60. Take me away from time and season

30. prosince 2010 v 5:02 | Nika |  Príbeh môjho života
layfor
Nikdy mi nie je presne jasné, čo mám písať do týchto úvodov. Koľkokrát by som aj rada bola vtipná, ale výsledkom je, že sa iba cítim trápne, takže radšej nenapíšem nič. Faktom však je, že som nútená toto všetko písať preto, lebo mám novú kapitolu. Chcela som ju sem dať už na Vianoce, ale skutočne som nestíhala. Chcela som toľko toho urobiť, ale akosi to nevyšlo. A po Vianociach som bola lenivá, k tomu sa otvorene priznávam. Ale aspoň sem kapitolu dávam teraz. Ako tradične ma k písaniu v podstate dokopala Nellie, inak by to možno trvalo ešte dlhšie. Aj tak táto kapitola mala byť pôvodne oveľa dlhšia a obsiahlejšia, ale nevydalo. :D
Keď tak nad tým rozmýšľam, nič sa v nej v podstate nedeje, ale tak dúfam, že je to lepšie ako nič. :)
Veľmi ma všetky komentáre potešili, takže túto kapitolu by som chcela vedovať Nell, kathleen, scarletdiary, happy, Tonks a tiež aj Hwese. Takže kočky, dúfam, že sa na mňa vďaka nehneváte za to, že to tak dlho trvalo, a že si túto novú kapitolu aspoň trochu užijete. ;)
P.S. aj Vám toto celé pripadá nejak krkolomne napísané ako mne? Radšej si idem urobiť kávu. :D
P.S.2 ten úžasný avatar mám z layforu a tvorcom je Becky. :)


Opäť sa okolo mňa rozprestrelo ticho. Nič nenasvedčovalo tomu, čo sa tu práve odohralo. Čo som práve spravila. Automaticky som sa opravila. Ruku s prútikom som stále držala pred sebou, nevnímala som ako sa mi triasla. Vôbec som sa nedokázala pohnúť, len som tam tak stála a pozorovala Jacobove telo, ktoré ležalo na zemi. Nedokázala som z neho spustiť oči. Skutočne som to urobila? Odmietala som uveriť tomu, že by som to dokázala. Nemala na mysli svoju morálnu stránku, jednoducho som nedôverovala svojím schopnostiam. Bolo pre mňa ťažko uveriteľné, že by som dokázala poraziť Smrťožrúta.
Neprestávala som pozorovať telo pred sebou. Nepozerala som sa na neho z nejakej morbídnej zvedavosti, skôr som očakávala, že to Jacob celé len predstiera a v momente, kedy by som odvrátila tvár by zaútočil.
Jacobove telo sa však nehýbalo. Naďalej zostávalo ležať v rovnakej polohe, v akej dopadlo na zem. Moje podvedomie sa rozdelilo na dve časti. Tá prvá bola otupená, zmohla sa len nato, aby bola neustále v strehu a pripravená, zatiaľ čo druhá, tá, ktorá sa ukrývala hlboko v mojom vnútri v sebe cítila akúsi primitívnu hrdosť na to, že som bola rýchlejšia, vybičovanú všetkým tým adrenalínom, ktorý mi koloval v žilách. Akýsi hlas mi našepkával, že by som sa už konečne mala pohnúť a zmiznúť odtiaľ. Bolo potrebné sa vrátiť do domu po mamu a dostať ju do bezpečia, pretože hrozilo, že sa v našej ulici za chvíľu objavia ďalší Smrťožrúti, ale nevedela som sa prinútiť k činom.
Nemala som poňatia ako dlho som tam uprostred tej cesty stála. Po čase však moje telo začalo protestovať. Nohy sa mi neovládateľne triasli, všetko ma bolelo a spotené vlasy sa mi nepríjemne lepili na tvár. Cítila som akúsi zvláštnu bolesť, možno pálenie, a aj keď som podvedome poznala jeho pôvod, nevládala som sa s tým zaoberať.
Kolená sa mi podlomili a ja som bola nútená posadiť sa na zem. Stále som však pohľadom fixovala telo predo mnou. Proste nebolo možné, aby bol mŕtvy.
Zrazu na moje ramená dopadli akési ruky. Vykríkla som a okamžite som sa chcela vyšvihnúť na nohy, ale sila dlaní mi v tom zabránila.
"Pst, Nathaly, to som ja, Dumbledor," prerývane som vydýchla a moje plecia ochabli. Je tu Dumbledor, všetko bude v poriadku. "Musíme sa okamžite premiestniť, za chvíľu tu budú ľudia z ministerstva." Opatrne ma postavil na nohy. Zaobchádzal so mnou opatrne, akoby sa bál, že pri prudších pohyboch by som na neho mohla zaútočiť.
"Ale," začala som protestovať, ale môj hlas bol zachrípnutý. Odkašľala som si a skúsila to znova. "Moja matka je v dome, bez nej odísť nemôžem," Dumbledor prikývol.
"Neboj sa, Fénixov rád je už na ceste. O tvoju matku sa postarajú, je však dôležité, aby sme ťa odtiaľto dostali skôr ako sa sem dostane ministerstvo," moja myseľ zbystrila pozornosť pri slovnom spojení "Fénixov rád", ale pri zmienke o ministerstve som so sebou trhla a začala prudko dýchať.
"Panebože, oni ma zavrú, však? Pošlú ma ....pošlú ma do Azkabanu zato, že som....že..."
"Nemôžu ťa zavrieť, len si bránila seba a svoju rodinu," odvetil s trpezlivým tónom. "Možno by bolo lepšie, keby som ťa dopredu upozornil na to, čo sa chystám urobiť, ale myslím, že efektívnejšie bude, keď ti to oznamovať nebudem," poznamenal potichu a chytil ma za ruku. Zmätene som sa na neho pozrela.
"Keď mi neoznámite čo?" zvraštila som čelo, ale v zapätí so mnou niečo trhlo. Okolo mňa víril prúd farieb, mala som pocit akoby som sa prepadala niekam do priepasti a prišlo mi zle. Chcela som mávať rukami, ale Dumbledor pevne zvieral moju ruku.
Celé to trvalo len sekundu. Uvedomila som si, že sme sa premiestnili pred bránu Rokfortu tesne predtým než som sa zrútila na zem a omdlela.


