58. All I ever wanted was to be what you needed

18. listopadu 2010 v 0:31 | Nika |  Príbeh môjho života

Uznávam, že je to nečakané, že tu nová kapitola je a dokonca uznávam, že mi to trvalo dlho. Možno až priveľmi. Najprv som bola lenivá a potom už vážne nebol čas a ani chuť. To vlastne nie je ani teraz, ale donútila som sa túto kapitolu dokončiť. Je Vám teda dúfam jasné, že to nebude bohviečo. Bolo to napísané štýlom "Len, aby niečo bolo." a vôbec sa mi to nepáči, ale už som Vám sem chcela niečo dať, pretože tu bolo ticho už veľmi dlho.
Ďakujem Vám pekne za radu, čo sa týka mamininého darčeku, nakoniec mal úspech. :-) Teraz už len vymyslieť, čo jej dať na Vianoce. :D
Okej, nejdem Vás už ďalej mučiť zbytočnými rečami, je mi jasné, že ste ešte stále v šoku, že som tú kapitolu sem konečne zavesila, takže si pustite pesničky, a keď to celé dočítate prihoďte komentár, nech už je akýkoľvek. ;)
By the way, tuším som sa do tých známok zamilovala. :D Už dávno som videla, že ich majú ľudia po stránkach a na deviante ich bola tiež pekná kopa, tak som jednoducho neodolala. Je mi jasné, že týmto to neskončilo a budem ďalej prihadzovať, na čo natrafím, ale ako som už povedala- neodolala som. :D
Dobre, teraz už skutočne končím a.....och! Viem, čo som ešte chcela! Kapitolu venujem Nellie, pretože ruku na srdce- bez nej by kapitola vážne nevznikla. To ona ma k nej dokopala a len vďaka nej som mala akú-takú chuť písať. :) A tiež kapitolu venujem scarletdiary k jej (včerajším) meninám. :)







"Ten chlap je v skutku neskutočný!"
Zamračila som sa. Ten hlas sem nepatril. Prichádzal akoby z diaľky, bol ozvenou v pozadí, takmer som ho ani nezachytila. Odkiaľ som ho poznala? Bol mi povedomý, ale nevedela som ho identifikovať.
"Hneď sa mi nezdal. Mal som ho začarovať pri prvej príležitosti, ktorá sa vyskytla!"
Hlas bol čoraz zreteľnejší a ozýval sa hlasnejšie. Kto to je? O čom to hovorí?
"Prečo by mi však o tom povedala? Nie, načo...Naša Nathaly je priveľmi hrdá nato, aby komunikovala s niekým takým nízkym ako som ja."
Splašene som so sebou trhla, keď som ten hlas spoznala. Nie, to nemôže byť pravda. To musí byť nejaký omyl. Nejaký zvrátený, morbídny omyl.
Otvorila som oči a zmätene sa okolo seba rozhliadla. Bola som na ošetrovni a predo mnou sa nervózne prechádzal Black a niečo si mrmlal popod nos.
Ignorovala som husiu kožu, ktorá mi naskočila na rukách. Opatrne, veľmi opatrne som sa snažila ponaťahovať si končatiny bez toho, aby si Black všimol, že som sa už zobudila.
"Kedy si mi o tom chcela povedať?!" vybehol na mňa. Zrejme som nebola taká nenápadná ako som si myslela. Nezabránila som zívnutiu.
"O čom som ti mala povedať?" odvetila som ľahostajne a posadila sa. Posteľ podo mnou na protest zavŕzgala a v hrobovom tichu, ktoré vládlo na ošetrovni to znelo takmer hrozivo.
"O čom?" zopakoval neveriacky a podišiel ku mne bližšie. Vlasy mu spadali do tváre, avšak nezdalo sa, že by si to uvedomoval. Aspoň to nedal nijak najavo.
Až keď sa postavil tesne nad moju posteľ som mala možnosť vidieť, čo kŕčovito zvieral v rukách, až mu zbeleli kĺby.
"Ty si čítal môj list?" vybehla som na neho. "Ako si sa opovážil?!" zvýšila som hlas úmerne k výške môjho hnevu.
"Nemal som na výber a dobre som spravil. Ty by si to nepovedala Lily, však?" Založil ruky na prsiach a vyčkávavo sa na mňa pozrel. Akoby ma vyzýval, aby som to poprela. Poznal odpoveď, ale chcel to počuť nahlas.
"To vskutku nie je tvoj problém," zamrmlala som a odvrátila pohľad.
Zhlboka sa nadýchol, aby mi odporoval, ale potom naprázdno zavrel ústa.
"Nie, máš pravdu. Vážne to nie je moja starosť." Podišiel ku mojej posteli a poskladal list, ktorý vložil späť do zásuvky nočného stolíka.
V tichosti prešiel ku svojmu lôžku a ľahol si na neho. Chcela som sa k nemu otočiť chrbtom, ale v polke pohybu ma zastavil jeho hlas.
"Čo budeš robiť?" opýtal sa potichu. Pri zvuku jeho hlasu, ktorý bol odrazu plný starostí a strachu som zadržala dych. Pomaly som vydýchla. Mykla som plecami, aby som dala najavo, že som nad vecou a potom som si uvedomila, že to gesto nemohol vidieť.
"Neviem," zamrmlala som a odmietala sa zaoberať tým ako sa môj hlas chvel. "Vyriešim to neskôr." Dodala som pre istotu. Jediné, čo som si v tej chvíli priala bolo nehovoriť o tom. Nechcela som nato myslieť a už vôbec som netúžila potom rozoberať to s Blackom. Jediné, čo som si priala bolo zabudnúť nato. Na list, na tú sprostú svadbu, na všetko, čo sa týkalo Jacoba.
Chvíľu mlčal, ale potom som začula ako sa zasmial. Znelo to škrobene, neúprimne, sardonicky.
"Dobre ironické, nie?" zatiahol unavene. Zvraštila som obočie. Tá otázka ma prinútila otočiť sa späť k nemu.
"Nechápem," odvetila som.
"Keby si vtedy súhlasila, že sa ku mne nasťahuješ, teraz by si tento problém vôbec nemusela riešiť," to zabolelo. Zaťala som naštvane zuby a uprela pohľad pred seba. Chcela som sa k nemu otočiť zase chrbtom, ale to by bolo detinské. A ja detinská nie som, správne? Radšej neodpovedajte, prosím.
"Neodpovieš?" rypol si do mňa. Zaťala som zuby silnejšie v snahe ignorovať ten dotieravý hlas.
"Čo by som na to mala povedať?" zatiahla som ironicky. "Veci sú tak ako sú,"
"Ale nemuseli by byť," poznamenal. To pritiahlo moju pozornosť.
"Čo tým myslíš?" Zamračila som sa a nervózne si hrýzla dolnú peru. Moje srdce začalo biť frenetickou rýchlosťou. Bilo tak silne, až som sa bála, že by to Black mohol začuť.
Pretiahla som cez seba perinu v absurdnom geste. Akoby som si myslela, že tým sa všetko vyrieši. V minulosti by sa to aj vyriešilo. Stačilo by, aby som sa skryla a všetky strašidlá, ktorých som sa ako malá bála, by zmizli. Perina predstavovala niečo ako štít pred všetkým zlým, čo mi chcelo ublížiť. Avšak v Blackom prípade to nezabralo. To ma mohlo hneď napadnúť.
"Keby si sa so mnou nerozišla, vôbec by si nemusela riešiť kam sa teraz presťahovať," odvetil.
"Keby som sa s tebou nerozišla, urobil by si to ty," zamrmlala som.
"Čo si povedala?" opýtal sa podráždene, keď nerozumel. Zdvihol sa na lakte a prepaľoval ma pohľadom.
"Nič, čo by ťa mohlo zaujímať," odsekla som protivne. Vážne sa o tom musíme baviť? Ako som povedala- nie je to jeho starosť, tak prečo to nemôže nechať na pokoji?
"Kedy to povieš Lily?" evidentne sa rozhodol, že ma bude mučiť ďalej.
"Prečo by som jej mala niečo hovoriť? Nie je to nič dôležité,"
"Nie je to nič dôležité?" zatiahol neveriacky. "Jacob ti píše, že si už viac neželá, aby si s nimi bývala, a že sa máš do konca školského roka odsťahovať a ty mi tu hovoríš, že to nie je nič dôležité?"
"Čo nie je dôležité?" Lily sa vmiesila do našej debaty. Vošla na ošetrovňu a bola prekvapivo sama. Potter musel mať metlobalový tréning, inak by jej bol v pätách.
"Nič," odvetila som rýchlo. Možno až prirýchlo, keď som si všimla ako spýtavo zdvihla obočie.
"Black si zase myslí, že zjedol všetku múdrosť svojho prútika, to je všetko," dodala som, aby som nevzbudila podozrenie. Od Lily som si vyslúžila úškrn, ale Black mi venoval zamračenie, o ktorom si evidentne myslel, že je hrozivé. Odbila som ho so zazretím a rozhodla sa, že ho ďalej budem ignorovať.
"Si pripravená?" Spýtala sa ma Lily vzrušene a posadila sa na okrej mojej postele. Všimla som si ako sa Black pri tej otázke nervózne ošil. To bolo zlé znamenie. Veľmi zlé. Black nikdy nebýval nervózny. To bolo niečo nemožné. Jeho čistá krv ho pred niečím takým prízemným chránila.
"Pripravená načo?" nechápavo som sa zamračila.
"Na svadbu, predsa! O hodinu vyrážaš, je piatok." Povedala Lily netrpezlivo. "Ty si jej to nepovedal?" pozrela vyčítavo na Blacka.
Cítila som ako sa mi pri tej vete stiahlo brucho. Akoby ma do neho udrela dorážačka.
"Nemyslím si, že Na...Madisonová je v stave, aby niekam cestovala. Radšej by mala zostať ešte na ošetrovni," pri Blackových slovách mi svitla nádej, ktorú Lily okamžite chladnokrvne zavraždila.
"Zbláznil si sa? Snáď nebude ležať na ošetrovni, keď sa jej matka má vydávať!" prudkým pohybom odhrnula moju perinu. "Poďme, za polhodinu príde Dumbledor!"
"Prosím?!" hlas mi preskočil prinajmenšom o jednu oktávu. To nemôže myslieť vážne, to určite nemôže myslieť vážne. "Ale veď..."
"Bola si mimo dlhšie, než si myslíš," prerušila ma Lily. Srdce mi prudko búchalo, jeho prirodzený rytmus nabral na rýchlosti. Takto som si to nepredstavovala. Mala som mať pár dní, aby som sa nato psychicky pripravila, aby som sa s tým nejak zmierila. Ani len netuším, čo poviem Jacobovi. Kam pôjdem, keď sa tento ročník skončí? A odkiaľ nato zoberiem peniaze?
Možnosť, že by som si o tom pohovorila s matkou som hneď zavrhla. Určite by mi neverila, že by niečo také Jacob mohol chcieť, ak s tým nápadom teda neprišla ona. V poslednej dobe som ju už nespoznávala. Stal sa z nej tak odlišný človek, až ma to desilo.
"Nathaly, počúvaš ma?" Lily si netrpezlivo povzdychla a založila ruky v bok.
"Samozrejme," odvetila som automaticky. V jednom mal Black pravdu- nemala som v pláne sa o tento problém podeliť s Lily. Hanbila som sa. Poznala moju matku osobne a považovala ju za toho najlepšieho rodiča akého si dieťa môže priať a ja som tento obraz, ktorý o nej mala nemohla zničiť. Nechcela som ho zničiť. A presne to by sa stalo, ak by som ju zasvätila do môjho života. Lepšie povedané do môjho skutočného života. Viem si presne predstaviť, aká by bola jej prvá reakcia: "Ako môže mať tvoja matka rada takého človeka?"
A ja by som jej nedokázala odpovedať. Nebola zlý človek, bola nesmierne vtipná a inteligentná a všetci nám závideli vzťah, ktorý sme medzi sebou mali. Bola mi dokonca bližšia ako Lily, lenže s príchodom Jacoba sa všetko skomplikovalo. Žiarlila som na neho, pretože mi bral to jediné, čo som na svete mala. Bez problémov zaujal moje miesto a ja som bola voči nemu bezmocná.
"Tak čo som povedala ako posledné?" Lily opäť prerušila moje úvahy. Nevedela som, či jej zato mám byť vďačná, alebo či s ňou mám zatriasť a dať voľný priebeh všetkým emóciám, ktoré sa vo mne búrili.
"Nathaly, počúvaš ma?" snažila som sa napodobniť jej tenký hlas.
Nechcem tam ísť. Bojím sa tam ísť. Celá tá svadba je blbosť.
Myšlienky sa mi v hlave prebíjali jedna cez druhú a ja som sa cítila zvláštne otupená. Musím tam ísť, nemám inú možnosť a to ma možno desí ešte viac.
Zrazu ma prepadol zvláštny pocit, ktorý ma prinútil nervózne sa pomrviť.
Zdvihla som pohľad a všimla si, že ma Black pozoruje. Vráska na čele sa mu prehĺbila, keď sa naše pohľady stretli. Čakala som, že začne s tými svojimi sarkastickými poznámky, ale on mlčal. Potichu sedel na posteli a sledoval ma očami, v ktorých sa odrážala starosť. Nedokázala som zniesť to zniesť. Starostlivý Black bol pre mňa bolestivejší ako arogantný Black. V tejto chvíli som nechcel premýšľať ešte aj o tom, či celá tá vec s rozchodom bola správna. Bola správna, musela byť, pretože ak by nebols, tak by to znamenalo, že som vo svojom živote spravila ten najväčší omyl.
Bolo logické, že sa moje predstavy vydali po tej ceste. Po ceste, ktorá bola pre mňa tabu, pretože som už ani nemala silu predstavovať si niečo podobné. Nebolelo ma to, ale bolo to.....zbytočné? Nereálne? Bolo jasné, že sa to v budúcnosti nestane, tak ako bolo isté, že Jacob len tak zmizne z môjho života.
Ale len dnes, pre túto chvíľu som si dovolila výnimku. Predstavovala som si, aké by to mohlo byť, keby som sa o Rachel nedozvedela. S Blackom by sme spolu stále boli a práve teraz by stál vedľa mojej postele on namiesto Lily. Vlastne by som ani na ošetrovni vôbec nebola. Chystali by sme sa na svadbu a on by sa ma snažil nejak rozptýliť, aby som na ňu nemyslela. Celej tej záležitosti by som sa ani nemusela báť, pretože by tam bol so mnou. On by bol stredom môjho vesmíru, takže to, čo sa deje mimo neho by ma nemuselo trápiť. Prišli by sme tam, zbalili moje veci, zúčastnili sa obradu a potom by sme moje veci odniesli do Blackovho bytu, kam by sme po konci tohto školského roka išli.
"Už zase ma nepočúvaš!" vybehla na mňa Lily. Spýtavo som sa na ňu pozrela a rozhodla som sa, že s úvahami pre dnešok končím. Čo príde budem riešiť priebežne, zo dňa na deň a nebudem sa trápiť tým, čím zatiaľ nemusím.
"Ale počúvam," povzdychla som si. "Len som unavená, to je celé."
"Unavená? Spala si niekoľko dní!"
"Pozri, Evansová, je mi jasné, že toto bude výstrel do prázdna, ale myslím si, že by si mala nechať Madisonovú trochu vydýchnuť. Myslím, že práve dostala viac informácií než je schopná spracovať, takže by ste nato mali ísť krok za krokom," vložil sa do toho Black. Zdvihla som hlavu a venovala mu vďačný úsmev, ktorý som klasifikovala ako neškodný, a za ktorý si iste budem o pár dní nadávať, ale teraz som nemala silu bojovať ešte aj s ním.
Vyzeral, že ho to gesto prekvapilo, ale okamžite sa cez to preniesol. Zdvihol pravý kútik úst do úsmevu a prikývol.
"Takže," začala som a olizla som si popraskané pery. "Ak mám byť za polhodinu pripravená budem potrebovať nejaké oblečenie, správne?" Presne tak, Nathaly. Krok po kroku.
Lily sa pyšne vystrela a venovala mi samoľúby úsmev.
"Na to som myslela," povedala a zdvihla svoj prútik. Do miestnosti vzduchom priplával môj kufor a pristál na posteli vedľa mňa. Lily k nemu okamžite priskočila a rozzipsovala ho.
"Všetko potrebné som ti zbalila," informovala ma. "Veci na cestu som ti aj s prútikom položila hneď na vrch, aby si ich mala po ruke," ach, môj prútik. Už som si ani poriadne nepamätala aký je to pocit držať ho v rukách.
Dychtivo som sa po ňom načiahla a zovrela ho v pravej ruke. Ľavou som netrpezlivo prechádzala po jeho povrchu a vychutnávala si pocit studeného dreva. Cítila som zvláštny záchvev, ktorý mi prešiel cez pažu.
"Aj ty si mi chýbal, kamarát," zašepkala som s nostalgickým úsmevom.
"Na, obleč si to," moja magická chvíľka s prútikom bola prerušená. Lily mi vrazila do rúk rifle spolu so čiernym tričkom. "Dumbledor povedal, že spolu s McGonagallovou pôjdete do Rokvillu a odtiaľ sa premiestnite do Londýna, kde ťa bude čakať taxík, ktorý ťa odvezie domov." Prikývla som a spolu s vecami som zamierila za paraván.
"Keď dorazíš domov okamžite mi pošli Victory, aby som vedela, že si bez problémov dorazila, áno?"
"Jasné," prikývla som.
"A povedz mamine, že ju pozdravujem," dodala.
"Môžeš sa spoľahnúť," za predpokladu, že ma k nej Jacob pustí...
Rýchlo som vkĺzla do džínsov a natiahla na seba tričko. Vyšla som spoza paravánu a rukách som nervózne žmolila svoje pyžamo. Skutočne tam musím ísť? Stavím sa, že by si ani nevšimli, keby som sa tam neobjavila.
"Na čo myslíš?" opýtal sa ma Black. Vystrašene som so sebou trhla a rozhliadla sa okolo seba. "Lily išla po Dumbledora," povedal, keď si všimol, že som zmätená.
"Aha," bolo jediné, čo som zo seba dostala. Podišla som ku kufru, strčila do neho pyžamo a zazipsovala ho.
"Bude to v poriadku," opäť prehovoril, ale teraz znel jeho hlas bližšie. Neochotne som odtrhla pohľad od postele a pozrela sa na neho. Stál hneď vedľa mňa. Možno bližšie, než by mi bolo milé. Než by mi malo byť milé.
"To nemôžeš vedieť," vydýchla som netrpezlivo. Prstami som nervózne bubnovala po batožine a snažila sa nemyslieť nato, že už čoskoro sa vo dverách objaví riaditeľ a odvedie ma.
Prekvapene som so sebou trhla, keď som na paži pocítila jeho ruku.
"Viem to," povedal dôrazne a na potvrdenie zosilnel svoje zovretie. Odtrhla som pohľad od jeho prstov a zadívala sa mu do očí.
"Sľubuješ?" položila som absolútne iracionálnu otázku, ale Black sa iba jemne zasmial a následne prikývol.
"Môžeš mi veriť," Keby som mohla, tak by tvoj kufor teraz ležal hneď vedľa môjho. Preblesklo mi mysľou.
Ale nemohla som sa ubrániť myšlienke, ktorá mi hovorila, že nech už skončí celý tento víkend akokoľvek, stálo to za túto chvíľku so Siriusom. Bolo mi jasné, že potom ma to bude ešte viac bolieť, ale teraz v tejto chvíli som sa tým nechcela zaoberať.
"Pripravená?"
S Blackom sme od seba vystrašene odskočili a miesto, kde ma držal ovial chlad.
"Samozrejme!" vypískla som. Skutočne sa mi hlas chvel, alebo to bol len bláznivý prelud mojej mysle?
Rýchlo som schmatla kufor, aby som unikla Lilinmu skúmavému pohľadu a zamierila ku dverám.
"Kde je Dumbledor?" spýtala som sa, keď som si všimla, že stojí vo dverách sama. Lily neodpovedala a kĺzala pohľadom od Blacka ku mne a naopak. Nesúhlasne sa mračila a ja by som prisahala, že jej vlasy pribrali na odtieni.
"No?"
"Neviem, mal niekoho v riaditeľni, McGonagallová ma čakala pred chrličom, ani ma k nemu nechcela pustiť," potriasla hlavou. "To je jedno, čaká nás pri bráne. Ideme?"
Túto situáciu som trochu nedomyslela. Zahryzla som si do pery a rozpačito sa obzrela za seba. Black stál uprostred ošetrovne a vyzeral rovnako nesvoj ako ja.
"Tak teda....ja....maj sa," vykoktala som.
"Jasné, maj sa," horlivo prikývol, akoby to už chcel mať za sebou.
"A....," začala som, ale nebola som si istá ako tú vetu dokončiť.
"Áno?" skočil mi do reči.
"Ďakujem," zamrmlala som.
"Bez problémov," bola som vďačná, že to pred Lily ďalej nerozvíjal.
"No dobre," Lily medzi nás opäť vstúpila. Začala som uvažovať o tom, či to nerobila naschvál. "Už by sme mali ísť, McGonagallová čaká,"
"Hej, už idem," odvrkla som podráždene a zdvihla som svoj kufor. Vadilo mi, že tá súkromná chvíľka s Blackom netrvala dlhšie a vadilo mi aj to, že mi to vadilo. Nebolo to správne, nebolo fér, že je taký milý, keď dobre vie, čo mi poza chrbát robil. A to bolo oveľa horšie ako nejaká svadba.
Ešte raz som sa na neho pozrela a potom som bez ďalšieho obzretia vykročila z ošetrovne.
:::o:::
Taxík zahol do rodinnej štvrte a mne sa zovrel žalúdok. Už som skoro tam. Vonku sa už dávno zotmelo a obloha bola jasná a bolo vidieť hviezdy. Avšak ani tie mi v tej chvíli nedokázali pomôcť. Skutočne som sa na celej situácií snažila nájsť nejaké pozitíva, ale neúspešne. Práve naopak.
"Zastavte!" zvolala som impulzívne.
"Prosím?" taxikár sa nechápavo pozrel do spätného zrkadielka. "Mám pokyny, že vás mám doviesť na adresu...."
"Ja viem, ale už to nie je ďaleko. Prejdem sa,"
"Ale tá ženská hovorila, že vás v žiadnom prípade nemám púšťať samú. Okrem toho je noc, takému mladému dievčaťu by sa niečo ľahko mohlo stať,"
"Nič sa mi nestane, sme skoro doma. Prosím, tu ma môžete vyhodiť," chcela som získať ešte nejaký čas. Dúfala som, že ľahký teplý večerný vzduch mi pomôže prečistiť hlavu.
"Ako chcete," taxikár nakoniec mykol plecami a odstavil auto pri obrubníku. Vytiahla som peňaženku a podala mu pár libier.
"Zvyšok si nechajte," zamrmlala som a vysúkala sa spolu s kufrom z auta. Zabuchla som za sebou dvere auta skôr, akoby si to mohol rozmyslieť a odhodlane som zamierila na koniec ulice, kde sa mal nachádzať náš dom.
Pohľad na oblohu mi teraz zakrývali stromy, ktoré lemovali strany chodníka. Jemný vánok sa pohrával s ich korunami a ja som sa zhlboka nadýchla.
Bolo tu až nepríjemné ticho. Ako ticho pre búrkou. Prebehlo mi mysľou, ale okamžite som tú myšlienku vyhnala z hlavy.
Možno som tu naposledy. Napadlo ma. Ale nie, na konci roka si ešte prídem po veci. Teda, ak mi to Jacob dovolí.
Nie, tento víkend na to nebudem myslieť. Proste tú svadbu nejak prežijem a potom sa rýchlo vrátim do školy, kde ma čaká...Kde ma čaká čo? Lepšie povedané kto? Nechcela som byť zlá, Lily mám skutočne rada, ale bolo mi jasné, že po príchode ma bude bombardovať otázkami a ak moje odpovede nebudú dostatočne entuziastické, počet otázok sa zvýši. Navyše si nie som istá ako sa s Blackom k sebe budeme správať ďalej. Uvedomovala som, že celé to jeho predstavenie bolo len zo súcitu. Vedel, čo pre mňa celá táto svadba znamená a chcel mi to nejak uľahčiť. Z akých dôvodov, to si presne nie som istá, ale darovanému hypogrifovi by sa do očí pozerať nemalo.
Stromy postupne začali rednúť a ja som sa pomaly dostávala na koniec ulice, keď v tom niečo upútalo moju pozornosť. Spočiatku mi ani nedošlo načo sa dívam a čo to znamená, akoby to môj mozog nedokázal spracovať, ale keď som si konečne uvedomila čo mám pred očami, zalapala som po dychu a kufor sa mi vyšmykol z ruky a so zadunením pristál na chodníku.
Nad našim domov sa vznášalo znamenie Smrťožrútov.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 scarletdiary scarletdiary | Web | 18. listopadu 2010 v 16:47 | Reagovat

Vari nebol Jacob ... ich stúpenec ? Ďakujem za venovanie :) Bol to krásny darček k meninám .

2 Marion Marion | 18. listopadu 2010 v 17:38 | Reagovat

Panebože!
Oh, ty  to umíš napsat tak úžasně čtivě.
Nejdřív... na začátku.. jsem si myslela, že to četl.. vlastně už na konci minulé kapitoli...a potom, ten Jacob.. to je vážně sobecké a hnusné.
Bylo mi to strašně líto.
Tak hrozně moc bych jí přála aspoň tu mámu... a taky Siriuse, protože na ni byl vážně milej a tak... a navíc, věřím, že to byl jen sen a že on za to vážně nemůže. Já v to věřím! A hrozně bych si přála aby zase byli spolu..
Chudák Lily, trochu ji ignoruje, ale tak.. respektuji, že má těžké období.

Každopádně to všechno nechám na tobě a budu se těšít na kapitolu, kterou jistě brzy přidáš, jinak mě budeš mít na svědomí. x) :)

3 miselka miselka | Web | 18. listopadu 2010 v 17:59 | Reagovat

asi začnem čítať :D  :D

4 Nell Nell | Web | 18. listopadu 2010 v 18:42 | Reagovat

Ženááááá! ♥ Som prišla pred polhodinou domov, tak som ti sem zabehla tak zo zvyku a toto som naozaj nečakala. Buahá! Ty si ma tak strašne potešila! V prvom rade ti ďakujem za venovanie. V druhom rade za dĺžku, ktorou si ma tiež prekvapila, som myslela, že to niekde sekneš. :D V treťom za to, ako to bolo geniálne napísané. Mne ten tvoj štýl tak chýbal! (:

Aby som sa ti vyjadrila už aj k poviedke...bože, to je hovädo. To je také hovädo! Jacob, samozrejme. Veď to je od neho aké hnusné! -.- Ale Sirius bol cutný. No fajn, zatiaľ len relatívne, ale aj to je fajn, on bude ešte cutnejší časom. (: Inak, keď vystúpila z toho taxíka, myslela som, že proste odíde preč, že kašle na celú svadbu. :D A ty takto, čo ma privádza ku koncu. To čo? o_O Prisámvačku, že dúfam, že ďalšiu už máš rozpísanú! Ak nie, tak tento víkend začneš. Veď...bože, žena! :-D
Skrátka, úúúúžasne si ma potešila a patrí ti veľké ďakujem. :*

5 Fornetta Fornetta | Web | 21. listopadu 2010 v 15:57 | Reagovat

ten koniec?! už teraz som napätá na dalšiu kapitolu. dalej dalej,je to geniálne :)

6 kathleen kathleen | 25. listopadu 2010 v 15:17 | Reagovat

jeeeej!!!uz som sa nevedela dockat novej kapitoly...nechcela som prudit a nutit ta tak som bola ticho a cakanie sa vyplatilo!!!:D:D
och to co ma byt??preboha nemohli jej mamu zabit...to by bolo fakt hnusneee...jacob klude nech zdedne ale jej mamu nechaj zit...a ked vystupovala z taxika uz som myslela ze tam uvidi siriusa ktory jej prisel pomoct abo daco take a nie toto!!!a ta chvilka medzi nou a siriusom bola pekna...som zvedava ako sa to medzi nimi vyvinie po jej prichode spat...sice ak jej zomre mama tak sa asi nervovo zruti a vtedy je dobra sanca pre siriusa aby jej pomohl....no som strasne zvedava na dalsiu kapitolu...
PS:sry ze tak neskoro ale bola som uplne bez netu dva tyzdne...

7 Hwesa Hwesa | Web | 20. prosince 2010 v 22:16 | Reagovat

hryziem si peru, je mi do plaču a v hlave mi behá otázka ČO!?!?
do kelu, hneď utekám čítať ďalšiu kapitolu - mimochodom ten potláčaný plač spôsobuje aj Sirius a tá bezútešná situácia s ním

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama