2. Flashback

8. ledna 2012 v 6:58 | Nika | Let's not forget

Všetko dobré do nového roku, želám! :) Aký ste mali Silvester? A Vianoce? Dúfam, že ste sviatkovali naplno. Viem, že toto nie je kapitola k Príbehu, ale snáď si to niekto skúsi prečítať. Ešte stále s touto poviedkou tak trochu experimentujem, takže to tak aj vyzerá.

Inak, v odkazoch som opravila link na môj blog na Tumblr, neviem prečo som tam mala zlú adresu, ale už to funguje. Niežeby sa niekto pýtal. :D

Pesničky v kapitole sú z filmu Blue Valentine. Videl ho niekto? Alebo lepšie povedané- poznáte niekto Ryana Goslinga? :D Mám novú závislosť a bolo by fajn, keby sa našiel niekto s kým by som ju mohla zdielať. :D

Je to až priveľmi úžasné. Táto myšlienka mi preletela hlavou hneď potom ako som sa usadila a on sa posadil do prúteného kresla vedľa mňa. V ten večer ma matka zobrala so sebou do divadla. Bola to obvyklá firemná akcia určená na utuženie vzťahov, ktorej sa zúčastňovali aj rodinní príslušníci. A v tejto časti som vstupovala na scénu ja. Bola to dokonalá príležitosť, aby som s ním chvíľu mohla byť a zároveň som bola absolútne nenápadná.

Po predstavení sme sa všetci počkali pred divadlom a následne nastala diskusia o tom, kam si pôjdeme sadnúť. Nečakala som, že sa tiež zapojí aj William, pretože nasledujúci deň mal skoro ráno cestovať domov za rodičmi. V Londýne mal kvôli práci prenajatý byt, ale na víkendy cestoval vždy domov. Bol piatok, to znamenalo, že sa bude ponáhľať domov, pretože ráno bude musieť skoro vstávať, aby stihol autobus. O to viac ma prekvapilo, keď na otázku, či si nepôjdeme sadnúť do jedného podniku, čo bol pár krokov od divadla, odpovedal energickým prikývnutím. Prekvapene som zdvihla obočie a odvrátila pohľad. To bol rozhodne zaujímavý zvrat. Očakávala som, že sa ospravedlní a zamieri okamžite domov, ale on namiesto toho vyzeral dychtivý potom, aby večer ešte neskončil.

Počas toho, ako ostatní diskutovali, sa nám stretli pohľady. V ten večer to bolo po prvýkrát, mala som takmer pocit, akoby si po celý ten čas ani len neuvedomoval moju prítomnosť. Samozrejme, to by som nebola ja, aby som okamžite neodvrátila pohľad.

Počas toho ako sme sa presúvali ku podniku sme s Williamom kráčali pred ostatnými. Niežeby sme sa spolu rozprávali, ale išli sme bok po boku a ja som v duchu tancovala od šťastia, aj keď to bolo úplne detinské.

Po vstupe do kaviarne sme sa rozhliadli okolo seba a zamierili ku stolu uprostred miestnosti, ktorý mal pri sebe najviac kresiel. Všetci sa postupne usádzali a ja som nemohla uveriť tomu, aké šťastie opäť mám, pretože na mňa vyšlo miesto vedľa neho. Chcel si vyzliecť sako, ktoré mal na sebe, ale reči ostatných o tom, že tam možno nezakotvíme ho zastavili. A tak sme tam obaja v tichosti sedeli a počúvali náruživú debatu o tom, či zmeníme podnik. Po jednohlasnom súhlase sa pohodlne v kresle oprel a rozhliadol sa okolo seba. Nápojový lístok v našej skupinke koloval a po zbežnom pohľade som sa rozhodla, že si objednám čokoládu. Sladké je vraj dobré na nervy, no nie?

Spokojne som položila lístok pred seba a hneď na to sa po ňom načiahol. Nenápadne som po ňom pokukovala (aspoň som dúfala v to, že som nenápadná) a pozorovala ho, ako sa s ním hral. Mal krásne ruky s dlhými tenkými prstami a čistými upravenými nechtami.

Neušiel mi fakt, že bol nervózny. Otáčal nápojovým lístkom, poklepkával ním o stôl a taktiež som si všimla ako klepká nohou. V tom si však uvedomila, že mu zízam na ruky a rýchlo som odvrátila pohľad.

Po pár minútach sa pri nás pristavila čašníčka a zapisovala všetky objednávky.

"A pre vás?" pozrela po mne.

"Horúcu čokoládu, prosím," usmiala som sa na ňu.

"Horúcu čokoládu nemáme," odvetila okamžite.

"Aha," povedala som zarazene a prehrabla som si vlasy. "Tak potom café latté, prosím vás," bez slova prikývla a obrátila sa na Williama.

"Dvakrát," poznamenal potichu a ja som v duchu zase predvádzala svoj šibnutý tanec ako nejaká hlúpa, pobláznená pubertiačka, ktorou som aj v podstate bola. A to len preto, že si objednal to isté, čo ja. Uvedomila som si ale, že si ešte stále nedal dole sako.

"No tak, urob mi tú radosť. Chcem vidieť tú úžasnú košeľu, čo máš pod ním," keď sa objavil vo dverách sály, mala som pocit, že sa mi nedostáva kyslíka. Po prvýkrát som ho videla oblečeného v obleku, ostatne som ho poznala len pár mesiacov. A William patril k mužom, ktorí by si mali na oblek zaobstarať zbrojný pas, pretože by sa dal považovať za zbraň hromadného ničenia.

Po prvýkrát za svoj krátky život som sa cítila ako nejaká princezná v rozprávke. Hlúpe, ja viem. Ale všetko bolo také dokonalé, také perfektné, že som ani inak nemohla. Akurát som sa nahla k matke a hovorila som jej, aby mala oči na stopkách a upozornila ma, keď dorazí William a on sa zrazu zjavil vo dverách a rozhliadal sa okolo seba. Zvyšok vety mi zamrel na perách a ja som sa nezmohla na nič iné ako zalapanie po dychu. Pastelovo zelená košeľa pod sakom mu rozžarovala tvár a pridávala mu tiež na príťažlivosti. Akoby niečo také potreboval.

Za pár sekúnd zbadal moju matku a zamieril k nám. Mama mu prstom ukázala na zvyšok našej skupinky, ktorá sedela na druhej strane sály a on sa tam hneď vybral. Počas toho ako nás míňal na sekundu položil ruky na matkine ramená na znak pozdravu a pokračoval ďalej v chôdzi. Ani si ma nevšimol, ale to mi neprekážalo, pretože som si ho aspoň mohla nerušene prezerať.

Ak bol v saku neodolateľný, v košeli musel byť zničujúci. Práve preto som umierala zvedavosťou a v duchu na neho naliehala, aby to hlúpe sako zhodil.

A o pár sekúnd, akoby počul moje prosby, sa postavil a skutočne si to sako vyzliekol a prehodil si ho cez kreslo. Tanec v mojej hlave sa zmenil vo fanynkovské pišťanie a poskakovanie.

Do debaty sa počas večera nezapájal, iba z času na čas niečo poznamenal, keď mu bola položená otázka. Väčšinu času sa nervózne pohrával s lístkom a hľadel potichu pred seba. Vyzeral, akoby mu dochádzali nervy a nemohol sa dočkať toho, kedy bude môcť ísť domov. Preto mi nasledujúce udalosti vyrazili dych. Podnik o desiatej večer zatvárali a my sme museli vyrovnať účet. Presunuli sme sa von a v tom sa s nami jedna matkina kolegyňa začala lúčiť, že už je neskoro, a preto už radšej pôjde. Očakávala som, že sa k nej William pridá, pretože bývali v tej istej štvrtiny, ale on sa po nej ani len nepozrel, keď odchádzala. Zostala som tam ja, William, moja matka, jedna jej kamarátka a recepčná s manželom, ktorí už tiež chceli ísť domov.

"Nepôjdeme ešte niekam? Na bagetu, napríklad?" opýtala sa Lucy, maminina veľmi dobrá priateľka.

"To je skvelý nápad," povedal William a celý sa rozžiaril.

Zabudla som na svoje pravidlo nezízať a šokovane sa na neho otočila. "Ako, prosím?!"

"Mohli by sme ísť do bagetérie, čo je na námestí a cestou odprevadiť Kate a Franka,"

Netrvalo dlho a naša skupinka sa zmenšila. Na námestí sme pred bagetériou stáli ja, mama, Lucy a William.

"Ako pôjdeme domov?" opýtala sa Lucy a odhryzla si zo svojho sandwichu. "Pešo, alebo autobusom?"

"Som rozhodne za to, aby sme šli pešo," naliehal William a vyrazil mi tým dych. Bolo takmer pol dvánastej večer a on mal o šiestej ráno vstávať. Už to, že tam s nami ešte stál bol zázrak.

"A čo ty, Andy?" Lucy sa obrátila na matku. "Si za autobus, alebo dlhšiu večernú prechádzku?"

"Je mi to absolútne jedno," mamina mávla rukou.

"Tak je to uzavreté, prejdeme sa," William do toho skočil, aby sme nestihli niečo namietnuť a vykročil smerom k štvrti, kde sme všetci bývali.

...:::o:::...

Čakali by ste, že po takomto sne sa prebudím dramatickejším spôsobom. Prudko sa posadím a budem zadychčane hľadieť pred seba a následne sa rozplačem. Ale to už viac nerobím. Mám na mysli tú druhú časť.

Pozvoľna som otvorila oči a hľadela do tmy, ktorá vypĺňala moju izbu. Jediný zvyk, ktorý sa v miestnosti ozýval bol tikot hodín, ktoré stáli na poličke. Nelapala som po dychu, ale tep môjho srdca bol o trochu rýchlejší. Stačilo jedno stretnutie s ním a tie stupídne sny sa vrátili. Niežeby niekedy úplne prestali, ale ich frekvencia sa postupne znižovala. S čím som bola, samozrejme, spokojná. Bolo by odo mňa hlúpe, aby som po nich túžila. Nebola to realita, len predstavy môjho podvedomia. Ale napriek tomu som sa po prebudení cítila rovnako sklamaná. Som tupá. O tom niet pochýb. Tentoraz som však za to nemohla. To stretnutie s ním všetko oživilo a otvorilo staré rany. Dokázalo mi, ako veľmi som sa mýlila, keď som si myslela, že som sa cez to dostala. Čas síce otupil bolestné hrany, to však neznamenalo, že tá vec tu už viac nebola. Nemohla som to nazývať inak ako tou vecou, pretože toto už láska nebola. Bolo to niečo medzi posadnutosťou a masochizmom.

Ani on sa nezmenil. Bol omnoho krajší, než som si ho pamätala. Jeho dokonalosť mi opäť vyrazila dych. Ako mohol niekto taký pekný existovať? Edward Cullen, Fitzwilliam Darcy, či Sirius Black sa s ním nedali ani porovnať. Niekedy som si pripadala ako pomätená pubertiačka, ale to, že okolie na neho reagovalo rovnakým spôsobom ma upokojovalo. Ale len trochu, stále som sa za svoje hormóny hanbila.

Navyše ma zastihol nepripravenú. Takto som si naše opätovné stretnutie nepredstavovala. Už len fakt, že som si takú schôdzku posledné mesiace každý deň v hlave plánovala dokazovalo, ako veľmi som z toho bola vyliečená.

Podľa mojich predstáv som mala byť dokonale chladná, keď na seba opäť narazíme. A v sobotu som bola predstaviteľkou všetkého možného, len nie chladnosti. Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som ho zbadala. Myslela som si, že sa mi to zase len zdá. Bežne sa mi stávalo, že som si myslela, že ho vidím, len aby sa o pár sekúnd ukázalo, že je to úplne cudzí človek. Preto mi chvíľu trvalo, než som si uvedomila, že je to skutočne on. Mojou prvotnou reakciou bola eufória. Taká obrovská, až ma to vydesilo. Ale hneď potom som si uvedomila, že nemám právo cítiť to, čo cítim. Odišiel. Vedel, čo cítim, mal možnosť niečo urobiť, ale nestalo sa tak. Proste odišiel. Po celý čas som mu bola na smiech. Bol zázrak, že som si na to v jeho prítomnosti dokázala vôbec spomenúť. Ale stalo sa. Po počiatočnom zahanbení som si uvedomila, že sa nesmie dozvedieť, že z mojej strany sa nič nezmenilo a tak som nasadila masku ľahostajnosti, i keď ľahostajnosť bolo to posledné, čo som pociťovala, keď som pred ním stála.

Prevrátila som sa na brucho a udrela päsťou do vankúša. Nemá zmysel to celé opäť analyzovať. Čo sa stalo, stalo sa. Už nikdy ho neuvidím, táto celá epizóda bola len náhoda, ktorá sa viac nebude opakovať.

Sakramentská náhoda.

Pomyslela som si, keď som zavrela oči.

...:::o:::...

Vždy som obdivovala zákon schválnosti. Fungoval totiž ako hodinky, nikdy nezlyhal. Odjakživa som zastávala názor, že ranné vstávanie je pre človeka výzva. Obzvlášť pre mňa. A táto výzva sa zväčšovala úmerne s úbytkom hodín, ktoré ste prespali.

Ja som tej noci nespala takmer vôbec. Po celý čas som sa nepokojne prehadzovala, snažiac sa nájsť vhodnú pozíciu. Poznáte ten pocit- neustále sa ošívate a ste zo seba nervózni, pretože nech si akokoľvek ľahnete, nie je to, to pravé orechové. Presne takýto večer som mala za sebou.

Napoly spiac som nemotorne vyštartovala po budíku. Zvuk sa stával každou sekundou hlasnejší a mne čo chvíľa hrozilo nervové zrútenie. Dôverne som ohmatkala celú plochu nočného stolíka, až som napokon predsa len našla to, čo som hľadala. So zavretými očami som spoznala obrysy veci, ktorá ma práve vytrhla z pokojného, bezsenného spánku a vypla ju.

Ten slastný pocit ticha ma takmer od úľavy rozplakal. Obrátila som sa chrbtom ku zvyšku izby, tvárou ku holej stene. Zavŕtala som sa pod pokrývku a plánovala som oddať sa sladkej nevedomosti. Nebol by to však môj život, keby mi bolo dopriate vytúženého odpočinku. Ani nie o pol minúty sa dvere mojej izby otvorili.

"Suzannah, to nemyslíš vážne!" ozval sa hlas, ktorému chýbalo len pár decibelov a už by sa stal zbraňou hromadného ničenia. Zúfalo som zaúpela a schovala tvár pod vankúš. Niekto však v tej istej sekunde zo mňa strhol prikrývku. "Okamžite z tej postele vstaň, inak zmeškáš autobus!" bola som natoľko prebudená, že som dokázala identifikovať osobu, ktorej ten diabolský zvuk patril.

"Mami, päť minút. Prosím,"

"Žiadnych päť minút, poďme!" je obdivuhodné aký vplyv má spánok na city k našim najbližším. Dokonca aj osobu, ktorá je vám najbližšia môžete začať nenávidieť, ak vám odopiera odpočinok.

"Tak dve," zaskučala som v zápale boja o vankúš.

"Suzannah, autobus ti ide za tridsať minút," spojenie "tridsať minút" malo na mňa lepší účinok než liter kávy. Nechala som, aby mi matka odobrala vankúš a vybrala som sa do kúpeľne. Cesta, ktorá mi obvykle zaberie dvadsať sekúnd mi v to ráno trvala takmer dve minúty. A to nerátam to vrazenie do otvorených dverí.

Pri pohľade do zrkadla som sa nemohla zbaviť úškrnu. Vyzerala som proste neodolateľne. Na ľavom líci som mala odtlačok vankúša, očné viečka som nedokázala udržať otvorené na dlhšie ako zlomok sekundy.

S povzdychom, ktorý vyjadroval môj psychický stav som sa načiahla po zubnej kefke a strčila som ju pod vodu. Zubnú pastu som nanášala na štetinky po pamäti, pretože moje oči už dlhšie nedokázali byť otvorené. Čelom som sa pri čistení zubov oprela o chladný povrch zrkadla, ale ani to som si nestihla poriadne vychutnať.

"Suzannah, žartuješ?!" ozvalo sa od dverí. Namrzene som zahryzla do kefky a vystrela sa. Vypľula som vodu z úst, presne tú, o ktorej som nemala ani poňatia ako sa do nich dostala. Ústa od pasty som si utrela do šedého trička na spanie, no nehovorte to mojej matke, z nejakého nejasného dôvodu za to vždy schytám.

Ani som nepremýšľala, čo si na seba obliekam, hlavne, že som to mala po ruke. Z prúteného kresla v mojej izbe, na ktorom sa povaľovali kúsky môjho šatstva, som stiahla džínsy a zo skrine som vytiahla biele tielko. Chňapla som po bledomodrej košeli, ktorá ležala prehodená cez stoličku, so zapínaním som sa ani neobťažovala.

Schmatla som ruksak a počas toho, ako som sa pokúšala učesať, som schádzala dolu po schodoch do predsiene. Tašky som sa zbavila pri dverách a pokračovala som ďalej do kuchyne, z ktorej sa ku mne šírila vôňa čerstvej kávy.

"Dobré ráno," povedal David, môj nevlastný itec, podávajúc mi šálku kávy. Tvár mal ukrytú za novinami.

"Ďakujem," prevzala som kávu. "aj tebe dobré ráno," oprela som sa o kuchynskú linku, snažiac sa nezatvoriť oči.

"Testy?" spýtal sa David.

"Žiadne," odvetila som.

"Skúšanie?"
"To je len vo hviezdach," popíjala som kávu a pohľad mi zaletel ku kalendáru, ktorý visel na stene predo mnou. Pätnásty október. Stuhla som, keď mi to došlo. Pätnásty október? Cítila som ako mi ihneď zovrelo hruď a ja som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som ten tlak uvoľnila. Dnes to teda budú tri roky. Prvýkrát som s ním bola osamote pred tromi rokmi. A boli to najkrajšie minúty v mojom živote.

Odtrhla som pohľad kalendára a zahľadela sa na podlahu. To je v poriadku. Už mi nechýba. Naučila som sa žiť s jeho neprítomnosťou. Prestalo to dokonca bolieť.

Hrýzla som si do pery a mračila sa. Bola som si vedomá toho, že všetko, čo si v hlave tak usilovne opakujem sú klamstvá, ale pomáhalo mi to.

Dopila som kávu a položila prázdny pohár do drezu.

"Držím palce, pekný deň," usmial sa David na mňa, keď som okolo neho prechádzala.

"Aj tebe, dávaj si pozor," odvetila som a pokračovala v ceste.

...:::o:::...

Mechanicky som kráčala na zástavku a snažila sa ignorovať dotieravé myšlienky, ktoré mi prúdili v hlave. Pätnásty október. Streda. Autobus meškal dlhšie než zvyčajne. Nestíhala som školu a tak mamina musela vytočiť telefónne číslo jej kolegu, ktorý mi bral dych už len samotnou jeho prítomnosťou. Stála som na zástavke niekoľko minút. Zrazu nejaké auto pri mne pristavilo a bliklo na mňa. Bežím do auta. Sadám do vozidla. Zdravím sa a moje srdce bije ako splašené, keď sa na neho pozriem. Čo mal oblečené?
Čo mal oblečené? Snímky v mojej hlave sa zrazu s trhnutím zastavili ako v nejakom lacnom filme. Netuším, čo mal oblečené. Ani len netuším ako vyzeral. Predstavovala som si ho ako na fotkách, ktoré som mala v počítači, ale v tejto konkrétnej spomienke tvár nemal. Už som si nedokázala spomenúť. Tlak v hrudi sa zvýšil a ja som musela začať prudko žmurkať, aby som odohnala smiešne slzy, ktoré sa mi bezdôvodne začali hromadiť v očiach.

Autobus zastavil a dvere sa otvorili. Nastúpila som a automaticky som zamierila na miesto, kde som zvykla stáť počas uplynulých dvoch rokov. Oprela som sa chrbtom o tyč za mnou a pozorovala prázdne miesto predo mnou. Snažila som sa predstaviť jeho postavu, ako tam stojí s taškou prehodenou cez plece, ale nedokázala som to. Jednoducho to nešlo. Akoby tam predtým nikdy nestál. Časť môjho ja vedela, že je to hlúposť, mala som mnoho spomienok na rána, kedy sa pri mne pristavil a zvyšok cesty sme strávili trápnou konverzáciou, ale časť môjho ja mi neustále podsúvala otázku, či sa to naozaj stalo, keď si neviem vybaviť ten pocit, ktorý som mala, keď som ho videla nastupovať do autobusu.

Prudko som odtrhla pohľad od prázdneho miesta okolo mňa a zahľadela sa z okna. Pomaly sme sa blížili k zástavke, kde zvykol nastupovať. I keď som vedela, že tam nebude, nemohla som si pomôcť. Trochu som sa predklonila, aby som videla na ľudí, ktorí chceli nastúpiť. Prebehla som pohľadom po nich, aby som sa uistila v tom, čo som už dávno vedela. Nebol tam. A opäť to bolelo rovnako ako včera a ako to bude bolieť aj zajtra.

Sama sebe som šla na nervy s podobnými myšlienkami, pripadala som si neskutočne patetická a podradná. Ale nedalo sa to ovládať. Mala som v sebe akýsi spínač, ktorý sa sám od seba z času na čas prepol a ja som na neho musela myslieť. Najhoršie na tom bola skutočnosť, že on si na mňa určite nespomenul od chvíle, kedy vytiahol päty z tohto mesta. Zišla som mu z očí a ešte rýchlejšie som zišla z jeho mysle. Akoby som tam niekedy bola.

...:::o:::...

Sedel som v kaviarni, ktorá bola na môj vkus až priveľmi preplnená a vysoká šálka s kávou stála na stole predo mnou. Vedľa mňa sedela Elisa a sústredene hľadela na obrazovku notebooku. Liam už meškal päť minút, čo mu nebolo podobné. Rozmýšľal som, že mu zavolám, ale nakoniec som sa rozhodol, že mu dám ďalších päť minút a potom mu brnknem.

Bol začiatok decembra a Vianoce sa pomaly blížili, čo malo za následok, že nákupné centrum praskalo vo švíkoch. Neznášal som to. Celé Vianoce mi liezli na nervy a nemohol som sa dočkať, aby som ich mal už za sebou.

Elise zrazu spozornela a dychtivo sa predklonila, aby lepšie videla.

"Čo sa deje?" opýtal som sa a prisunul sa k nej.

"Nič dôležité," zamrmlala a snažila sa natočiť notebook tak, aby som nevidel na monitor, ale ja som sa nedal odradiť.

"Čo tam máš, že je to také tajné? Porno?" zasmial som sa a otočil počítač k sebe. Okamžite som stíchol. Bol to Elisin facebook a ja som práve hľadel na fotky Suzannah. Boli to fotky z jej maturitného plesu, ako som si neskôr uvedomil.

"Odkiaľ to máš?" zamrmlal som chrapľavým hlasom. "Ty ju máš v priateľoch?" tá otázka znela útočne a to som nemal v pláne. Nebol som nahnevaný, iba prekvapený.

Elise prikývla, zatiaľ čo sa prehrabovala v kabelke. Po chvíľke odtiaľ vytiahla balíček cigariet.

"Idem si zapáliť, hneď budem späť," zamrmlala a rýchlo sa vyparila a nechala ma osamote s jej počítačom.

Nemohol som odolať. Vystrel som sa a pritiahol si notebook k sebe bližšie. Zahľadel som sa na fotku Suzannah, ktorú som mal pred sebou otvorenú. Vyzerala inak. Mala na sebe priliehavé šaty, ktoré kopírovali jej postavu až priveľmi presne a vlasy jej vo vlnách siahali takmer do polovice chrbta. Preklikol som na ďalšiu fotku a takmer okamžite som sa zamračil. Suzannah okolo pásu objímal nejaký chalan. Vyzerali ako...pár. To mi vyrazilo dych. Akosi som si nedokázal predstaviť, že by si niekoho tak rýchlo našla. V skutočnosti si to moje ego nechcelo pripustiť. Vždy som akosi podvedome predpokladal, že by stačilo, aby som sa vrátil a Suzannah by okamžite pribehla ako poslušný psík.

Ešte viac som sa zamračil a fotku si priblížil. Ten chalan bol pre ňu primladý. Nemôže to s ňou myslieť vážne. Na môj vkus pri nej stál až príliš blízko. A tá ruka na jej boku sa mi tiež nepozdávala.

Kto si myslel, že je? Mal na sebe čierne nohavice a košeľu tej istej farby. Pár vrchných gombíkov mal rozopnutých, aby bola vidieť jeho vypracovaná hruď. Vyzeral ako nejaký gigolo.

Niečo mi však neušlo. Ten chalan bol mojou mladšou kópiou. Vyzeral presne ako ja a to bola uzdravujúca injekcia pre moje zranené ego. Možno si Suzannah niekoho našla, ale podvedome hľadala náhradu za mňa. Tá podoba bola do očí bijúca.

Aj tak mi však pohľad na tých dvoch nebol príjemný. Nehodlal som pátrať po príčinách a zavrel som album. Ukázala sa jej profilová fotka a ja som zadržal dych. Nemohol som uveriť, že na tej fotke je skutočne ona. Bola krásna. Tá fotka bola evidentne momentka, ale to jej na čaru neuberalo. Práve naopak. Bolo to fotené niekde vonku a Suzannah sa na niečom smiala. V tom som si uvedomil, že som ju vlastne nikdy nevidel úprimne sa smiať. Okrem toho jedného dňa, ktorý sme strávili spolu a ja som sa snažil byť vtipný sa väčšinou iba kŕčovito usmievala. Ale ani počas toho dňa sa nesmiala, dokázal som iba to, že sa párkrát zasmiala, ale to bolo všetko.

Fascinovane som hľadel na fotku pred sebou. Vyzerala úplne inak, keď sa nekontrolovala. Bohvie kto to fotil. Možno ten jej mladý fešáčik. Uvedomil som si, že klepem nohou o zem ako nejaký nervák a preto som sa snažil upokojiť.

"Čo ti je? Vyzeráš ako boh pomsty," nado mnou sa ozval Liamov rozosmiaty hlas a ja som so sebou vystrašene trhol. "Čo to tam máš?" pokúsil sa ku mne skloniť, ale ja som notebook okamžite zaklapol.

"Nič," nervózne som zo seba vyhŕkol.

"Nevyzeralo to ako nič," podotkol Liam a posadil sa vedľa mňa. "Kde je Elise?" rozhliadol sa zmätene okolo nás.

"Išla si zapáliť," zavrčal som podráždene. Čo sa toľko vypytuje?

"Páni, čo ti dnes je?" ďalšia otázka.

"Nič, nechaj to tak," odvrkol som a vstal. "Idem po Elise," rozhodne som vykročil z kaviarne von. Bol som rozladený, to bolo jasné, ale nevedel som prečo to tak je. Boli to iba stupídne fotky, nič viac. Je smiešne, aby vo mne vyvolali takúto reakciu. Ani som radšej nechcel pomyslieť, čo to všetko znamená.