Mala som pocit akoby ma niekto niesol na rukách, ale nebola som si tým istá. Pokúsila som sa otvoriť oči, ale nevládala som. Všetko ma bolelo a celé to pohupovanie vo vzduchu nerobilo dobre šrámom, ktoré som mala na bruchu. Skutočne som zamrnčala alebo sa mi to len zdalo?
"Pst, neboj sa Nathaly. Všecko bude ókej. Za chvilinku budeme na ošetrovni, kde už na teba čaká Poppy a ty si odýchneš." Vedela som, že ten hlas poznám, nevedela som si však spomenúť, že odkiaľ. Čím viac som sa snažila premýšľať, tým sa bolesť hlavy stupňovala. Rozhodla som sa, že sa už ničím nebudem zaoberať, keď v tom som mala pocit akoby ma do hlavy udrela dorážačka. Hlasno som zaprotestovala a pravá ruka mi okamžite vystrelila ku hlave.
"Šmárijá, Nathaly! Fakticky ma to mrzí, zabudol som sa zohnúť," Hagrid? Bol to Hagrid, kto ma niesol? Bolestné pulzovanie v hlave ma však odpútalo od všetkých myšlienok.
Po pár minútach som cítila ako Hagrid strčil do nejakých dverí, cez ktoré rýchlo prešiel.
"Tak som vám ju doniesol," povedal a začal sa skláňať, zrejme ma chcel položiť na zem. Bola by som otvorila oči, aby som sa pozrela, kde to vlastne sme, ale nemala som silu.
Prekvapilo ma, že povrch, na ktorá ma zložil bol taký mäkký a teplý. Očakávala som chladnú a tvrdú zem.
"Ako na tom je?" vyhŕkol akýsi ženský hlas, ktorý mi bol tiež povedomý. Rozhodla som sa však, že sa ho nebudem snažiť identifikovať.
"Neviem, musím ju najprv vyšetriť a až potom môžem vyvodzovať závery a určiť správnu liečbu," skôr som cítila ako počula, že sa ku mne ten druhý ženský hlas, hlas, ktorý som momentálne nespoznávala blížil. Problém bol v tom, že som nebola pripravená na to, čo malo prísť. Chladná, jemná ruka uchopila moje zápästie a pevne ho stisla. Zaúpela som, pretože to príšerne pálilo a automaticky som sa snažila vytrhnúť svoju ruku z toho železného zovretia.
"Slečna Madisonová, viem, že je to pre vás nepríjemné, ale musíte to vydržať. Čím menej sa budete brániť, tým rýchlejšie to budete mať za sebou," zbystrila som pozornosť, celé moje telo sa naplo. Tým rýchlejšie budem mať za sebou čo? Chcela som sa opýtať, ale v tom sa mojej ruky dotklo niečo vlhké a studené, čo spôsobilo, že som mala pocit, akoby som ju celú mala v ohni. Začala som kričať, pokúsila som sa prerušiť kontakt s tou vecou, ale jeden pár rúk zatlačil proti mojím ramenám a druhý pevne uchopil moje nohy. Nikto mi však nezakryl ústa a tak som i naďalej dávala svoje pocity najavo aspoň verbálne. Pálenie rástlo, bolesť hlavy sa stupňovala a tá vlhká vec sa presunula na moju ľavú ruku. Zajačala som hlasnejšie, zaťala som nohy do postele a prehla svoj chrbát do oblúka.
"Problém je," ozval sa ten neznámy ženský hlas zadychčane. "Že má tržné rany po celom tele, ktoré je potreba vydezinfikovať. Niektoré sú však priveľmi hlboké a po čase by sa opäť po zašití mohli zapáliť a tak je potrebné ich vypáliť, doslova." Mala som pocit, že teraz, keď som presne vedela, čo sa deje, celé to bolelo ešte viac. Telo som mala v jednom ohni a pálenie sa stupňovalo.
"Musel ju neverbálne začarovať, táto procedúra by nemala byť pre pacienta až taká bolestivá. Vôbec by takto nemala reagovať,"
"Čo sa deje? Čo s ňou robíte? Nathaly, si v poriadku?" ten hlas, ten neskutočne známy, zamatový hlas... Okamžite som ho spoznala a to bez toho, že by som musela sústrediť. Prudko som roztvorila oči a na sekundu sa okolo seba zmätene rozhliadla. Prvé, čo mi padlo do očí bol Hagrid, ktorý sa nado mnou skláňal a pevne zvieral moje ramená. Oproti Hagridovi stála Pomfreyová, ktorá namáčala akúsi gázu do misky, ktorá stála na nočnom stolíku vedľa mojej hlavy. Trojicu uzatvárala McGonagallová, ktorá tlačila moje nohy proti posteli. Nečakala by som, že sa v jej rukách bude skrývať taká sila.
Medzitým sa Pomfreyová s tou navlhčenou gázou blížila k môjmu bruchu. Ani som netušila kedy mi rozstrihla tričko.
"Sirius!" vystrašene som zalapala po dychu a pozrela na neho. "Nedovoľ jej, aby..." moja slová prerušila ostrá bolesť, ktorá mi vystrelila do brucha. Opäť som zajačala, tentoraz hlasnejšie než predtým a moje ruky sa svojvoľne zdvihli, keďže mi ich Pomfreyová už nedržala. Búšila som do Hagrida, snažila sa o to, aby ma pustil, ale s ním to ani nehlo. Akoby som tĺkla do kameňa. Ruky ma pálili, brucho mi horelo akoby mi naň liali kyselinu a ja som sa znova prehla do oblúka.
"Poppy!" nejasne som počula McGonagallovej hlas. Zdalo sa mi to alebo skutočne znel vydesene?
"Pani profesorka, čo je s Nathaly?!"
"Robím, čo môžem!"
"Prečo je tu? Nemala byť doma? Prečo je celá od krvi?!"
"Určite ju musel začarovať nejakým zaklínadlom z čiernej mágie, ale netuším, čo to je. Je treba, aby sa na ňu pozrel Dumbledor! Ja na toto nestačím!"
"Kto ju začaroval?! Čo sa stalo?!"
Zaliala ma ďalšia vlna bolesti a ja som prudko dopadla na posteľ. Sťažka som pomedzi výkriky lapala po dychu a ja som sa išla zblázniť z toho, že som sa nemohla ani pohnúť. Cítila som sa ako klaustrofobik, ktorého zavreli do vetračky.
"Pán Black! Okamžite sa vráťte do svojej postele! Iba nám tu prekážate!"
"Ja....ja už to ďalej.....ne...nevydržím. Nech to už PRESTANE!" posledné slová som skôr hystericky zakričala ako zamrmlala, pretože sa dostavila nová vlna pálenia. Táto však bola odlišná než tie ostatné. Mala som pocit akoby mi niečo pálivé prúdilo v krvi a rozleptávalo mi žily a vnútornosti. Mala som chuť sa škrabať, šklbať so sebou, hocičo, čo by to aspoň o trochu zmiernilo.
Zrazu som pocítila ako sa mi ústa plnia niečím horkým a kyslím.
"Pozor, dusí sa! Okamžite ju prevráťte na bok!" zvolala Pomfreyová a ostatní ju okamžite poslúchli.
Na dlážku v ošetrovni som vykašliavala akúsi čiernu tekutinu a čím viac som kašľala, tým rýchlejšie sa moje ústa plnili. Sirius ku mne priskočil a zovrel v ruke moje vlasy, aby mi neprekážali. Trochu sa ku mne sklonil a druhou rukou mi prechádzal po líci.
"Pšt, to bude dobré. Len to všetko zo seba dostaň, neboj sa, som tu." Cítila som ako znova vystrel. "Preboha, čo to s ňou je? Čo sa deje? Kto jej to urobil?" jeho hlas príšerne zúfalo, prekypoval
bezmocnosťou. Nikto v miestnosti si ho však nevšímal.
"Hagrid! Okamžite choďte po Dumbledora, je vo svojej pracovni a hovorí so zamestnancami ministerstva. Za každú cenu ho sem priveďte a po ceste mu vysvetlite, čo sa deje. Choďte!" vyštekla McGonagallová napätým hlasom.
"Jasné, už letím!" ozval sa Hagridov hlas a následne som počula ako sa dvere rozrazili.
"Pani profesorka..." začal znova Sirius.
"Poppy, okamžite..." McGonagallová prehovorila v tej istej sekunde ako on, ale oboch ich prerušil môj výkrik. Zaprela som nohy do postele, prehla sa, mala som pocit akoby som stratila kontrolu nad svojím telom. Zaťala som prsty do obliečky, sprudka sa odvrátila od Siriusa a skolabovala. V miestnosti sa ozvali výkriky a okolo mňa sa rozhostila tma a ticho. Stratila som vedomie.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 scarletdiary scarletdiary | Web | 30. prosince 2010 v 8:28 | Reagovat

Ach . Neviem kde začať . Vďaka za venovanie :) Kapitole na Vianoce by som sa potešila ale predsa si bola taká šikovná a vyčarila si mi úsmev na perách , keď som zbadala , že pribudla siedma kapitola  . Tak ti to teda odpúšťam :) Mala som problémy s dĺžkou kapitoly . Ale ten koniec bol ... Neopísateľný . Som plná napätia , strachu a smútku . Nathaly však nemôže zomrieť , to by bol proste koniec príbehu . Tak tu teraz v izbe sedím a ticho očakávam ďalšiu kapitolu . Nath želám skoré uzdravenie :) A tebe silu k písaniu .

2 Nell Nell | Web | 30. prosince 2010 v 12:50 | Reagovat

Hej, mám pocit zadosťučinenia, keď už som ťa k tomu dokopala. :) Júj! :D ďakujem za venovanie. (:
-Mám ti ohodnotiť hudobnú vložku? Masakerná! Teda, tá prvá viac než tá druhá, ale obe sa superne hodili k daným scénam.
-A konečne ku kapitole...:O Vôbec to nebolo krkolomne napísané, ty kozľa. Bolo to perfektné! Jej reakcia v prvej časti bola strašne dobre opísaná, tak...reálne. Že si ty nikoho nezabila? :D A tá druhá časť, a Sirius...(: A ten koniec. Nezomrie. Viem, že nezomrie. Ale aj tak je to masakerné. A ďalšiu máš už, dúfam, rozpísanú! Ak nie, tak sem zatiaľ šupneš tú jednorázovku, čo si mi spomínala, okey? :D Joj, žena, skvelé to bolo. :)

3 Tonks Tonks | Web | 30. prosince 2010 v 13:49 | Reagovat

ou. toto som nečakala. chvíľu som si dokonca myslela, že niekam zdrhne s mamou, ale toto... nuž, fúh. O_O
dúfam, že prídu na niečo, čo by jej mohlo pomôcť. teraz ma napadol snape - ten by možno vedel, čo s tým. lenže, má ešte len 17, takže asi nie :D
úžasná kapitola :-) ďakujem za venovanie a teším sa na ďalšiu ;-)
ps: zabudla som, sirius bol jednoducho perfektný. ten chlap je vždy tam, keď ho treba. :-D ale čo to trochu zamotať a poslať tam na návštevu jeho frajerku? :-P

4 saska saska | 2. ledna 2011 v 7:40 | Reagovat

boze taka uzasna kapitola:)  Nathaly mi bolo strane luto  za to co sa jej stalo a dufam ze sa aspon trosku uz vyriesi jej problem so Siriusom:)

5 Hwesa Hwesa | Web | 2. ledna 2011 v 14:34 | Reagovat

Pááááni O_O  Takt toto malo silu. Normálne som mala na celom tele zimomriavky a hltala som text očami, až som ani nemrkla!! Tá hudba dokopy s dejom spôsobovala, že som sa cítila, akoby som stála pri dverách ošetrovne a zblízka to celé sledovala.
Sirius bol zlatý, len ako sa tam dostal? To ju počul kričať až do izby, alebo išiel na rande práve, či len tak náhodou išiel okolo? Som zvedavá čo ho tam priviedlo.
Samozrejme Nathally držím palce, aby jej uzdravovanie už prebiehalo ľahšie a lepšie ako doteraz a snáď to nebude mať doživotné následky.
A ďakujem za venovanie :D

6 eneried eneried | 16. února 2011 v 14:00 | Reagovat

no nemozem z tohto...vau ???  ???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama