5. Rozmaznané decko Potter 1/2

17. února 2008 v 4:35 | Nika |  Príbeh môjho života
Vidíte, aká som rýchla? :D Dávam sem ďalšiu kapitolu ku Príbehu v snahe podporiť Vás v písaní komentárov :D. Bohužiaľ to s nimi nie je bohviečo a ja nemám chuť do písania. Denne sem chodí okolo 100 ľudí a z toho napíšu komentár len nejaký piati. Kedysi bývalo pri kapitolách okolo 20 komentárov a teraz som rada, ak je ich vôbec päť. :( Netvrdím, že ma máte chváliť, alebo čo, kludne napíšte aj kritiku, nech viem na čom mám zapracovať, aby to nabudúce bolo lepšie, ale prosím vyjadrite sa. =) Nechcem sem dávať limity, pretože sa mi nepáči Vás vydierať a píšem hlavne preto, že ma to baví, ale bez spätnej odozvy to nejde. =)
Tak Vás už teda nebudem otravovať svojimi kecami, užite si kapitolu. ;)
Nika =)

"Páni, ja sa tak teším domov," práve sme boli s Lily v izbe a balili sa na sviatky domov. Odísť sa malo už zajtra a my sme nemali ešte nič zbalené. Stále sme to odkladali, pretože sa nám do toho nejak nechcelo a nie a nie sa prinútiť. Na Rokforte bola už od prvého decembra vianočná výzdoba a vonku bolo minimálne meter snehu. Jazero bolo zamrznuté a Zakázaný les vyzeral ako z rozprávky pod snehovou pokrývkou. S Lily sme v jedno ráno zostali prekvapene stáť vo dverách Veľkej siene, pretože na stenách viseli rôzne girlandy a v celej sále stálo dvanásť obrovských vianočných stromčekov. Niektoré mali na sebe cencúle, iné farebné reťaze a gule, bola to proste nádhera.
"Inak, Lily, niečo ma prekvapivo," prehovorila som zrazu a snažila sa popritom poskladať všetko moje oblečenie tak, aby sa zmestilo do tašky.
"Čo?" opýtala sa so záujmom.
"Pamätáš sa, keď tu asi pred týždňom bola McGonagallová s tým zoznamom ľudí, ktorí zostávajú cez prázdniny na Rokforte?" rozhodla som sa ísť rovno na vec.
"Mhm," prikývla a posadila sa na posteľ.
"Sirius sa naň podpísal," povedala som zamyslene. "To znamená, že tu cez sviatky ostáva a bude na Vianoce úplne sám, pretože Peter, Remus a aj Potter odchádzajú,"
"Pottera mi ani nespomínaj!" vybuchla okamžite Lily. Za posledné týždne si na neho vypestovala celkom slušnú averziu. "Dnes, keď som odchádzala z obeda mi zdvihol sukňu, takže celá Veľká sieň videla moje nohavičky! Vieš, ako trápne som sa cítila?! A on sa na tom ešte aj rehotal!" a so slovami "Neznášam ho!" skončila svoj krik.
"Nesmieš, si ho všímať," snažila som sa ju upokojiť. Určite nemusím podotknúť, že sa mi to nepodarilo.
"Ťažko si nevšímaš niekoho, kto ťa strápňuje pred celou triedou a vykrikuje na teba, že farba tvojich vlasov mu pripomína nepodarený experiment!" znova sa rozkričala.
"Lily, upokoj sa. Mysli na to, že teraz ho celé prázdniny neuvidíš a budeš mať od neho pokoj," pripomenula som jej.
"Máš pravdu, to bude raj na zemi. Inak, a nezabudni mi písať, jasné! Inak sa fakt naštvem!" pohrozila mi ukazovákom.
"Jasné," prikývla som. "Len to bude trochu ťažšie, vieš bývam na štvrtom poschodí v dvanásť poschodovom dome a naokolo sú samé domy, takže muklovia si to môžu ľahko všimnúť......ale ja už niečo vymyslím," dokončila som so smiechom, keď som videla jej výhražný pohľad.
"Inak, keď sme už boli pri tej rodine, môžem sa ťa niečo opýtať?" začala zrazu Lily. Hovorila veľmi opatrne, akoby očakávala, že sa každú chvíľu na ňu rozkričím.
"Samozrejme," odvetila som a snažila sa všetky moje zakotúľané veci dostať spod postele.
"Vieš, často spomínaš svoju mamu, ako spolu vychádzate, aká je super a tak, ale ešte nikdy si za ten čas čo sa poznáme nespomenula otca," dopovedala čakajúc, ako zareagujem. Seklo ma v strede pohybu a rozmýšľala som čo odpovedať. Vedela som, že raz to príde a ja budem musieť niečo k tejto téme povedať, ale teraz som ešte nechcela. Nebolo by to preto, že by som Lily nedôverovala, to určite nie. Bolo to skôr preto, že som sa hanbila jej to povedať. Viete, vždy mi rozprávala akých ma skvelých rodičov a super s nimi vychádza a ja som jej vždy pri tom rozprávaní potichu závidela. Tiež by som veľmi chcela otca, akého ma Lily.
"Moji rodičia nežijú spolu," povedala som.
"Ja viem, to si mi už spomínala, ale nikdy si nehovorila o svojom otcovi. Vôbec sa s ním nestretávaš?"
"Nie, len tri- štyri razy do roka a to mi úplne stačí," snažila som sa to ukončiť, ale Lily stále vyzvedala.
"Tebe vôbec nechýba?" spýtala sa.
"Ani nie," odvetila som ľahostajne snažila sa potlačiť slzy.
"Ale prečo?" nechápala. Dlho som bola ticho, pretože sa mi hlas pomaly lámal a nechcela som, aby si Lily všimla, že plačem, ale bolo neskoro.
"Ty plačeš?" spýtala sa neisto. Pokývala som nesúhlasne hlavou a odvrátila sa od nej.
"Prepáč, Nathaly, to som nechcela," pribehla ku mne a objala ma. V tom sa všetko vo mne zlomilo a ja sa úplne rozplakala pri spomienkach na to, čo sa stalo.
"Prepáč, Lily, raz ti to určite poviem, ale nie teraz," po potiahla som nosom.
"Jasné, vôbec sa neospravedlňuj, to ja som nemal byť taká zvedavá. Povieš mi to, keď sama budeš chcieť," upokojovala ma. Ja som len prikývla a ďalej nič nevravela. Zrazu Lily odbehla a vrátila sa s balíčkom kariet.
"Nezhráme si žolíka? Stav sa, že ťa nabijem!" usmiala sa a ja som v tej chvíli bola vďačná za takú skvelú priateľku akou bola Lily.
"Nathaly vstávaj! Do pekla, už sa zobuď! Máme len desať minút na to, aby sme sa obliekli a prišli aj s vecami ku vlaku, zaspali sme!" posadila som sa na posteľ rýchlosťou blesku.
"Ježiši kriste! To nestíham!" vykríkla som a pri pokuse dostať sa z periny som spadla z postele. Lily sa začala smiať a pomáhala mi vymotať sa.
"Nechápem čo ti na tom príde tak vtipné!" povedala som podráždene a vybrala sa rýchlo do kúpeľne, aby som si umyla zuby.
"Len to, že máme dve hodiny čas a stíhame ešte aj raňajky," povedala ľahostajne a oprela sa o zárubňu v kúpeľni.
"Čože?!" vykríkla som naštvane a vďaka tomu si zašpinila pyžamo zubnou pastou. "Ja ťa zabijem!" namierila som na ňu výhražne zubnú kefku.
"Len sa upokoj. Musela som ťa oklamať, nedala si mi na výber," mykla plecami. "Budila som ťa už dobrých pätnásť minút, lenže s tebou to ani netrhlo. Dokonca som sa ti snažila nakecať, že ťa dole čaká Sirius, ale ty si len niečo zamrmlala a otočila sa mi chrbtom," povedala na svoju obranu.
"Fakt? To si vôbec nepamätám," poškrabala som sa rozpačito na hlave.
"A vôbec," pokračovala Lily. "Mala by si mi byť vďačná, nebyť mňa zaspíš aj dnes, aj celý minulý polrok. Dostať ťa z postele je fakt umenie. Nezobudila by ťa ani rana z dela."
"Ja viem, prepáč," cítila som sa previnilo.
"Ospravedlnenie sa prijíma," zazubila sa na mňa Lil. "A teraz si pohni, lebo fakt zmeškáme,"
"Ja sa v tomto hrade tuším nikdy nezorientujem," poznamenala som, keď som už snáď miliónty raz zle odbočila cestou na raňajky.
"Hovor mi niečo, príde mi to tu ako veľké bludisko," povedala Lily a preskočila falošný schod. Vošli sme do Veľkej siene a okamžite som si všimla Siriusa, ktorý sedel výnimočne sám a raňajkoval. Pozrela som na Lily a tá hneď prikývla, tak som sa spolu s ňou vybrala k nemu.
"Dobré ráno," usmiala sa som a posadila sa oproti Siriusovi.
"Dobré," odzdravil smutne a ani nezdvihol zrak od svojho taniera.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa ho.
"Nie, vôbec nič," pokúsil sa o úsmev, ale vyšla z toho len nejaká čudná grimasa.
"Si si istý?" skúsila som to ešte. Sirius len neprítomne prikývol a ďalej sa vidličkou vŕtal v tanieri.
"Prečo vlastne zostávaš na Rokforte?.....Teda ak sa môžem spýtať," rýchlo som dodala. Snažila som sa zmeniť tému, ale ukázalo sa, že to nebol práve bohvieaký nápad. Lily vedľa mňa potichu zaúpela a kopla ma pod stolom do nohy.
"Moji rodičia nebudú na Vianoce doma," odpovedal a mne v tej chvíli dobylo prečo je taký smutný. Ty si, ale krava Nathaly! A ešte sa ho potom toľko vypytuj.
"A kde máš Pottera?" spýtala sa Lily v snahe zmeniť tému.
"Ešte spí, nechcel som ho budiť,"
"Vidíš, to je ale ohľaduplný kamarát, nie ako ty," pozrela som významne na Lily.
"Tak prepáč, že som nechcela aby si zaspala, ako sa ti to už stalo," Sirius zdvihol pohľad od taniera a so záujmom nás počúval.
"Nezaspala by som, veď ešte ani nebolo sedem. Celá sieň je prázdna, mohla som ešte spať!" bránila som sa.
"Nie, vôbec by si nezaspala. Tak, ako si nezaspala, keď si včera na Čarovanie prišla o pätnásť minút neskôr," povedala dôležito Lily.
"Ty si zaspala? Myslel som, že si zablúdila," prekvapil sa Sirius.
"To bola len výhovorka, v ten deň som výnimočne nezablúdila," mávla som rukou.
"Ale na výhovorky má fakt talent," prikývla uznanlivo Lily.
"Aspoň niečo mi uznáš," podpichla som ju.
"Taký talent by sa zišiel mne a Jamesovi, keď nás načapajú pritom, ako sa v noci po večierke túlame po hrade," povedal Sirius a vôbec nechápal moje signály, aby v tej vete nepokračoval. Ale vyzeral už aspoň trocha veselšie. Reakcia na jeho vetu však bola okamžitá. Lily nebezpečne prižmúrila oči a ja už som vedela, že je zle.
"No iste, túlať sa v noci po hrade. To je celý Potter," odfrkla si. "Kašle na pravidlá, akoby sa ho vôbec netýkali a uťahuje si zo všetkých navôkol," spustila. Sirius na mňa bezmocne pozrel a ja som pokrčila plecami. Lily by určite i naďalej pokračovala vo vyratúvaní všetkých odporných vlastností, ktoré Potter určite má, ale zastavil ju príchod menovaného.
"Ale, ale, Evansová! Nemala by si sa o mne tak škaredo vyjadrovať," krútil nad ňou hlavou a prisadol si k nám.
"Môžem si robiť čo chcem Potter!" odvrkla mu Lily.
"Také malé a aké drzé," povedal posmešne.
"Také veľké a tak malý mozog," oplatila mu Lily. Potter sa naštvane nadýchol, že jej niečo odpovie, ale rýchlo som zasiahla.
"Páni, to je už toľko! Poď, Lily, musíme si zbaliť ešte posledné veci," schmatla som ju za ruku. "Tak zatiaľ," zakývala som Siriusovi a ťahala Lily preč.
"Nath, čo robíš?!" bránila sa Lily, keď sme prechádzali cez chodbu.
"Snažím sa zabrániť apokalypse!" naštvane som odvrkla. Vždy, proste vždy sa s ním musí pohádať! Nebyť toho, tak teraz ešte sedím pri raňajkách a rozprávam sa so Siriusom. Ale ona nie, proste musí do neho zapárať!
"Ja za to nemôžem! To ten magor to všetko začal!" bránila sa dotknuto. "Vždy, proste vždy sa so mnou musí pohádať!" nepočula som to už niekde? "Stále ma strápňuje a....,"
"Lily...," prerušila som ju. "Kľud, dýchaj. Pamätáš, čo som ťa učila? Nádych a výdych," rozprávala som pomaly a pokojne, aby sa upokojila.
"Prepáč," zašomrala po chvíli.
"To je v poriadku," usmiala som sa na ňu a prehodila jej ruku cez plece. "Poď, musíme sa ešte dobaliť," obe sme prevrátili očami a s ešte horšou náladou sa vracali do našej izby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 EILEENhp EILEENhp | 17. února 2008 v 9:26 | Reagovat

pekná kapitolka ako vždy :)......

2 abbina abbina | Web | 19. května 2008 v 19:59 | Reagovat

"Také veľké a tak malý mozog,"  :DDD nejlepší:DDDDD perfiš kapitola, ale musim dáááál!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama