieť. Elisa mu to niekoľkokrát spomínala a tiež sa jej to pred ním raz spýtala, rozhodne si to musel pamätať.

"No, angličtinu a španielčinu mám normálne v škole, francúzštinu som sa učila štyri roky a nemčinu som mala súkromne s mojim španielčinárom," odvetila.

"A ako španielčina?" spýtal sa dychtivo. Vedela, že miloval španielčinu a tým, že sa ju učila u neho získala bonusové body.

Jazda plynula a niesla sa v znamení ticha a nervóznych otázok. Samantha sa išla zblázniť. James nevyzeral, že by mal záujem o nejakú konverzáciu, takže zostalo na Sam, aby nejakú zaobstarala. Pýtala sa na jeho sestru- dvojča, hovorila mu o sebe bez toho, že by sa pýtal a on len sem-tam prispel do rozhovoru nejakou otázkou.

Zrazu sa k nej naklonil so spikleneckým úsmevom a Samanthe sa zatajil dych.

"Tam napravo tečie rieka Nidd," povedal a jeho úsmev sa rozšíril. Samantha sa zmohla len na uchechtnutie. "Nezapíšeš si to?" vtipkoval ďalej. "Nie, že zabudneš!" vyhrážal sa naoko.

Samantha síce bola známa svojím zmyslom pre humor a trefnými poznámkami, ale v tej chvíli ju vlastný rozum zradil. Spôsobila to Jamesova blízkosť, jeho vôňa, ktorá k nej niekedy zaviala a jeho očarujúci zmysel pre humor.

"Po prázdninách," pokračoval, na tvári stále ten šarmantný úsmev so zdvihnutým kútikom úst. "budeš môcť rozprávať, že si mala exkurziu po Anglicku," venoval jej posledný zničujúci pohľad a následne stočil svoje oči späť na cestu.

"Tak to hej," znova sa len zasmiala a v duchu si nadávala do prihlúplych hlupaní.

No tak už povedz niečo vtipné! Nadávala si v duchu.

Scéna sa náhle zmenila. Stále spolu sedeli v aute, ale tentoraz však na spiatočnej ceste. Mali zapnuté rádio, zatiaľ čo James viedol auto po strmých serpentínach. Vysiela sa show, v ktorej mali moderátori pozvaného nejakého slávneho herca.

"Ale to nie je teraz dôležité," povedala moderátorka svojím melodickým hlasom. "Ja som rozprávala o tom ako ty hráš na rôzne hudobné nástroje,"

"Neviem," odvetil herec. "Máme tam takú pasáž, že vlastne hráme," odkašľal si. "takže máme tam gitaru, klavír, bicie a si tak rotujeme medzi sebou,"

"Mhm," prisvedčil nezaujato druhý moderátor.

"Ale to je, to je strašný cirkus, čo tam ako hráme,"

"Mhm," ozval sa opäť ten istý hlas.

"To nemá s ozajstnou hudbou nič spoločné," pokračoval ďalej herec nonšalantným hlasom.

"Ale vedel by si hrať v kapele," skočila mu do toho moderátorka.

"Pôsobíme ako garážová kapela," pokračoval herec.

"No veď dobre," moderátorka podotkla a stále sa nevzdávala. "Ako pre...pre mňa je veľmi atraktívne, keď muž vie zobrať hudobný nástroj a ty vieš zobrať niekoľko hudobných nástrojov," Sam prekvapilo, keď sa k nej James znova naklonil, na ústach zase ten chlapčenský úsmev.

"Ja by som aj vedel uchopiť hudobný nástroj, ale čo sa týka hrania, tak v tom by som videl istý problém," zdvihol pravý kútik do odzbrojujúceho úsmevu. Samantha sa schuti rozosmiala.

"Nevieš hrať na žiadny nástroj?" spýtala sa s úprimnou zvedavosťou. Pokrútil hlavou.

"Nie," na chvíľu sa odmlčal a potom sa spýtal. "Ty vieš?" Prikývla.

"Mhm, na klavír a flautu,"

60. Take me away from time and season

Thu, 30 Dec 2010 05:02:21 +0100

Nikdy mi nie je presne jasné, čo mám písať do týchto úvodov. Koľkokrát by som aj rada bola vtipná, ale výsledkom je, že sa iba cítim trápne, takže radšej nenapíšem nič. Faktom však je, že som nútená toto všetko písať preto, lebo mám novú kapitolu. Chcela som ju sem dať už na Vianoce, ale skutočne som nestíhala. Chcela som toľko toho urobiť, ale akosi to nevyšlo. A po Vianociach som bola lenivá, k tomu sa otvorene priznávam. Ale aspoň sem kapitolu dávam teraz. Ako tradične ma k písaniu v podstate dokopala Nellie, inak by to možno trvalo ešte dlhšie. Aj tak táto kapitola mala byť pôvodne oveľa dlhšia a obsiahlejšia, ale nevydalo. :D

Keď tak nad tým rozmýšľam, nič sa v nej v podstate nedeje, ale tak dúfam, že je to lepšie ako nič. :)

Veľmi ma všetky komentáre potešili, takže túto kapitolu by som chcela vedovať Nell, kathleen, scarletdiary, happy, Tonks a tiež aj Hwese. Takže kočky, dúfam, že sa na mňa vďaka nehneváte za to, že to tak dlho trvalo, a že si túto novú kapitolu aspoň trochu užijete. ;)

P.S. aj Vám toto celé pripadá nejak krkolomne napísané ako mne? Radšej si idem urobiť kávu. :D

P.S.2 ten úžasný avatar mám z layforu a tvorcom je Becky. :)

Opäť sa okolo mňa rozprestrelo ticho. Nič nenasvedčovalo tomu, čo sa tu práve odohralo. Čo som práve spravila. Automaticky som sa opravila. Ruku s prútikom som stále držala pred sebou, nevnímala som ako sa mi triasla. Vôbec som sa nedokázala pohnúť, len som tam tak stála a pozorovala Jacobove telo, ktoré ležalo na zemi. Nedokázala som z neho spustiť oči. Skutočne som to urobila? Odmietala som uveriť tomu, že by som to dokázala. Nemala na mysli svoju morálnu stránku, jednoducho som nedôverovala svojím schopnostiam. Bolo pre mňa ťažko uveriteľné, že by som dokázala poraziť Smrťožrúta.

Neprestávala som pozorovať telo pred sebou. Nepozerala som sa na neho z nejakej morbídnej zvedavosti, skôr som očakávala, že to Jacob celé len predstiera a v momente, kedy by som odvrátila tvár by zaútočil.

Jacobove telo sa však nehýbalo. Naďalej zostávalo ležať v rovnakej polohe, v akej dopadlo na zem. Moje podvedomie sa rozdelilo na dve časti. Tá prvá bola otupená, zmohla sa len nato, aby bola neustále v strehu a pripravená, zatiaľ čo druhá, tá, ktorá sa ukrývala hlboko v mojom vnútri v sebe cítila akúsi primitívnu hrdosť na to, že som bola rýchlejšia, vybičovanú všetkým tým adrenalínom, ktorý mi koloval v žilách. Akýsi hlas mi našepkával, že by som sa už konečne mala pohnúť a zmiznúť odtiaľ. Bolo potrebné sa vrátiť do domu po mamu a dostať ju do bezpečia, pretože hrozilo, že sa v našej ulici za chvíľu objavia ďalší Smrťožrúti, ale nevedela som sa prinútiť k činom.

Nemala som poňatia ako dlho som tam uprostred tej cesty stála. Po čase však moje telo začalo protestovať. Nohy sa mi neovládateľne triasli, všetko ma bolelo a spotené vlasy sa mi nepríjemne lepili na tvár. Cítila som akúsi zvláštnu bolesť, možno pálenie, a aj keď som podvedome poznala jeho pôvod, nevládala som sa s tým zaoberať.

Kolená sa mi podlomili a ja som bola nútená posadiť sa na zem. Stále som však pohľadom fixovala telo predo mnou. Proste nebolo možné, aby bol mŕtvy.

Zrazu na moje ramená dopadli akési ruky. Vykríkla som a okamžite som sa chcela vyšvihnúť na nohy, ale sila dlaní mi v tom zabránila.

"Pst, Nathaly, to som ja, Dumbledor," prerývane som vydýchla a moje plecia ochabli. Je tu Dumbledor, všetko bude v poriadku. "Musíme sa okamžite premiestniť, za chvíľu tu budú ľudia z ministerstva." Opatrne ma postavil na nohy. Zaobchádzal so mnou opatrne, akoby sa bál, že pri prudších pohyboch by som na neho mohla zaútočiť.

"Ale," začala som protestovať, ale môj hlas bol zachrípnutý. Odkašľala som si a skúsila to znova. "Moja matka je v dome, bez nej odísť nemôžem," Dumbledor prikývol.

"Neboj sa, Fénixov rád je už na ceste. O tvoju matku sa postarajú, je však dôležité, aby sme ťa odtiaľto dostali skôr ako sa sem dostane ministerstvo," moja myseľ zbystrila pozornosť pri slovnom spojení "Fénixov rád", ale pri zmienke o ministerstve som so sebou trhla a začala prudko dýchať.

"Panebože, oni ma zavrú, však? Pošlú ma ....pošlú ma do Azkabanu zato, že som....že..."

"Nemôžu ťa zavrieť, len si bránila seba a svoju rodinu," odvetil s trpezlivým tónom. "Možno by bolo lepšie, keby som ťa dopredu upozornil na to, čo sa chystám urobiť, ale myslím, že efektívnejšie bude, keď ti to oznamovať nebudem," poznamenal potichu a chytil ma za ruku. Zmätene som sa na neho pozrela.

"Keď mi neoznámite čo?" zvraštila som čelo, ale v zapätí so mnou niečo trhlo. Okolo mňa víril prúd farieb, mala som pocit akoby som sa prepadala niekam do priepasti a prišlo mi zle. Chcela som mávať rukami, ale Dumbledor pevne zvieral moju ruku.

Celé to trvalo len sekundu. Uvedomila som si, že sme sa premiestnili pred bránu Rokfortu tesne predtým než som sa zrútila na zem a omdlela.

Mala som pocit akoby ma niekto niesol na rukách, ale nebola som si tým istá. Pokúsila som sa otvoriť oči, ale nevládala som. Všetko ma bolelo a celé to pohupovanie vo vzduchu nerobilo dobre šrámom, ktoré som mala na bruchu. Skutočne som zamrnčala alebo sa mi to len zdalo?

"Pst, neboj sa Nathaly. Všecko bude ókej. Za chvilinku budeme na ošetrovni, kde už na teba čaká Poppy a ty si odýchneš." Vedela som, že ten hlas poznám, nevedela som si však spomenúť, že odkiaľ. Čím viac som sa snažila premýšľať, tým sa bolesť hlavy stupňovala. Rozhodla som sa, že sa už ničím nebudem zaoberať, keď v tom som mala pocit akoby ma do hlavy udrela dorážačka. Hlasno som zaprotestovala a pravá ruka mi okamžite vystrelila ku hlave.

"Šmárijá, Nathaly! Fakticky ma to mrzí, zabudol som sa zohnúť," Hagrid? Bol to Hagrid, kto ma niesol? Bolestné pulzovanie v hlave ma však odpútalo od všetkých myšlienok.

Po pár minútach som cítila ako Hagrid strčil do nejakých dverí, cez ktoré rýchlo prešiel.

"Tak som vám ju doniesol," povedal a začal sa skláňať, zrejme ma chcel položiť na zem. Bola by som otvorila oči, aby som sa pozrela, kde to vlastne sme, ale nemala som silu.

Prekvapilo ma, že povrch, na ktorá ma zložil bol taký mäkký a teplý. Očakávala som chladnú a tvrdú zem.

"Ako na tom je?" vyhŕkol akýsi ženský hlas, ktorý mi bol tiež povedomý. Rozhodla som sa však, že sa ho nebudem snažiť identifikovať.

"Neviem, musím ju najprv vyšetriť a až potom môžem vyvodzovať závery a určiť správnu liečbu," skôr som cítila ako počula, že sa ku mne ten druhý ženský hlas, hlas, ktorý som momentálne nespoznávala blížil. Problém bol v tom, že som nebola pripravená na to, čo malo prísť. Chladná, jemná ruka uchopila moje zápästie a pevne ho stisla. Zaúpela som, pretože to príšerne pálilo a automaticky som sa snažila vytrhnúť svoju ruku z toho železného zovretia.

"Slečna Madisonová, viem, že je to pre vás nepríjemné, ale musíte to vydržať. Čím menej sa budete brániť, tým rýchlejšie to budete mať za sebou," zbystrila som pozornosť, celé moje telo sa naplo. Tým rýchlejšie budem mať za sebou čo? Chcela som sa opýtať, ale v tom sa mojej ruky dotklo niečo vlhké a studené, čo spôsobilo, že som mala pocit, akoby som ju celú mala v ohni. Začala som kričať, pokúsila som sa prerušiť kontakt s tou vecou, ale jeden pár rúk zatlačil proti mojím ramenám a druhý pevne uchopil moje nohy. Nikto mi však nezakryl ústa a tak som i naďalej dávala svoje pocity najavo aspoň verbálne. Pálenie rástlo, bolesť hlavy sa stupňovala a tá vlhká vec sa presunula na moju ľavú ruku. Zajačala som hlasnejšie, zaťala som nohy do postele a prehla svoj chrbát do oblúka.

"Problém je," ozval sa ten neznámy ženský hlas zadychčane. "Že má tržné rany po celom tele, ktoré je potreba vydezinfikovať. Niektoré sú však priveľmi hlboké a po čase by sa opäť po zašití mohli zapáliť a tak je potrebné ich vypáliť, doslova." Mala som pocit, že teraz, keď som presne vedela, čo sa deje, celé to bolelo ešte viac. Telo som mala v jednom ohni a pálenie sa stupňovalo.

"Musel ju neverbálne začarovať, táto procedúra by nemala byť pre pacienta až taká bolestivá. Vôbec by takto nemala reagovať,"

"Čo sa deje? Čo s ňou robíte? Nathaly, si v poriadku?" ten hlas, ten neskutočne známy, zamatový hlas... Okamžite som ho spoznala a to bez toho, že by som musela sústrediť. Prudko som roztvorila oči a na sekundu sa okolo seba zmätene rozhliadla. Prvé, čo mi padlo do očí bol Hagrid, ktorý sa nado mnou skláňal a pevne zvieral moje ramená. Oproti Hagridovi stála Pomfreyová, ktorá namáčala akúsi gázu do misky, ktorá stála na nočnom stolíku vedľa mojej hlavy. Trojicu uzatvárala McGonagallová, ktorá tlačila moje nohy proti posteli. Nečakala by som, že sa v jej rukách bude skrývať taká sila.

Medzitým sa Pomfreyová s tou navlhčenou gázou blížila k môjmu bruchu. Ani som netušila kedy mi rozstrihla tričko.

"Sirius!" vystrašene som zalapala po dychu a pozrela na neho. "Nedovoľ jej, aby..." moja slová prerušila ostrá bolesť, ktorá mi vystrelila do brucha. Opäť som zajačala, tentoraz hlasnejšie než predtým a moje ruky sa svojvoľne zdvihli, keďže mi ich Pomfreyová už nedržala. Búšila som do Hagrida, snažila sa o to, aby ma pustil, ale s ním to ani nehlo. Akoby som tĺkla do kameňa. Ruky ma pálili, brucho mi horelo akoby mi naň liali kyselinu a ja som sa znova prehla do oblúka.

"Poppy!" nejasne som počula McGonagallovej hlas. Zdalo sa mi to alebo skutočne znel vydesene?

"Pani profesorka, čo je s Nathaly?!"

"Robím, čo môžem!"

"Prečo je tu? Nemala byť doma? Prečo je celá od krvi?!"
"Určite ju musel začarovať nejakým zaklínadlom z čiernej mágie, ale netuším, čo to je. Je treba, aby sa na ňu pozrel Dumbledor! Ja na toto nestačím!"

"Kto ju začaroval?! Čo sa stalo?!"

Zaliala ma ďalšia vlna bolesti a ja som prudko dopadla na posteľ. Sťažka som pomedzi výkriky lapala po dychu a ja som sa išla zblázniť z toho, že som sa nemohla ani pohnúť. Cítila som sa ako klaustrofobik, ktorého zavreli do vetračky.

"Pán Black! Okamžite sa vráťte do svojej postele! Iba nám tu prekážate!"

"Ja....ja už to ďalej.....ne...nevydržím. Nech to už PRESTANE!" posledné slová som skôr hystericky zakričala ako zamrmlala, pretože sa dostavila nová vlna pálenia. Táto však bola odlišná než tie ostatné. Mala som pocit akoby mi niečo pálivé prúdilo v krvi a rozleptávalo mi žily a vnútornosti. Mala som chuť sa škrabať, šklbať so sebou, hocičo, čo by to aspoň o trochu zmiernilo.

Zrazu som pocítila ako sa mi ústa plnia niečím horkým a kyslím.

"Pozor, dusí sa! Okamžite ju prevráťte na bok!" zvolala Pomfreyová a ostatní ju okamžite poslúchli.

Na dlážku v ošetrovni som vykašliavala akúsi čiernu tekutinu a čím viac som kašľala, tým rýchlejšie sa moje ústa plnili. Sirius ku mne priskočil a zovrel v ruke moje vlasy, aby mi neprekážali. Trochu sa ku mne sklonil a druhou rukou mi prechádzal po líci.

"Pšt, to bude dobré. Len to všetko zo seba dostaň, neboj sa, som tu." Cítila som ako znova vystrel. "Preboha, čo to s ňou je? Čo sa deje? Kto jej to urobil?" jeho hlas príšerne zúfalo, prekypoval
bezmocnosťou. Nikto v miestnosti si ho však nevšímal.

"Hagrid! Okamžite choďte po Dumbledora, je vo svojej pracovni a hovorí so zamestnancami ministerstva. Za každú cenu ho sem priveďte a po ceste mu vysvetlite, čo sa deje. Choďte!" vyštekla McGonagallová napätým hlasom.

"Jasné, už letím!" ozval sa Hagridov hlas a následne som počula ako sa dvere rozrazili.

"Pani profesorka..." začal znova Sirius.

"Poppy, okamžite..." McGonagallová prehovorila v tej istej sekunde ako on, ale oboch ich prerušil môj výkrik. Zaprela som nohy do postele, prehla sa, mala som pocit akoby som stratila kontrolu nad svojím telom. Zaťala som prsty do obliečky, sprudka sa odvrátila od Siriusa a skolabovala. V miestnosti sa ozvali výkriky a okolo mňa sa rozhostila tma a ticho. Stratila som vedomie.

59. The Skin Of A Killer

Thu, 25 Nov 2010 05:25:14 +0100

Presne tak, baby. Zrak Vás neklame, ani ste to neprehnali s pitím (aspoň dúfam) a ani sa Vám nesníva. :D Skutočne práve hladíte na novú kapitolu, ktorú moja maličkosť pre Vás napísala. Ale najprv poďme k hlavnému bodu programu. No dobre, hlavný nebude, ale je to novinka.

Ak spočiniete zrakom na pravej strane obrazovky, následne presuniete zrak pod nadpis "Update", zrak Vám padne na nápis "Odkazovač". V podstate to nie je nič iné ako Guest book, ale názov odkazovač sa mi páčil viac. :D Vďaka americkým filmom som ho pridala na zoznam vecí, ktoré budem mať, keď budem veľká. :D

Pokojne tam píšte, čo Vás napadne, budem ho pravidelne kontrolovať, takže by ste ma tam mali zastihnúť. Áno, pochopili ste dobre. Ako náhle tu nejaká kapitola nepribudne v dlhšom časovom intervale, klikáte na odkazovač a všetky vaše nadávky pripichnete na nástenku. :D

To je v podstate tak asi všetko, čo by som mala na srdci. Prejdime ku kapitole.

Nesmierne sa teším, že som sa prepracovala až ku tejto kapitole. Túto scénu som mala v hlave už roky presne s pesničkou Always od Salivy a konečne sa o ňu môžem s Vami podeliť. Pôvodne mala byť dlhšia a prepracovanejšia, ale tak no.....Som rada, že vôbec existuje. :D

Skutočne sa držím myšlienky, že Vás táto kapitola urobí aspoň na sekundu šťastnými, takže tu radosť aspoň predstierajte, okej? :D Som rada, že ešte vládzete čítať túto nekonečnú poviedku a mám pre Vás zlú správu......bude ešte dlhšia. :D Takže máme jasno, kapitola je tu, tak to využite a kliknite na "Celý článek".

Nemala som poňatia ako sa v mojej ruke zhmotnil prútik. Zrazu som ho zvierala v trasúcej sa ruke tak pevno, až mi zbeleli kĺby. Srdce mi začalo búchať frenetickou rýchlosťou a ja som nedokázala myslieť na nič iné ako na to, či v čase útoku bola v dome aj moja mama. Veľmi dobre som si uvedomovala, čo to znamenie znamená. Smrťožrúti ho vyčarovali nad miestom, kde zaútočili. V Proroku som o tom čítala každý deň. Aurori prichádzali na miesta, ale jediné, čo nachádzali boli vyvraždené rodiny. Pri tej myšlienke mi prebehol mráz po chrbte.

Nie, to nemusí hneď znamenať, že....že...ani som si to nedokázala predstaviť. Možno sú ešte v dome, alebo to je len nejaký vtip, veď sme boli muklovská rodina bez akýchkoľvek významných kontaktov na ministerstve.

Rozbehla som sa k domu, ktorý vyzeral tak ako keď som ho naposledy opúšťala. Nebolo vidieť žiadne náznaky toho, že by sa k nám niekto vlúpal. Dvere boli zavreté a nepoškodené rovnako ako okná. Je to dobré znamenie alebo zlé? Možno ešte nezaútočili, čo ak znamenie vyčeroval nejaký Smrťožrút a potom išiel pre ostatných? To by potom znamenalo, že sú na ceste.

Nemala som poňatia, čo mám robiť. Bolo nemožné, aby som sa s nimi pokúšala bojovať. Skoncovali by so mnou skôr, než by som stačila namieriť prútik.

Pokrútila som hlavou a zastavila pred vchodovými dverami. V prvom rade musím zistiť, kde je mama a potom budem riešiť zvyšok. Chytila som kľučku a chcela vojsť, ale bolo zamknuté a to ma zmiatlo ešte viac. Načo by sa obťažovali so zamkýnaním dverí?

Zdvihla som pravú ruku a namierila ju na zámok.

"Alohomora!" zašepkala som čo najtichšie ako som dokázala. Dvere sa otvorili a do mŕtvolného ticha zavŕzgali až priveľmi hlasno. Stála som vo dverách a rozhliadala sa po hale. Všade bola tma a ticho. To strašné ticho, v ktorom som počula búšenie svojho srdca hlasnejšie, než by mi bolo milé. Vďaka tme som nič nevidela, ale nebola som si istá, či by mi pomohlo, keby som na seba upozornila žiarou z prútika.

Opatrne som prekročila prah domu a preklínala každé zavŕzganie parkety. Ruka s

prútikom, ktorú som držala zdvihnutú sa mi tak veľmi triasla, že som si ju musela podoprieť.

Bola som zmätená. Všetko vyzeralo v poriadku, tak kde je potom mama s Jacobom? Vedeli, že prídem a mali ma čakať.

Panebože, čo ak ich odvliekli? Prebleslo my mysľou. Nie, to je absurdné. Akoby by im dvaja muklovia mohli byť užitoční? Bola som jedinou čarodejníčkou v rodine, aj to som o tom chvíľami pochybovala.

Stuhla som a po chrbte mi prebehol mráz. Podlaha nado mnou zavŕzgala, niekto tam hore

bol. Sťažka som preglgla a riskovala jeden rýchly pohľad k otvoreným dverám. Pomohol by mi niekto, keby šlo do tuhého? O tom som silne pochybovala. Toto bola rodinná štvrť na predmestí, čarodejníka by som tu našla veľmi ťažko.

"CRUCIO!" vykríkol hrubý mužský hlas a následne sa ozval ženský krik. Krik, z ktorého tuhla krv v žilách, a ktorý mi vyrazil dych, pretože patril mojej matke.

Ani som netušila, čo robím. Nohy sa mi automaticky rozbehli hore po schodoch, snažila som sa ich brať po dvoch a v duchu som sa preklínala za svoju pomalosť. Krik prichádzal z mojej izby. Bežala som na koniec chodby a bez konkrétneho plánu rozrazila dvere.

To, čo som uvidela mi vyrazilo dych. Mama sa zvíjala na podlahe, lapala po dychu a medzi nádychmi kričala a nad ňou stála mužská postava, ktorá na ňu mierila prútikom.

Istá časť môjho mozgu bola vďačná zato, že je tu len jeden Smrťožrút a druhá vydala príkaz mojej ruke, aby namierila prútik na muža.

"EXPELLIARMUS!" zakričala som.

"PROTEGO!"

"ANI HNÚŤ!"

"SALVIO HEXIA!" muž sa ku mne otočil a ja som zamrzla uprostred nádychu.

"Ty?!" zalapala som po dychu. "To nemôže byť pravda, ty nie si čarodejník," krútila som odmietavo hlavou.

"Och, ver mi, že ním som," Jacob si vyhrnul rukáv a mne sa naskytol pohľad na znamenie, ktoré mal vytetované na predlaktí. Podobné kresby boli uverejnené v Prorokovi, ale istou podobou si nebol nikto istý. "Nie som len obyčajný čarodejník, som verný služobník Temného pána," cítila som ako sa mi po tých slovách stiahol žalúdok a zatmelo sa mi pred očami. Panebože, z tohto sa nemám šancu dostať.

"Nathaly?" z myšlienok ma vytrhol maminin chrapľavý hlas. Chcela som sa k nej rozbehnúť, ale Jacob ma zastavil.

"A, a, a! Nedajme sa uniesť emóciami, dobre?" namieril na mňa prútik a potom oslovil moju matku bez toho, že by zo mňa spustil oči. "Pozri Andy, kto sa k nám pripojil. Tvoja drahá dcéra, vďaka ktorej si ma chcela opustiť," to ma zaujalo.

"Čo chcela?" spýtala som sa nechápavo. Videla som ako sa mu ruka s prútikom zachvela, keď som ho oslovila.

"Och, tak ty to nevieš?" hlas mu neprirodzene preskočil. "Zrejme to malo byť prekvapenie a ja som ho takto zničil," melodramaticky si povzdychol.

Musíš to naťahovať, Nathaly, donúť ho rozprávať len aby si ho niečím zamestnala. Keď bude rozprávať nebude myslieť na iné veci.

"Aké prekvapenie?" položila som otázku a hlas sa mi chvel. Pohľadom som na sekundu skĺzla k mame, aby som zistila ako na tom je. Celé jej telo sa chvelo, nevládala sa ani zdvihnúť na rukách. Panebože ako dlho sa toto dialo?

"Dovoľ, aby som ti to celé vysvetlil," Jacob bol vo svojom živle. Vždy sa rád počúval a teraz nastalo jeho pätnásť minút slávy. "Jedného dňa sa tvoja matka rozhodla, že je načase, aby sme si každý išli vlastnou cestou. Aby som použil jej slová- bolo jasné, že nám to už dlhšiu dobu neklape a preto nevidí zmysel v tom, aby sme sa obaja trápili," začal sa energicky prechádzať po izbe. Jeho pohyby boli trhané, uvažovala som, či si vôbec uvedomuje, čo sa okolo neho deje. Keby som tu bola sama možno by som mala šancu na útek, ale musela som odtiaľto dostať svoju matku a to celú situáciu sťažovalo. Ako dlho bude trvať jeho monológ? Bude to stačiť nato, aby som niečo vymyslela? Sú na ceste ďalší?

"Ale nie, nemohla ma počúvať," Jacob začal zvyšovať hlas. Časť toho, čo povedal mi vďaka mojim úvahám ušla. "a preto som sa rozhodol, že ťa odtiaľto vysťahujem. Bolo jasné, že napätie medzi nami celú situáciu zhoršuje, myslel som si, že ak tu s nami nebudeš, budeme mať druhú šancu. Bohužiaľ celú situáciu skomplikoval rozchod s mladým Blackom," trhla som so sebou a oči sa mi doširoka rozovreli.

"Ako o tom vieš? Nikomu som to nepovedala," uvedomovala som si, že by som mu do toho nemala vstupovať, ale nemohla som si pomôcť. Vyslovila som tie vety skôr ako som stihla zapnúť autokorekciu.

"Tvoja matka mi to povedala," odvetil a zrak mu na sekundu skĺzol na zem na miesto, kde mama ležala. Prečo sa nehýbala? Hrala to alebo omdlela?

"Nemohla ti to povedať, nevedela o tom ani ona," pokrútila som hlavou zatiaľ čo som uvažovala ako sa k nim nepozorovane dostať bližšie.

"Písala jej tvoja spolužiačka," ľahostajne mávol rukou a odfrkol si. "Bála sa o teba, tak nás kontaktovala s prosbou o pomoc," rukami si zúfalo vošiel do vlasov. Na chvíľu som zaváhala a urobila krok dopredu. Uvažovala som, či sa mám pokúsiť vyslať nejaké zaklínadlo, ale ihneď som to zamietla. Možno na sekundu stratil koncentráciu, ale reflexy má určite dobré.

"Celá situácia sa však vďaka tomu rozchodu zmenila. Nechal ťa on, však?" drsne sa zasmial a otočil sa na mňa so zdvihnutým obočím. "Úprimne povedané, nikdy som nechápal, čo taký plejboj ako Black na tebe môže vidieť, ale proti gustu...." nechal vetu vyznieť dostratena.

"Prečo sa situácia zmenila?" Rozhodla som sa ignorovať tú časť o tom kto koho nechal a zamerať sa na to podstatné.

"Pretože si pre nás prestala mať cenu. Tvoj drahý pochádza z veľmi váženej čarodejníckej rodiny. Jeho rodokmeň je niekoľko sto rokov starý, nachádza sa v ňom niekoľko vážených čarodejníkov a on ho svojím správaním pošpiňuje!" jeho hlas začínal opäť naberať na intenzite. "Schádza sa s humusákmi, vláči sa so špinavou krvou a mrhá svojím potenciálom! Jeho rodina sympatizuje s politikou nášho Temného pána a jeho brat sa po ukončí Rokfortu plánuje pridať k naším služobníkom,"
"To nemôže byť pravda," pokrútila som šokovane hlavou. Siriusov brat bol v Slizoline

a chodil o ročník nižšie. Poznala som ho len vďaka tomu, že hral metlobal, ale netušila som, či je vyznávačom čiernej mágie.

"Ale je," Jacobove ústa sa roztiahli do škodoradostného úsmevu. "A tvoj drahý Sirius mu pôjde príkladom len čo príde k rozumu a prestane sa hrať s vami humúsakmi. A to sa stane. Ty si bola našou cestou k nemu. Presvedčil som nášho pána, že nás k nemu dovedieš, ale si taká neschopná, že si ho ani nedokážeš UDRŽAŤ!" posledného slovo na mňa zakričal. Srdce mi začalo búšiť rýchlejšie. Toto nie je dobré, v takomto rozpoložení ho nemôžem mať. Naštvaní ľudia, rovná sa násilní ľudia.

"Práve preto Temný pán rozhodol, že je zbytočné, aby ste i naďalej zostávali nažive a prikázal mi, aby som to s vami skoncoval. Čo je škoda, pretože tvoju matku som si skutočne obľúbil, je tak Andy?" čupol si vedľa nej a prútik jej prešiel po líci. Mama však zostávala nehybná a to ma trápilo najviac.

"Och, neboj sa," podráždene si odfrkol, keď si všimol ako som sa zamračila. Postavil sa a znova sa začal nekľudne prechádzať po izbe. "Iba omdlela. To sa stáva ľuďom, ktorých mučia tak dlho. Vlastne," zamyslel sa. "môžeš byť rada, že sa ešte nepomiatla." Ústa sa mu roztiahli do nepríčetného úsmevu.

"Petrificus totalus!" ani som si neuvedomila, že som to zakričala. Vlastne som sa zabudla na celý svoj kvázi plán prinútiť Jacoba, aby stále rozprával. Hlúpo som sa nechala vyprovokovať a už v sekunde ako som na Jacoba namierila prútik mi bolo jasné, že je to veľká chyba.

"Relacio!" ani som poriadne nepočula aké zaklínadlo Jacob použil. Mala som pocit akoby ma do brucha udrelo baranidlo a vzápätí som letela vzduchom. Skôr som počula ako cítila, že som vrazila do sklenej vitrínky. Náraz do steny mi vyrazil dych a moje telo dopadlo na tisícky drobných úlomkov skla. Čo bolo však horšie- náraz mi taktiež vyrazil z ruky prútik a ja som ho v tých črepoch potme nevedela nájsť. Matne som si uvedomovala, že sa mi sklo zarezáva do rúk, jediné na čo som sa sústredila bolo hľadanie prútika. Prehrabúvala som sa úlomkami a Jacob hysterický smiech ma privádzal do zúfalstva.

"Ale, ale, ale!" jeho hlas sa približoval a ja som mohla len odhadovať, kde tak asi môže stáť. "Nestratila si náhodou svoju hračku?" pocítila som ako sa jeho ruka obomkla okolo môjho členku. Zajačala som a automaticky som vykopla ľavou nohou, ktorú som mala voľnú, ale nepomohlo mi to. Vliekol ma po dlážke za sebou a do môjho tela sa zarezávali ďalšie kúsky skla.

V tom som však zbadala môj prútik. Začala som kričať, využila som moment prekvapenia a znova vykopla. Jacob zaúpel a na sekundu ma pustil, čo som ihneď využila. Priplazila som naspäť k miestu, kde ležal môj prútik a ihneď ho použila.

"Expelliarmus Maxima!" Jacob zajačal a preletel miestnosťou. Jeho letiace telo nezastavilo ani okno. Jednoducho ho prerazil. Netušila, čo to Maxima spôsobí, ale vykĺzlo to zo mňa. Ukázalo sa, že to nebolo na škodu.

Okamžite som pribehla k mamine a zatriasla s ňou.

"Mami! Mami, si v poriadku?" vôbec sa nehýbala a mne začala narastať v krku hrča. "Mami, mami no tak! Počuješ ma?" zatriasla som s ňou silnejšie, ale nejavila žiadne známky toho, že by vnímala, čo sa okolo nej deje.

Blúdila som jej prstami po krku a snažila sa nahmatať pulz. Ihneď som si vydýchla, keď som ho objavila. Dobre, takže mamina je v poriadku. Otázne je, či Jacob prežil ten pád. Dúfala som v zápornú odpoveď.

Rozbehla som sa dole po schodoch a ignorovala bolesť, ktorá sa pri každom pohybe objavila. Všetko ma nesmierne pálilo a štípalo, netušila som ako veľmi som sa na tej dlážke dorezala. Vybehla som pred dom a podišla k miestu, kde by mal Jacob ležať. Trávnik bol však prázdny.

Ruku s prútikom som zdvihla pred seba a rozhliadala som sa po ulici. Nič. Ani len koruny stromov v jemnom vánku nešumeli. Slovné spojenie mŕtvolné ticho pre mňa začínalo dostávať nový rozmer.

Celé telo sa mi nepríjemne triaslo a tričko sa mi lepilo na telo. Ani som si len nechcela predstavovať, či za to môže krv alebo pot. Prešla som až na cestu pred naším domom a neustále som sa rozhliadala okolo seba. V susedných domoch sa nesvietilo, žiadne autá neprechádzali okolo.

"Myslela si si, že skúsiš čarovnú formulku a len tak ľahko sa ma zbavíš?" ten neprirodzene tichý a pokojný hlas sa ozval za mojím chrbtom. Okamžite som sa otočila a zbadala Jacoba, ktorý stál pár metrov predo mnou. Vyzeral nedotknutý, ani len vlasy nemal strapaté. Na človeka, ktorý práve preletel oknom a spadol na zem z druhého poschodia vyzeral až nechutne štýlovo.

"Je ti jasné, že po sebe nemôžem nechať žiadnych svedkov, mám pravdu?" neodpovedala som. Jediným znakom, že som zaregistrovala to, čo povedal bolo nepatrné zachvenie ruky, v ktorej som držala prútik.

"Ver, že tvojej matky mi bude ľúto. Ušetril by som ju, keby som mohol. Celkom som si ju za tie mesiace obľúbil. Možno by sa dalo povedať, že som ju svojím spôsobom aj miloval," neveriacky som si odfrkla. "Zato s tvojou vraždou nebudem mať absolútne žiaden problém. Mesiace som si plánoval ako to spravím, chcel som si to užiť, ale už nemám čas. Predpokladám, že aurory sú už na ceste, takže sa nemusíš báť, bude to rýchle," cez tlkot vlastného srdca som koniec tej vety takmer prepočula. Ale niečo také sa proste nedá nezachytiť. Reflexívne som v rukách zovrela prútik silnejšie, aj keď mi bolo jasné, že mi to bude na nič.

Jacob však nič nerobil. Len tam stál, nohy rozkročené a ruku s prútikom držal spustenú vedľa tela. Hľadel mi priamo do očí a ja som sa ani neodvažovala pomyslieť nato, čo sa mu preháňa hlavou. Celé telo sa mi chvelo a jasne som cítila ako mi kvapka potu steká po chrbte. To neuveriteľné ticho naokolo mi drásalo nervy. Tak už to urob! Chcelo sa mi zakričať. Hovorí sa, že čakanie na smrť je horšie než smrť samotná a ja som nemohla inak ako súhlasiť.

Ako dlho sme tam stáli? Sekundy? Minúty? Pripadalo mi to ako celá večnosť. Náhle mi mysľou preblesla scéna z westernov, kde proti sebe stoja dvaja kovboji a čakajú, kto bude tasiť prvý. Mala by som sa pokúsiť zaútočiť? Nato som skutočne nemala odvahu. Neodvažovala som sa ani pohnúť, dokonca som zadržovala dych, pretože som sa bála, že akýkoľvek pohyb Jacoba vyprovokuje k útoku.

A v tom to prišlo. Mala som pocit, akoby niekto spomalil čas. Jasne som videla ako Jacob dvíha ľavú ruku s prútikom do vzduchu a otvára ústa. Nečakala som ani sekundu.

"Avada...."

"AVADA KEDAVRA!" zajačala som hystericky. Ulicu osvietilo jedovato zelené svetlo a Jacobovo telo sa bezvládne zrútilo na zem.

Welcome - Články

2. Flashback

1. Chelsea Dagger

Breaking dawn

Prológ

1. Reunion

63. My new boy used to be a model

It's pink, isn't it?

Transformers: Dark of the Moon

You are my sunshine

Nový lay

Why is everybody so serious ?

62. No more dreaming like a girl so in love with the wrong world

Life is the most spectacular show

Brendon: I think Pete´s dead.Spencer: He´s not dead, man. I mean...he´s just been partying all night, dude, you﻿ could feel his pulse its right...right...Brendon: Oh, you feel his pulse, huh?

"Madam, I need you to remain calm and trust me I'm a professional,﻿ beneath this pillow lies the key to my release."

Just a little more, come on and satisfy me

61. Finally I see you

Neutron star collision 2/2

Neutron star collision 1/2

60. Take me away from time and season

59. The Skin Of A Killer

Brendon: I think Pete´s dead.
Spencer: He´s not dead, man. I mean...he´s just been partying all night, dude, you could feel his pulse its right...right...
Brendon: Oh, you feel his pulse, huh?

"Madam, I need you to remain calm and trust me I'm a professional, beneath this pillow lies the key to my release."